Keď sa lekárska prísaha stala krédom

Kto má skúsenosti, netvrdí, že byť v nemocnici je príjemnou záležitosťou. Ak má niekto takých skúseností viac, vie, že nie je nemocnica ako nemocnica a začne hodnotiť. Ak si niekto navyše pozrie trochu idealizovaný príbeh či seriál z takéhoto prostredia, začína snívať.

Nemusíte mi veriť, ale sen o takejto seriálovej nemocnici som prežil uprostred leta v Národnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach. Už mená chorôb v človeku vzbudzujú strach, predstava, že máme byť týždeň-dva (nik si dlhší čas na začiatok nepripúšťa) vytrhnutí z každodenného rytmu, obavy, že sa zrútia bez našej prítomnosti všetky projekty, na ktorých robíme... a k tomu pocit, že sme len pacienti, ktorých budú posielať sem a tam lekári, sestry, ošetrovatelia... A potom nemocničná realita.

Po pár dňoch, keď človek začne porovnávať hodnoty, keď si uvedomí, že takých, čo „šli na desať dní” a vracajú sa o mesiace je neporovnateľne viac, než by čakal, keď zistí, že sám bol na seba zlý a títo druhí sa mu snažia opraviť, čo na sebe doničil, je svet náhle iný.

No začal som vlastne o seriálovej nemocnici. Taká v Podunajských Biskupiciach je. Akosi tu vibruje vo vzduchu meno doktora, ktorý prvý na Slovensku transplantoval pľúca, ale pacient denne spoznáva mediálne menej známych lekárov, ktorý mu transplantujú naspäť zdravie, reparujú kúsok po kúsku celé telo - napriek slovenskej realite s nedostatkom liekov a financií. Avšak prvé, čo predstihuje aj seriálové nemocnice - to je vzťah osadenstva k pacientom. Niekedy možno z inšpekčnej izby počuť pred vizitou vyšší hlas.

Keď sa však otvoria dvere, je to čosi iné. Nepočujete slová o tom, že ste vážnym kardiakom, ale vám povedia, že by ste si mali dávať pozor na svoje srdiečko. Nepovedia vám po pravde, že ste nehorázne vykŕmený, ale že bude treba čosi urobiť s tými kilami navyše. Od chlapcov, ktorí si tu odsluhujú (neporovnateľne osožnejšie) náhradnú vojenskú službu, cez ošetrovateľov, sestričky po lekárov stretávate úsmev a láskavosť. Nik z pacientov zaťažených vlastnými bolesťami, nevie, kde to v tej nemocnici berú. Neviem to ani dnes, keď sa môžem na ich situáciu a moje vedomosti pozrieť s istým odstupom, keď vidím, ako každou minútou ubúda liekov, ktoré tak nevyhnutne potrebujú... pre nás.

Viem však, že ten úsmev a láskavosť tam napriek tomu sú. Uvedomujem si, že je asi mnoho ďalších ústavov, kde sú k pacientom záchrancovia zdravia a života tým lepší, čím ťažšie podmienky majú. Prežil som však ten horúci letný mesiac na internom oddelení tohto špitálu a okrem jediného (ženského) som prešiel vyšetreniami na všetkých ostatných oddeleniach. Všade to bolo rovnaké. Patrilo by sa poďakovať, namiesto toho svetu oznamujem - v biskupickej nemocnici sú ľudia, pre ktorých lekárska prísaha nie je len pár slov, ale krédo.

A stále neviem, kde berú silu na to, aby sa ho držali.

Gustav Bartovic