Bratislavčan, ktorý zdoláva štíty veľhôr: Michal Gabriž prezrádza, ako žije horolezec v meste

Výškových horolezcov si predstavujeme ako tvrdých horských chlapov, čo je zrejme pravda, vy však žijete v Bratislave. Ako sa cítite v meste? Ako ryba vo vode alebo skôr trpíte a neviete sa dočkať chvíle, keď sa konečne dostanete do hôr ?

Úprimne sa musím priznať, že len čo nadíde víkend alebo nejaké voľno, okamžite sa pracem do Tatier alebo niekam inam na cvičné skalky. Mesto mi úplne stačí cez týždeň.

Koľko času z roka prežijete v Bratislave? 

Väčšinu roka trávim prácou v Bratislave, pretože ma horolezectvo, samozrejme, neuživí. Paralelne trávim čas prípravou ďalšej expedície, tréningom. Je to taký kolotoč - príprava, tréning, expedícia, mesiac - dva oddych a opäť príprava ďalšej expedície, tréning a tak dookola.

Ako najradšej trávite v meste čas? Ktoré sú v Bratislave vaše najobľúbenejšie miesta či činnosti? 

Veľmi rád chodievam ráno behať do Karpát. Bývam blízko budovy rozhlasu, takže kľudne vybehnem z domu a za chvíľku som už v lese pri Kolibe. Túto blízkosť prírody mám na Bratislave rád. Takisto možnosti pre iné športové vyžitie je tu z môjho pohľadu dostatok.

Keď sa vrátite z Himalájí, vychutnávate si pohodlie mestského života, teplú vaňu, kaviarne, kino, výstavy alebo to ani tak nevnímate?

Samozrejme, že po dvoch - troch mesiacoch expedície, ktorá sa skladá v zásade z konštantného utrpenia, sa človek teší na vaňu, dobé jedlo, pivko, kamarátov. Občas aj to divadlo navštívim. Predsa len návrat z hôr je návrat do pulzujúceho života, ktorému sa po expedícii rozhodne nevyhýbam.

Často chodíte do Tatier, keď ste však doma, idete si aj tu niekde cvične zaliezť či najbližšie okolie vám nič také neposkytuje?

V Bratislave sú našťastie dve umelé lezecké steny, jednu z nich mám celkom v obľube a často tam chodím. Taktiež v okolí Bratislavy sa nachádzajú cvičné skalky, takže v tomto netrpíme núdzou. Keď výnimočne napadne v Karpatoch sneh, veľmi rád si vybehnem na bežky.

Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste žili radšej niekde v horách?

Áno, premýšlam nad tým výhľadovo. Ak sa podarí vyriešiť prácu, ktorá je primárne v Bratislave.

Pracujete v reklame, čo je prostredie považované za typický svet  konzumu.  Vnímate to tiež tak, že žijete v dvoch extrémoch? Ide to bez problémov zosúladiť?

Keďže som na voľnej nohe a nie som zamestnaný na trvalý pracovný pomer, nie je s tým nejaký väčší problém. Záleží aj na tom, koľko práce momentálne mám. Som človek tvorivý, takže mi v zásade táto dualita vyhovuje.

FOTOGALÉRIA:

​Zúčastnili ste sa viacerých expedícií do Himalájí. Koľko taká expedícia stojí, koľko peňazí si musí jednotlivec zohnať?

Expedičné horolezectvo v najvyšších horách je mimoriadne finančne náročné. Bez podpory partnerov by to absolútne nešlo. Čiastky sa pohybujú v paťciferných číslach, podľa odľahlosti kopca, času a štýlu, akým sa výstup vedie. Nepoužívame prídavný kyslík, ani žiadnu pomoc šerpov nad základný tábor.

Čo zatiaľ pokladáte za svoje najväčšie horolezecké úspechy?

Za úspech považujem, že sa môžem stále venovať tomu, čo ma baví a napĺňa, som stále zdravý a v dobrej kondícii. Tiež verím, že mám veľa úspechov a zážitkov stále pred sebou.

Zdolať osemtisícovku ste sa pokúsili už trikrát, zatiaľ to nevyšlo, no boli ste členom úspešných tímov, teda niekto z tímu vtedy na vrchol vystúpil. Čo človek cíti tak vysoko v horách? Premýšľate nad niečím špecifickým alebo sa doslova sústredíte na praktické problémy v súvislosti s výstupom a na nič iné ani nepomyslíte?

Na vrchol osemtisícovky sa mi zatiaľ vystúpiť nepodarilo, ale vždy som z rôznych príčin končil nad 7-tisíc metrov. Tento rok tesne pod vrcholom Dhaulághiri blízko hranice 8-tisíc metrov. Dosiahnuť vrchol je otázkou obrovskej motivácie, zdravia a často aj šťastia. Pri výstupe sa snažím koncentrovať hlavne na motiváciu a metodiku výstupu, zvažujem riziká a možnosti. Snažím sa predovšetkým vrátiť zdravý domov za rodinou a priateľmi, to považujem za najdôležitejšie. V basecampe trávime veľa času pri oddychu a čakaní na počasie, tam sa snažím veľa meditovať a myslím aj na blízkych doma, hráme šach, čítame knihy alebo pozeráme filmy.

Máte pri výstupoch na najvyššie hory strach, že sa už nikdy nevrátite? Stalo sa vám pri výstupe, že ste si už mysleli, že je vaším posledným?

Takéto myšlienky ma našťastie obchádzajú. Snažíme sa vždy zvažovať riziká a neriskovať nad rámec nutného. Niekedy prídu situácie, keď má človek strach, ale ten vnímam hlavne ako upozornenie, že treba maximalizovať koncentráciu na to, čo sa práve na kopci deje. Vždy sa koncentrujem výlučne na to, aby som danú situáciu zvládol.

Čo vás vlastne ženie k tomu, že doslova riskujete život?

Nevnímam horolezectvo ako riskovanie života, ale ako úžasný spôsob, ako žiť plnohodnotný život s mimoriadne hodnotnými ľuďmi, v prekrásnom prostredí bohatom na zážitky. Horolezectvo formuje ľudí tým najkrajším spôsobom.

Vaši blízki sú zmierení s vaším koníčkom? Neviem, či máte ženu, deti...

Nie som ženatý ani nemám deti. Než o koníček ide skôr o životný štýl. Rodina je už myslím zmierená s tým, čomu sa venujem. Vždy im sľúbim, že si budem dávať na expedícii pozor :)