FOTO: Búranie pôvodného súsošia Márie Terézie v roku 1921 bolo podľa očitých svedkov veľkou drámou...

Zdroj: Facebook

V súvislosti so snahou umiestniť repliku súsošia Márie Terézie do centra Bratislavy sa bude asi ešte dlho diskutovať o tom, kde by mala natrvalo skončiť. Pôvodne stála na dnešnom námestí Ľudovíta Štúra, kde ju však v roku 1921 začali rozbíjať československí vojnoví legionári a napokon bola socha z bieleho mramoru aj s podstavcom úplne odstránená. Na jej mieste stála chvíľu socha Milana Rastislava Štefánika a dnes námestiu dominuje súsošie štúrovcov od Tibora Bártfaya.

Súsošie Márie Terézie od Jána Fadrusza stálo na Námestí korunovačného pahorka od roku 1897 až do roku 1921, kedy sa ho rozhodli zničiť československí legionári. Tí nevideli zmysel v tom, aby si občania nového štátu uctievali takouto sochou predstaviteľku bývalej monarchie, teda rakúsko-uhorskú panovníčku, ktorá bola v roku 1741 korunovaná v Bratislave za kráľovnú.

Zdroj: OZ Bratislavské rožky

​A keď v rokoch 1920 – 1921 posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol IV. podnikol kroky smerujúce k pokusu o obnovenie monarchie, tak to mladá Československá republika vnímala ako určité ohrozenie svojej existencie, čo rozohnilo najmä bývalých vojakov, a preto sa príslušníci československých légií vrhli na súsošie MárieTerézie a za asistencie polície ju zničili. Následne bol celý pamätník odstránený. Samotný proces vôbec nebol jednoduchý, čo dokazuje aj opis Marcella Jankovicha v jeho diele Dvadsať rokov v Prešporku:  

„Z nákladného auta vyletela na krk kráľovnej, potom na krk bohatierov slučka. Motor nákladiaka pracoval vlniacim sa hrmotom. Drôtené lano prasklo. Prasklo aj druhé. Potom sa na sochu vrhli nedočkavci a kladivami či dlátami obíjali čižmy bohatierov či kopyto koňa kráľovnej. Na zemi už mohli mramorové tváre fackať, kopať, rozrývať kladivom. Policajný kordón neotrasene pozerá, rovnako ako my spoza kordónu.”

Zdroj: OZ Bratislavské rožky

​Takto dopadli hlavy, ktoré boli súčasťou bratislavského súsošia - uprostred je Mária Terézia...

Očitým svedkom tejto udalosti bol známy bratislavský sochár Alojz Rigele, ktorý svoje spomienky zachoval v písomnej podobe ešte detailnejšie a dal im názov: Zbúranie bratislavského pamätníka Márie Terézie. Všetko podstatné sa udialo v dňoch 26. až 29. októbra 1921. Prinášame ich v nekrátenej podobe:  „V stredu 26. októbra 1921 o druhej popoludní som išiel do svojho ateliéru. Prechádzajúc po Poľovníckom rade, k tamojšej fasáde Reduty bol opretý jeden veľký hasičský rebrík. Hore stál jeden človek v civilnom oblečení a jedným kladivom obil zo štítu tamojší štukatérsky vyhotovený erb a uhorskú korunu. Zhromaždilo sa tu niekoľko ľudí a prizerali sa udalostiam. Neprisudzoval som tejto veci zvláštnejší význam, myslel som si, že sa deje na základe úradného príkazu. Večer idúc domov, som sa o pol šiestej opäť dostal k Redute a uvidel som vlniaci sa dav ľudí. Pri Hummelovom pamätníku mi plačúc išla naproti moja manželka a hovorila o tom, že teraz zváľajú pomník Márie Terézie, hlava ženy sediacej na koni a hlavy dvoch vedľajších postáv sú už odrazené. Trasúc sa strachom a vzrušením sme prišli k soche a tu som na vlastné oči videl to, čomu som nechcel uveriť: na podstavci stáli 5 – 6 chlapi vo vojenskej rovnošate, veľkými a ťažkými kladivami ako pomätení udierali na mramorové sochy, ktorým už chýbali hlavy, ruky a ostatné voľné časti. Námestie bolo naplnené davom ľudí, bolo tu mnoho vojakov, policajtov, dôstojníkov a pod. V podstate prevládalo ticho, len tu a tam sa ozval pritakávajúci povzbudivý rev vtedy, keď spadol väčší kus. Hrozne, strašlivo sa ozývali údery kladív na tlmene osvetlenom námestí. Vyšli sme hore do nášho bytu, lebo nás bolelo srdce a nemohli sme sa na to všetko pozerať. Takto to pokračovalo až do neskorej noci. 

29. októbra popoludní opäť prišli, aby dokončili svoje dielo. Nechcel som sa na tú ozrutnosť pozerať, celý rozochvený som išiel hore do svojho bytu. Večer o 10. hodine som sa tupo otriasol: strhli postavu koňa, ktorá sa skladala z dvoch častí. Druhý deň som sa dopočul, že pred koňa zapriahli oceľovými lanami nákladné auto. Pri dvoch vedľajších figurínach to bolo úspešné, v prípade koňa pravdaže nie. Oceľové laná sa opakovane roztrhli a raz sa auto dokonca vzpriamene zháčilo. Napokon sa to predsa len podarilo a odmenou za "veľký počin" bol potlesk a krik. Celé búranie sa uskutočnilo za prítomnosti polície.

V priebehu novembra vedenie mesta poverilo kamenára Mahra, aby trosky pamätníka Márie Terézie odpratal a do vydania ďalších pokynov ich uložil na svojom kamenárskom nádvorí.

Celé, veľké kusy ako predná a zadná časť koňa, bolo nutné navŕtať a rozštiepiť na viaceré kusy, aby sa mohli odviezť vo voze, lebo pre ich obrovskú váhu by bol potrebný osobitne na tento účel konštruovaný voz a koľajnice. Polícia bola prítomná vo dne v noci a dohliadala na odvoz jednotlivých kusov. Každý, kto tu pracoval, dostal od policajného riaditeľstva zvláštny preukaz. Keďže napriek policajnému dozoru viaceré menšie kusy rozkradli, väčšinu úlomkov k večeru pozbierali do debny, ktorú prikryli doskami. Debna bola do rána spravidla prázdna. O pár dní neskôr prišli vojaci (neviem z čieho poverenia) s nákladným autom, naložili odrazené hlavy, ruky a menšie kusy (asi 15 – 18 ks), úlomky a suť s tým zámerom, že to všetko odvezú do mestského deportačného centra. Keď odviezli všetky kusy mramoru, z poverenia technického úradu začali búranie podstavca, ale túto prácu čoskoro prerušili. Údajne preto, lebo mesto by k úhrade búracích nákladom potrebovalo súhlas župana, ale ten dodnes neprišiel."

(ars, foto: OZ Bratislavské rožky, Facebook)