Vďaka Schödelovi a Süddeutsche Zeitung za stratenú hrdosť na hlavné mesto

Pozerať a analyzovať veci kriticky je prirodzenou ľudskou vlastnosťou. Nie všetkým je však dovolené kritizovať rovnako. Zvlášť dobre nepadne, ak kritika pochádza od niekoho, kto nie je členom našej komunity. Napr. Američania sú najväčšími kritikmi svojej vlastnej demokracie, ale bože chráň povedať im nahlas, že sa vám na ich krajine niečo nepáči. Reakcia je okamžitá a vôbec nie príjemná.

Podobné reakcie po celom Slovensku vzbudil pred dvomi týždňami článok nemeckého publicistu Helmuta Schödela uverejnený v prestížnom nemeckom denníku Süddeutsche Zeitung.

Ťažko sa to priznáva, ale pravdou je, že všetko, čo Schödel na svojej krátkej návšteve v hlavnom meste Slovenska zažil a popisuje, si nemusel vymýšľať. Bratislava je špinavšia ako nemecké mestá, autá sa tu skutočne kradnú a môže nám byť jedno, či za tým stoja ukrajinské či ruské zákazky, alebo „len“ miestna mafia. Služby vo väčšine gastronomických zariadení stále nezodpovedajú nielen európskemu štandardu, ale ani cenám, ktoré za ne účtujú.

Schödel však urobil chybu. Bratislava, rovnako ako Mníchov alebo Stuttgart či Kolín nad Rýnom, nie je typickou turistickou destináciou. Keď človek ide do ktoréhokoľvek z týchto a mnohých iných miest, spravidla si preštuduje, čím sú zaujímavé, čo sa v nich oplatí vidieť, kde zájsť, aby ste z návštevy vyťažili čo najviac. Niečo, čo nemusíte urobiť, ak sa vydáte do niektorej mekky turizmu, akou je napr. Paríž, Praha, Londýn či Rím. Ani najlepší knižný sprievodca však nedokáže mesto predstaviť tak, ako známy či priateľ, ktorý v ňom býva. Taká je aj Bratislava. Mnohí máme s ňou tú skúsenosť. Len si spomeňte, ako Bratislavu chválili vaši známi po týždni pobytu v nej. Schödel také šťastie nemal. Bratislavou v daždivom marci sa túlal sám so svojím psom, nič si o nej neprečítal a to sa mu vrátilo.

Dve, vlastne tri veci na celej „kauze“ stoja za povšimnutie. Prvou je ignorancia a nadutosť, s ktorou sa človek v našom stredoeurópskom regióne pri kontakte s ľuďmi zo Západu z času na čas stretne aj desať rokov po páde „železnej opony“. Naozaj iba nadutý ignorant môže mestu a jeho obyvateľom vyčítať „socialistický“ nábytok, nedostatok podzemných parkovacích garáží, absenciu svetových reštaurácií. Takému ignorantovi nezostáva iné, ako pripomenúť, že zatiaľ čo jeho krajina bola po druhej svetovej vojne šťastnejšia - ktovie či právom - a budovala za americké doláre takmer polstoročie rozvinutý kapitalizmus, my sme sa, žiaľ, učili brániť „výdobytky socialistického zriadenia“. Je vrcholne nespravodlivé očakávať, že za desať rokov dokáže stredná a východná Európa vyzerať ako výkladná skriňa starého kontinentu.

Druhý Schödelov problém tkvie v jeho generalizovaní. Chybe alebo neresti, ktorej sa mnohí dopúšťame na dennom poriadku. Lenže Schödel si na seba zobral obrovskú zodpovednosť, keď sa so svojimi cestovateľskými zážitkami rozhodol podeliť s niekoľkomiliónovou čitateľskou obcou najčítanejšieho nemeckého denníka bez toho, aby tému skutočne dôkladne naštudoval. Na to, aby to mohol urobiť, vie o Bratislave príliš málo alebo vôbec nič. Aspoň jeho reportáž ho z takej neznalosti usvedčuje. Urobil to isté, ako keby ktorýkoľvek slovenský návštevník Mníchova tvrdil, že Nemecko je aj vyše 50 rokov po vojne nacistické iba na základe toho, že videl skupinu hajlujúcich fanúšikov Bayernu na ceste z futbalového zápasu!

Za jedno však musíme všetci Bratislavčania Helmutovi Schödelovi poďakovať. Všimli ste si, ako sa zrazu Bratislava stala srdcovou záležitosťou pre mnohých, ktorí jej ešte pred pár dňami nevedeli prísť na meno? Nemecký novinár akoby vzkriesil takmer zabudnutú prirodzenú hrdosť občanov krajiny na svoje hlavné mesto. Bratislava je v mnohom personifikáciou Slovenska bez toho, že by si to mnohí chceli uvedomiť alebo pripustiť. Okrem toho, že by sme mali menej špiniť svoje ulice, správať sa slušnejšie v reštaurácii k zákazníkom, pokračovať v obnove mesta, nemali by sme zabudnúť, že Bratislava je naše spoločné hlavné mesto.

Andrej Ďurkovský, starosta Starého Mesta