Aké sú bratislavské psy a ich majitelia?

Zdroj: TASR

Počet psov, ale aj psí biznis v hlavnom meste rastie. Máme tu nielen čoraz viac výcvikových stredísk a trénerov, ale už aj psie škôlky, hotely, kaviarne, salóny s manikúrou, kúpanie a masáže, organizujú sa párty pre psov, vyrábajú sa psie narodeninové torty, na spadnutie je psie fitnesscentrum. Psy už sedia v reštauráciách namiesto na zemi a keď navyše vidíte behať po uliciach psov v bundách, ktoré sú neraz drahšie ako vaše, napadne vám otázka, či Bratislavčania už psov nepoľudšťujú nadmieru.

„Žila som dvadsať rokov v Bratislave, teraz bývam a pracujem v Leviciach, takže môžem porovnávať. A rozdiel tu je, až extrémny,“ hovorí Michaela Murková, ktorá sa už osem rokov venuje náprave a prevýchove problémových psov. „V Bratislave som mala aj klientku, ktorá svoju čivavu kŕmila vidličkou. V Leviciach však zažívam druhý extrém. Vídam tu psov na reťaziach, bez prístrešku, podvyživených... Nedávno sme zachraňovali psa, ktorého majiteľ nechal dva týždne samého v byte, pretože musel odcestovať. Takže áno, v Bratislave žije podstatne viac ľudí, ktorí berú psa ako svoje dieťa, spia s ním v posteli a vytvárajú mu osobnosť, ktorá nie je psia, na druhej strane v Bratislave ľudia viac berú psov ako živé, cítiace bytosti. Napríklad cez víkend je útulok plný venčiarov, rodičia vedú deti k prírode aj k empatii k živým tvorom. V Leviciach keď prídu traja ľudia za víkend, je to veľa. Pes tu má celkom inú, a oveľa horšiu, pozíciu.“

S jej názorom, že mnoho ľudí v Bratislave má psa namiesto dieťaťa, súhlasí aj Iveta Lukáčová, ktorá sa špecializuje na výcvik psov a agility. Prevádzkuje však aj škôlku pre psov.  Naozaj ju psy potrebujú? „Názov nevystihuje zameranie. Nejde totiž o pravidelné odkladanie psov,“ upozorní. „Pes vydrží osem hodín doma sám, ale keď ide majiteľ na služobnú cestu a vie, že sa vráti neskoro večer, privezie ho radšej do škôlky. Zväčša mávam mladšie psy, u ktorých škôlka plní aj socializačnú funkciu.“ Nie je to len fráza. Socializovaný pes sa vám nesnaží zahryznúť do členka len preto, že okolo neho prechádzate.  A rovnako nemá potrebu skákať do iných psov. „Stráženie na dennej báze by som však odmietla, veď to by potom nebol cudzí pes, ale môj,“ dodáva.   

Pozitívom bratislavských psíčkarov podľa nej je, že tí, ktorí chcú, sa psov naučia ovládať a je čoraz viac tých, ktorí majú záujem. „Zisťujú totiž, že keď budú mať vychovaného a spokojného psa, vyhnú sa mnohým problémom.“ Rovnakú skúsenosť má aj tréner Ján Pothe, ktorý sa takisto venuje výcviku psov. Nezávisle sa obaja zhodli aj na tom, že v meste si stále veľa ľudí kupuje psa len základe toho, že sa im páči. „Prišiel za mnou pán, ktorý mi hovorí, že mal dobermana a chcel by ho dopriať aj svojej 12-ročnej dcére. Keď som argumentoval, prečo to nie je najlepší nápad, urazil sa a odišiel,“ spomína Ján Pothe. Iveta Lukáčová k tomu dodáva, že ju teší, že pribúda  tých, čo sa pred kúpou prídu poradiť, aký pes by sa im hodil do rodiny.

„Rozšírené je aj to, že si pán či panička uzurpuje psa len pre seba. Vtedy sa pes mení na neurotika, pretože jemu je prirodzená svorka a chce sa kamarátiť. Práve na to sú dobré voľné výbehy, ktorých je v Bratislave stále málo a hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, aj kaviarne pre psov. Aj keď si osobne  myslím, že pes má behať radšej po lese ako sedieť v kaviarni,“ dodáva Iveta Lukáčová. To, že kaviareň pre psov  nie je úplný nezmysel, potvrdzuje aj Michaela Murková. „Prispieva k spokojnosti a novým kontaktom majiteľov psov a slúži na socializáciu psov.“ A čo si myslí o párty pre psov?  „Tiež je to celkom fajn myšlienka, ale skôr pre chovateľov, psy nepotrebujú šampanské ani ozdobené koláčiky.“

Mnoho bratislavských psíčkarov by s ňou súhlasilo. Napokon aj oni sa pousmejú nad  „kolegyňou“, ktorá si vezie svojho psa v kožušinou vystlanom kočíku, kŕmi ho koláčikmi zo psej pekárne, prihovára sa mu ´miláčik, už si sa vyspinkal?´ a on jej odpovedá ´hav´. Je to vždy lepšie ako „kolega“, ktorý venčí svojho pitbula  navoľno, hoci vie, že ohrozuje malých psov. Práve to si vytýkajú bratislavskí psíčkari navzájom. Okrem nepozbieraných exkrementov, ktoré prekážajú  asi každému, avšak nie sú len špecialitou Bratislavy, je to v tomto meste fakt, že málokto má vycvičeného psa. Bez ohľadu na to, či je malý alebo veľký,  ak je nevychovaný, nerobí dobrý imidž psíčkarom. Lenže, viete, čo sa hovorí, neexistuje zlý pes, len zlý majiteľ.

 Základný výcvik by mal byť povinný

„Pre všetkých majiteľov psov by mal byť zo zákona povinný základný výcvik.  Pes predsa nie je hračka,  ako to býva v mestách vnímané, ale tvor, ktorý môže aj ublížiť, ak je nezvládnutý. A celoplošný problém u psíčkarov je, že nekupujú psa od dobrého chovateľa, ktorý ohodnotí, či sú vhodní adepti na chov a o správnom chove a potrebách plemena ich poučí. Chýba teda akési ukotvenie, ktoré by zaručilo, že psíčkar vie, do čoho ide a chápe možné príkoria chovu,“ myslí si Barbara Galla, z Happy centra pre psov. Dodáva však, že vzhľadom na populáciu psov v meste, by mali byť aj nepsíčkari  edukovaní v správaní k cudziemu psovi.

VZN o voľnom pohybe psov hovorí, že pes má byť na verejných priestranstvách vždy na vôdzke, a len tam, kde je voľný pohyb psa povolený, ho možno pustiť. Pes na vôdzke je však nervóznejší ako pustený, a aj malé plemená, dokonca aj tie, ktoré paničky berú pri najmenšom ohrození na ruky, aj tie potrebujú pohyb. Lenže psov je veľa, výbehov málo, rovnako ako času dopraviť sa cez týždeň na miesto, kde by sa váš štvornohý priateľ vybehal, takže buď budete na sídlisku porušovať VZN a necháte psa občas voľne behať  alebo sledujúc trendy zadovážite mu bežecký pás, psychológa a psieho dietológa.

Práve na voľný pohyb psov sa najčastejšie sťažujú obyvatelia. Zo 196 priestupkov, ktoré mestská polícia riešila v minulom roku, sa až 122 týkalo práve pohybu psov bez vôdzky. Mestská polícia denne obdrží priemerne jeden telefonát upozorňujúci na psa bez majiteľa. Ďalším problémom je nezbieranie exkrementov. Bohužiaľ, príslušník mestskej polície môže priestupok týkajúci sa neodstránenia výkalov psa riešiť len v čase alebo bezprostredne po priestupku. Odfotiť previnilca a poslať ho na políciu teda nepomôže. „Pre niektorých psíčkarov sú VZN stále iba zdrapom papiera, myslia si, že je povinnosťou mestskej časti upratovať po ich psovi, ale posledné kontroly ukazujú, že pribúda tých, ktorí sa neunúvajú zohnúť pre exkrementy svojho psa,“ tvrdí hovorca Mestskej polície Peter Pleva.

(in)  

Slovo k veci

Trocha vzájomného rešpektu

V Bratislave žijú tisíce psov. Len v Petržalke je  ich oficiálne približne 5 500. Odhaduje sa však, že sa na území tejto mestskej časti zdržiava dvakrát toľko psov! Ak má Petržalka okolo 110-tisíc obyvateľov, na desať ľudí pripadá jeden pes. Väčšinou prevládajú skôr menšie rasy ako yorkšírsky teriér, čivava, jazvečík, jack rusell, krížence... Dá sa teda povedať, že neexistuje panelák, v ktorom by nežil aspoň jeden domáci miláčik. Zväčša v ňom však žijú viacerí. A to spôsobuje problémy nielen medzi psíčkarmi a ne-psíčkarmi, ale aj medzi chovateľmi psov navzájom.

Možno by na zmiernenie napätia stačilo trocha vzájomného rešpektu. „Mnoho psíčkarov nerozumie, že niektorým nepsíčkarom pes naháňa strach,  nepsíčkari zasa nezmyselne trestajú všetkých psov napríklad rozhadzovaním jedovatých nástrah,“ konštatuje Barbara Galla. Psíčkarka Andrea z Petržalky k tomu dodáva: „Verím tomu, že keby bolo viac košov a sáčkov v meste, ľudia by exkrementy po svojich psoch zbierali. Veď samotným psíčkarom výkaly na chodníkoch či tráve prekážajú..“

Snaží sa obhájiť aj voľný pohyb psov, ktorý je pre zvieratá nutný. „Napríklad v Petržalke je venčenie navoľno len vo výbehoch a pri Chorvátskom ramene. No tam psa pustiť nemôžem. Sú tam bežci a cyklisti. Môže vbehnúť pod bicykel a ublížiť cyklistovi alebo sebe. Chápete preto, že ho občas nechám vybehať na tráve za domom?“

Ingrid Jarunková