Všetky toalety na Hrade boli zatvorené

V sobotu pred Štedrým dňom sme sa vybrali navštíviť výstavu Maľovanie na hodváb na Bratislavskom hrade. Vo výstavnej sieni vedľa kaviarne Maria Kristína Café bola iná výstava, tak sme sa vybrali hľadať tú našu do objektu hradu. Tu bolo otvorené len Historické múzeum, o ktorého expozície sme práve nemali záujem.

Cestu nám skrížila skupinka zahraničných turistov, ktorí vystúpili z dvoch červených vláčikov a pýtala sa nás na toalety. Obzrela som sa a ukázala som im na náprotivnej stene nápis WC prilepený na okne. S úľavou sa ponáhľali smerom, ktorý označoval nápis. Postála som v podbrání a pozerala, či je WC otvorené. Nebolo! Sklamaných turistov (z Texasu) som chcela zaviesť na iné WC.

Vošla som do vstupnej haly Historického múzea a opýtala som sa pani, ktorá predávala vstupenky, kde majú WC pre návštevníkov. Odpovedala, že nemajú žiadne WC, teda návštevníci sa môžu aj po...! Používajú toalety v kaviarni na treťom poschodí, ale tá je teraz zavretá. Toalety vo dvore spravuje súkromná firma, ale majiteľka si dnes zobrala voľno. Takže mi odporučila kaviareň Mária Kristína Café, že tá bude určite otvorená.

Zaviedla som teda amerických turistov do spomínanej kaviarne. Bola zavretá spolu s vedľajším Bistrom. Keď som s nádejou vošla do susediacej výstavnej siene a opýtala sa pani, ktorá stráži výstavu, kam ona chodí na WC, odpovedala, že žiadne nemá k dispozícii a snaží sa vydržať do 17.00 h. Ak sa to inak nedá, poprosí strážcu v objekte pre poslancov, čo však robí nerada, lebo je veľmi nevrlý. Odporučila mi, aby som sa informovala na WC u vrátnika pri vstupe do areálu. To bola posledná šanca, avšak turisti už prepadli beznádeji a niektorí sa vracali k vláčiku, lebo prestávka na Hrade trvala len 10 minút. Ja som sa však nevzdala. Vrátnik v strážnom domčeku bol ústretový a ponúkol svoje WC dvom najvytrvalejším turistkám.

Aj keď som nenašla výstavu, ktorú som chcela vidieť, získala som obraz o poskytovaní služieb na našom najexponovanejšom mieste - na Bratislavskom hrade a úprimne sa za to hanbím.

Marta Cesnaková, Bratislava

LIST ČITATEĽA