ROZHOVOR: Samuel Tomeček vyrastal v Petržalke, žil v Karlovke a hudobné štúdio má v Ružinove. Kde sa cíti doma?

Zdroj: RTVS

Od prvej série šou Slovensko hľadá SuperStar uplynulo už takmer 14 rokov. Vo finálovej jedenástke Bratislavu reprezentovali štyria speváci – Martina Šindlerová, Peter Kotuľa, Martin Kelecsényi a SAMUEL TOMEČEK. Ten sa ako jediný zo spomínaného kvarteta dodnes pravidelne objavuje v televízii, nakoľko so svojou kapelou účinkuje v zábavno-súťažnej relácii Milujem Slovensko, ktorú každý piatok vysiela RTVS.

​Hneď na úvod sa spýtam na váš posledný hudobný počin, ktorým je nový album IKONY. Kedy a na základe čoho ste dostali nápad, že by ste niečo takéto mohli spraviť?

S nápadom a názvom IKONY prišla moja manažérka Kristy Mohrová. Už približne pred dvoma rokmi sme sa rozprávali o niečom podobnom, no chcelo to dobrý názov a nápad, ako dať dokopy album, ktorý by dával zmysel a nebol by samoúčelný. Samozrejme tým, že som odspieval v relácii Milujem Slovensko už vyše 500 piesní, bolo z čoho vyberať. Vybral som interpretov a autorov, z ktorých už väčšina nie je medzi nami. Potom som začal vyberať jednotlivé skladby a následne sme ich začali nahrávať.

Viacero piesní na vašom albume pochádza od trojice Jaroslav Filip, Milan Lasica a Július Satinský. V ich piesňach, teda najmä textoch je jasne badateľný ich zmysel pre humor. Vy ste niekedy videli túto trojicu vystupovať naživo alebo akým spôsobom ste ich vy mali možnosť spoznať?

Jarovu tvorbu som poznal najmä skrz môjho otca, ktorý sa s Jarom kamarátil a je možné, že keby žil dlhšie, tak by som za ním zašiel a niečo sa hudobne priučil. Zhováral som sa už aj s pánom Lasicom, ktorého si taktiež nesmierne vážim. Škoda, že som osobne nepoznal Jula Satinského, pretože tak veselý človek sa len tak nevidí. Ich hudbu som teda vnímal najmä z rádia, či z televízie a okamžite si ma získala.

V čom bola podľa vás táto trojica jedinečná, že je ich tvorba dnes blízka aj súčasnej - mladej generácii? Veď napríklad vlani na festivale Pohoda ich pesničky poznali skoro všetci naspamäť...

Počul som, že na Pohode mal koncert Bolo nás 11 pravdepodobne najväčší úspech, čomu sa veľmi teším. Preto vznikol aj album IKONY, aby sme oživili staré piesne a priblížili ich mladej generácii. Sú to neskutočne nadčasové skladby. Či už textovo, ale aj hudobne a ešte aj s vkusným humorom. Boli a sú to jednoducho ikony.

Niektoré pôvodné skladby z vášho CD vznikli ako súčasť známych muzikálov - či už Na skle maľované alebo Cyrano z predmestia. Ako sa pesničky Zbohom buď, lipová lyžka či Kúpim si zrkadlo dostali do vášho povedomia, že ste po nich siahli?  

Musím sa priznať, že obe cez Milujem Slovensko. Až následne som sa začal pýtať rodičov a známych, ktorí zažili tieto kultové muzikály v mladom veku. Začal som pátrať po ich histórii a teší ma, že som sa cez tieto muzikály dostal k viacerým kultúrno-historickým súvislostiam v rámci Československa, ktoré ma obohatili.

Prespievaním skladby Vám jedine len vám ste vzdali poctu skladateľovi Gejzovi Dusíkovi. Jeho piesne spievali a počúvali predošlé generácie. Je reálne, že by podobne krásne melódie mohli vzniknúť aj v súčasnosti a tiež by sa robili ich prerábky o nejakých 50 rokov? Máte aj vy skladateľské ambície?

Samozrejme, skladateľské ambície mám. Vydal som už tri autorské albumy a pomaly začínam písať skladby na ďalší. Gejza Dusík je naozaj skladateľská perla. Jemu sa vyrovnať je veľmi ťažké a bude veľmi ťažké sa priblížiť takýmto nesmrteľným melódiám. A či sa o 50 rokov dočkáme prerábok od súčasných autorov? To ukáže až čas.

Aj Karol Duchoň sa vo vašom podaní dočkal nových verzií  jeho skladieb Tancujem s tebou rád a Čardáš dvoch sŕdc. Bola to veľká výzva nahrávať skladbu od speváka, ktorého viacerí odborníci aj fanúšikovia označujú za najvýraznejší hlas a neprekonateľný spevácky talent? 

Spievať Duchoňa je pre mňa vždy výzva a vždy sa teším, keď si môžem zaspievať jeho skladby. Okrem toho, že to bol vynikajúci spevák, spieval veľa krásnych piesní, ktoré mu skomponovali viacerí autori a práve jeho interpretáciou sa stali nesmrteľnými hitmi. Všetky skladby na mojom albume som sa snažil naspievať s najväčšou pokorou, s citom a s láskou. Pri Duchoňovi je to o to ťažšie, že ho mnohí považujeme za najväčší hlas na Slovensku. 

Jeho doménou bol aj šport. Naspieval hokejovú hymnu, ktorá sa dodnes hráva po víťazstvám Slovana v KHL a občas si obul aj korčule. O vás viem, že ste celkom dobrý futbalista. Máte popri hudbe čas aj na šport prípadne sa aspoň chodíte pozrieť do hľadiska na nejaké dôležité zápasy? 

Šport mám veľmi rád. Chodím pravidelne do posilňovne. Konečne som  po štyroch rokoch  zobral do ruky tenisovú raketu a zahral si tenis a  pravidelne hrávam aj futbal. Bol som dokonca trikrát na Majstrovstvách sveta umelcov vo futbale v Moskve v tíme MUFUZA, s ktorým sme reprezentovali Slovensko. Keď zostane čas, pozriem si zápasy Slovana v KHL alebo Davis Cup alebo iné športové podujatia, kde súťažia Slováci.

František Krištof Veselý, Ivan Krajíček a teraz už aj vy spievate, že "Len bez ženy, môže byť človek blažený." Skutočne to môže nejaký muž tvrdiť tak, aby tomu ostatní uverili? Myslím, že ste šťastne zadaný a život bez ženy si predstaviť neviete a ani nechcete. 

Ako sa hovorí žiť so ženou je ťažké, no bez nej ešte ťažšie. Môžem to len potvrdiť. Ale napriek tomu sú dni, kedy som radšej sám so sebou. Keď sa pohádame, vtedy táto pieseň platí na takmer 10 percent.

Aké máte očakávania v súvislosti s vydaním albumu IKONY - myslíte si, že sa ujmú niektoré vaše verzie napríklad aj v rádiách? 

Dúfam, že sa dostanú tieto skladby opäť do povedomia a budú sa ľuďom páčiť. Či rádiá budú alebo nebudú hrať tieto skladby to ja neovplyvním. Ak ich budú chcieť zaradiť, budem len rád. Ak nie, aj tak stále hitmi zostanú.

Poďme si okrem albumu trochu bližšie predstaviť aj vás - bratislavského rodáka. V ktorej časti nášho mesta ste vyrastali, kam ste chodili na základnú a strednú školu a kde bývate dnes?

Vyrastal som v Petržalke, kde som prežil veľkú časť svojho života. Mal som šťastie, že som mal všetko blízko. Do škôlky som chodil na Holíčsku ulicu, do školy na Tupolevovu 20 a maturoval na gymnáziu Alberta Einsteina (bývalá Makarenkova). Ešte aj základnú umeleckú školu som mal blízko na Topoľčianskej ulici. Hrávali sme sa pred domom futbal, pri kanáli hokej, v lete sme sa chodievali kúpať na Draždiak a nebol problém ísť na školský dvor a tam behať alebo hrať basketbal. Okrem Petržalky mi prirástli k srdcu ďalšie dve mestské časti a to Karlova Ves, kde som býval takmer 7 rokov a Ružinov, kde mám hudobné štúdio. Momentálne som opäť Petržalčan.

Predpokladám, že ste sa hudbe venovali od detstva. Neprekážalo susedom, že ste občas nahlas hrali na klavíri či inom hudobnom nástroji a popri tom si spievali?

Mojim rodičom budem vďačný do konca môjho života jednak za to, že ma priviedli k hudbe už od 6-tich rokov, keď ma dali na klavír a domov mi kúpili pianino a jednak preto, že ma v nej podporujú dodnes a že to so mnou vydržali. So susedmi sme mali internú dohodu, že hrať môžem max do 19.30, ale boli tolerantní a búchali len párkrát, keď som hral ešte aj okolo 23.00. :)

Pamätáte sa, kedy a kde v Bratislave ste mali svoj prvý verejný koncert a ako to dopadlo? Prípadne nám spomeňte, kde všade sa v našom meste konajú hudobné akcie a chodíte tam aj vy rád...

Prvý vlastný koncert s kapelou som mal v DK Lúky. Tam sme začínali mnohí, dokonca aj petržalskí raperi. Mal som asi 16 rokov, nepamätám si to už presne. Bolo to skvelé. Mali sme tam asi 50 ľudí, bol som dosť nervózny, no cvičili sme poctivo. Dokonca sa zachovala aj nahrávka z tohto koncertu a na to, že to bol náš prvý koncert, je to celkom počúvateľné. Tých miest je naozaj veľa a verím, že ich ešte bude pribúdať. Hrali sme aj na miestach, ktoré už dnes žiaľ neexistujú. Miest, kde sa hráva je relatívne dosť. Horšie však je, že len veľmi málo z nich je akusticky na úrovni vyspelých krajín, kde sa stavajú koncertné sály len za účelom koncertov ako napríklad vo Viedni. Snáď sa aj v Bratislave a na Slovensku raz dočkáme...

Videli sme vás koncertovať aj na petržalských vianočných trhoch. Aké to bolo? 

Bolo úžasné hrať doslova doma. V Petržalke som naposledy hral pred 12-mi rokmi, takže teraz som si to naozaj užil. Domov som zašiel pešo, jednoducho paráda. Bodaj by som v Petržalke hrával častejšie.

Zhováral sa ROMAN SLUŠNÝ, foto: archív Samuala Tomečka