Drevené kláty ohrozujú život cyklistov

O Slovanoch sa v análoch často udáva charakteristika, že je to národ holubičí. Po príklady, že to nie je pravda, netreba však chodiť ďaleko. Stačí hoci aj na Kolibu a do priľahlých lesov Malých Karpát.

Rada a dosť intenzívne sa bicyklujem. V lesoch poznám nejednu cestičku a pohybujem sa tam s pomerne veľkou istotou. No občas aj mňa dokáže čo - to prekvapiť. Napríklad haluze, ba až pne položené, či skôr dovlečené na lesné chodníky a asfaltky. Pre peších to znamená len vyššie zodvihnúť nohu alebo preskočiť. Prípadné potknutie nebýva vážnym zranením. Pre cyklistov to môže znamenať vážne zranenie. Najmä, pokiaľ je šero alebo znížená viditeľnosť.

Keby som to na vlastné oči nevidela, len ťažko by som uverila, že túto prácu majú na starosti naši starí a nevládni dôchodcovia. Prednedávnom som sa vybrala na bicykli sama a hneď v lese za Kolibou, v prvej zákrute som narazila na starčeka, ktorý sa namáhal s ťažkou haluzou. Nie aby ju z cestičky odstránil, ale aby ju tam nastražil nič netušiacim cyklistom. Keď ma uvidel, ani sa nesnažil svoj zámer zakryť a keďže som jedna „z nich“, tak na mňa vulgárne spustil. V jeho slovníku sa vyskytovali pokriky typu: „Ty krava!“ alebo: „choď do riti!“ Na môj apel ohľadom zodpovednosti za zranenie, možno aj smrť reagoval len ďalšími nadávkami.

Presne táto spomienka sa mi vynorila dnes, keď som na bicykli šliapala hore Snežienkou na Kolibu. Za neprehľadnou zákrutou bol uprostred cesty položený klát, dlhý asi meter a pol, a široký hádam tridsať centimetrov. Pre cyklistu idúceho smerom nadol by znamenal istú smrť, pri šťastnej zhode okolností vozíček. S námahou som kmeň odpratala sama. Asi o dvesto metrov vyššie na mňa čakal ďalší. Kým som vyšliapala hore, bola som rozzúrená do nepríčetnosti. Takéto veci sú trestné a stíhateľné, ale, bohužiaľ, páchateľa by musel pri čine pristihnúť policajt. A tí sa v lese nevyskytujú.

A tu sa dostávame do patovej situácie. Dôchodcovia tvrdohlavo vykonávajú svoju záškodnícku činnosť, ktorá jedného dňa môže vyústiť do smrteľného konca. A cyklisti sú rozzúrení a prestávajú brať ohľad na turistov. V tejto chvíli už nie je dôležité, kto s tým začal, je skôr dôležité, aby obe strany prestali. Karpaty sú predsa dosť veľké pre všetkých.

Kristína Černušáková, Bratislava
LIST ČITATEĽA