ROZHOVOR - Hlásateľ František Štamberský: Má 92 rokov, ale s mikrofónom pri športe ho to stále baví!

Zdroj: Futbal SFZ

Legenda bratislavských športových podujatí - hlásateľ František Štamberský oslávil v marci 92. narodeniny. Znie to priam neuveriteľne, ale ešte stále sa prostredníctvom mikrofónu pravidelne prihovára fanúšikom FC Petržalka na ich domácich zápasoch v 3. lige. Aj my sme sa s ním stretli na štadióne v Ovsišti počas zápasu s Dunajskou Lužnou a neskôr si našiel čas aj na rozsiahly rozhovor.

Podľa životopisu ste sa narodili v roku 1926 v Bratislave. Ku ktorým miestam nášho mesta sa viažu vaše prvé spomienky?

Pochádzam z „Feriby“ ako sa za predvojnových čias nazýval Prievoz. Môj otec pochádzal z Vajnor, pracoval v Klingerovej továrni ako robotník. Pamätám si ho ako šikovného človeka, ktorý dokázal postaviť domček, kde som vyrastal. Rád si spomínam na to, ako som ako 6-ročný chodil miništrovať do prievozského kostola. Tamojší pán farár bol moderne založený a vážený muž, ktorý nám ako malým chlapcom dovolil po omši v jeho izby hrať šachy. Pýtal sa nás, čo by sme chceli v živote robiť. Práve on ma nasmeroval k môjmu budúcemu povolaniu a presvedčil ma, že by som to mohol skúsiť v tlačiarni.

Čím všetkým ste chceli byť, keď ste boli malým chlapcom?

Túžil som sa stať pilotom, čo však nebolo také jednoduché. Uchádzač musel byť 100-percentne zdravý, a tak ma na moju prosbu náš doktor poslal na odborné vyšetrenie do polikliniky na Vajnorskej ulici. Dodnes si ten deň dobre pamätám. Bolo to 16. júna 1944. Nad Bratislavou už hodinu krúžila formácia anglických lietadiel, ktoré napokon zasypali bombami rafinérku Apollo, v ktorej našlo smrť vyše 100 pracovníkov a medzi nimi aj môj otec. Táto tragédia zmenila celý môj ďalší život.

Zdroj: Archív

​František Štamberský sa stal legendou bratislavského zimného štadióna, kde hlásil zápasy domáceho Slovana 

Kam ste chodili do školy?

Základnú deväťročnú školu som navštevoval v Prievoze a potom som začal chodiť na tzv. nadstavbu na Zochovej ulici. Medzi spolužiakmi som mal veľa budúcich úspešných športovcov. Stretli sme sa tu aj  traja kamaráti z Prievozu a patrili skôr medzi tých lepších žiakov, takže nás pán riaditeľ Šimko, ktorý v Bratislave viedol aj spevokol, chcel odporučiť na Obchodnú akadémiu na Panenskej ulici. Dokonca nám bol ochotný vybaviť, že by nás tam vzali aj bez prijímacích skúšok, respektíve by sme ich absolvovali len formálne. Keď som to povedal otcovi, tak nadšený nebol. Boli sme chudobní a nemali sme na to, aby ma financoval a preto rozhodol, aby som sa išiel vyučiť za typografa. Na čo som sa rozplakal. Napokon som šiel na grafickú školu, ktorá sa nachádzala kúsok od Blumentálu na Vazovovej ulici a absolvoval tu štvorročné štúdium typografie v rámci vysokej školy technickej.

Predpokladáme, že ste pomerne skoro museli začať pracovať...

Už ako pätnásťročný som absolvoval pohovor v tlačiarni Novina na Jesenského ulici u vtedajšieho riaditeľa. Najskôr som musel absolvovať psychotechnickú škúšku a po nej mesačnú skúšobnú dobu. V roku 1945 som sa vyučil a zostal pracovať v tlačiarni ako sadzač. Tlačili sme aj plagáty s programom opery a činohry, ktoré som nosieval na schválenie vtedajšiemu tajomníkovi SND. Volal sa Laštůvka a ten si ma obľúbil. Dokonca ma predstavil aj uvádzačkám a povedal im, aby ma púšťali zadarmo na predstavenia. Celkom ma to bavilo, veď vo voľnom čase som robil v Prievoze aj ochotníka a režíroval amatérske predstavenia.

Zdroj: Webnoviny.sk

​V roku 2011 bol najstarším dobrovoľníkom, ktorý pomáhal s organizáciou MS v hokeji, ktoré sa hrali v Bratislave. 

K mikrofónu ste sa ako prvýkrát dostali?

V roku 1958 som sa prihlásil na vodičský kurz a po teoretickej výučbe nasledovali praktické jazdy, pri ktorých bol mojím inštruktorom známy ligový hokejový rozhodca Michal Bucala. Ten  mi ponúkol možnosť stať sa rozhodcom a pri súťažných zápasoch sme robili aj pomocné funkcie, teda časomeračov, zapisovateľov alebo hlásateľov. Postupne som zistil, že hlásiť do mikrofónu pri športových stretnutiach ma baví a aj sa mi to celkom darilo.

Mali ste vo svojich začiatkoch medzi hlásateľmi veľkú konkurencia?

Bolo ich viacej, ale ja som mal šťastie, že som padol do oka vtedajšiemu tajomníkovi hokejového Slovana Romanovi Honcovi a začala sa moja vyše 40-ročná kariéra na bratislavskom zimnom štadióne pri zápasoch belasých. Občas som za to dostal aj nejakú korunu, ale nikdy som to nerobil pre peniaze. Navyše čas strávený na zápasoch som si musel nadpracovať! Ale keď som na starom zimáku povedal do mikrofónu tie známe slová: „Príjemný podvečer, vážení športoví priatelia!“, tak 10-tisíc ľudí začalo tlieskať. Neviete si predstaviť, aký to bol pre mňa úžasný pocit. V takých chvíľach zabudne človek aj na trému.

Koľko rokov ste na starom zimnom štadióne odpracovali a aké nezabudnuteľné okamžiky ste tu zažili? 

Ak sa nemýlim, tak na štadióne som strávil plných 40 rokov a vynechal som asi hádam štyri či päť zápasov, keď som mal problém s hlasom. Čo som zažil? No všetko! Napríklad povestné „céčko“. Alebo si pamätám, keď na bratislavský zimák prišiel len 18-ročný Václav Nedomanský s otcom, ktorý mu ukazoval Slovan, za ktorý bude hrať vedľa Jozefa Golonku, Jána Staršieho či Karola Faka. Nedo prišiel z Hodonína posilniť Slovan, ktorý bol potom 9-krát korunným princom čs. najvyššej súťaže. A bol som aj pri tom, keď sa Slovanu podarilo získať jediný majstrovský titul v roku 1979. Diváci od radosti doslova šaleli. Radosti nebolo konca-kraja. Ľudia v eufórii poskákali na ľad a nosili hráčov na rukách. Ale prežíval som s nimi aj smutné chvíle, keď sa bolo treba rozlúčiť s Ondrejom Nepelom alebo Dušanom Pašekom. Na Slovane som oficiálne skončil v roku 2006 a nahradil ma môj dobrý priateľ Stano Galis.

Mnohí si vás pamätajú aj zo zápasov Artmedie na ihrisku pri Starom moste...

Aj futbalu som sa dostal náhodou. Oslovil ma Ivan Kodaj - prevádzkar vtedy ešte druholigovej Artmedie. Vraj im tam chýba hlásateľ. Trvalo to, ale zlomil ma a zobral som to. To som ešte netušil, že hlásateľ je v miestnosti, odkiaľ nie je vidieť na ihrisko, ale do Sadu Janka Kráľa! Vďaka tomu pre mňa vznikli rôzne humorné situácie. Vždy, keď som začul, že sa na ihrisku niečo deje, lebo ľudia na to hlasno reagujú , musel som sa predrať cez tých, ktorí stáli na tribúne, aby som zistil, kto dal gól. Občas si zo mňa robili žarty a dávali mi zámerne nesprávne informácie. Pritom ja som sa vedel pomýliť, keď som zahlásil, že v Petržalke vítame košických hokejistov alebo, že sa skončila prvá tretina a nie prvý polčas. Na zápasy Artmedie chodilo v priemere 5-tisíc ľudí a na derby so Slovanom dokonca až 10-tisíc divákov. Škoda, že ten sympatický štadión zbúrali. Podľa mňa chýba nielen mne, ale celému mestu.

František Štamberský v akcii pri domácom zápase FC Petržalka...

Predstavovali ste si niekedy, že budete robiť hlásateľa ešte aj v takom úctyhodnom veku?

Keby ma to nebavilo, už by som to nerobil. Zatiaľ si pre svoju hlásateľskú činnosť dokážem všetko obhospodáriť. Prípravu na zápas robím cez počítač, na ktorom si píšem texty a potom ich aj vytlačím. V každom zápase mám niekoľko vstupov a vždy presne viem, čo treba povedať. Informácie čerpám aj z bohatej webovej stránky petržalského klubu, kde si prečítam novinky nielen o senioroch, ale aj o mládežníckych družstvách. Našťastie mi zrak ešte slúži, takže nie je pre mňa problém prečítať oznamy, zostavy oboch tímov a počas zápasu zahlásiť mená strelcov gólov alebo striedajúcich hráčov. Vedľa mňa sedí diskdžokej, ktorý vidí do diaľky lepšie ako ja, takže mi občas napovie ich čísla dresov. Raz som sa cez prestávku odvážil povedať aj jeden či dva vtipy a u ľudí sa to ujalo. Už s tým nemôžem prestať.  

Zdroj: FC Petržalka

​Hlásateľ oslávil na zelenom trávniku FC Petržalka aj svoje posledné okrúhle jubileum. Ku gratulantom sa pridal aj Filip Šebo (vpravo).

Počuli sme o vás, že občas chodíte povzbudiť futbalistov Petržalky aj na ich zápasy vonku. Ako to zvládate?

Tretia liga sa hrá v rámci Bratislavy aj jej blízkom okolí, takže si to nevyžaduje náročné cestovanie. Väčšinou pre mňa príde niekto z verných fanúšikov autom a odvezie ma aj späť. Milé bolo, keď v deň mojich 92. narodenín, som mal na ihrisku pred začiatkom zápasu urobiť čestný výkop. Podarilo sa!

Kde vlastne v súčasnosti bývate?

Už 18 rokov som obyvateľom Ružinovského domova seniorov na Sklenárovej ulici. Pred štyrmi rokmi sme tam bývali v dvojgarsónke s manželkou, ktorá sa už pobrala do neba, a tak ma presťahovali do jednogarsónky. Predtým sme žili v Prievoze v našom rodinnom dome, ktorý sme nechali deťom. V seniorskom domove sa cítim dobre a mám tam všetko, čo starý človek potrebuje.

Spomínali ste manželku, ktorá vám pred štyrmi rokmi zomrela. Ako ste sa zoznámili? Máte aj potomkov?

Manželku som spoznal ešte počas mojej vojenčiny v Novom Meste nad Váhom. Hrával som na saxofóne v tanečnom orchestri, ktorý koncertoval na zábavách pre ľudí, na ktoré aj ona ako Novomešťanka chodievala. Kolega ma upozornil, že sa na mňa pozerá jedno dievča. Zaregistroval som jej krásne vlasy a v nich veľkú mašľu, ale inak som sa ju hanbil osloviť, pretože ženy nikdy neboli mojou doménou. Kamarát ma s ňou zoznámil a tak sme spolu napokon začali korzovať. V októbri 1950 som šiel do civilu a o mesiac na to sme mali svadbu. Manželka pracovala na prevádzke ústavu lekárov a farmaceutov, ktorý bol na Kramároch. Prvý syn Roman prišiel na svet v roku 1955, o päť rokov neskôr k nemu pribudol druhý syn František a v 1961 sa nám narodila dcéra Renáta, ktorá dnes žije v Mníchove. Máte pravdu, že mám už niekoľko vnúčat a tri pravnúčatá. A naposledy sme sa v rámci rodiny stretli na oslave mojich 92. narodenín, keď ma deti zobrali do Meštianskeho pivovaru, ktorý je na lodi. Popíjal som pivko, vychutnával si dobré jedlo a z okna videl Dunaj či Bratislavský hrad. Vybrali naozaj pekné miesto a asi aj vychytené, lebo tam mali plno.

Zdroj: Roman Slušný

​Ferko Štamberský pózuje pri portréte svojej nebohej manželky v ružinovskom dome seniorov. 

Čoho by ste sa ešte chceli dožiť?

Mne by stačilo, ak by som sa dožil postupu futbalistov FC Petržalka do 2. ligy. A aj keď nie som úplne zdravý, snažím sa prekonávam sám seba, aby som sa bol pritom, keď sa to podarí. Myslím, že túto túžbu má každý z priaznivcov, ktorý pravidelne chodieva na zápasy do Ovsišťa. A ak by sa postúpilo, asi by to chcelo aj väčší štadión. A to nie je len v silách klubu. Muselo by na to prispieť mesto a možno i štát.

Ako skúsený človek by ste nám hádam na záver možno aj mohli odpovedať na otázku, čo je podľa vás v živote najdôležitejšie...

Nejakú ľahšiu otázku nemáte? Je to ťažké a navyše veľmi individuálne. Som však presvedčený o tom, že každý jeden normálny mladý človek by mal celý život pracovať na sebe. Snažiť sa niečo dosiahnuť, niekam to dotiahnuť.  Neuznávam tých, čo sedia doma len tak „za pecou“, teda pred televízorom či za počítačom. Ja som napríklad robil všetko, čo ma bavilo – šport, hudbu, divadlo. Naša generácia mala veľmi široký záber a prial by som aj všetkým, čo prídu po nás, aby mali po sebe čo zanechať.

Roman Slušný, (foto ars, archív FC Petržalka)