Predpoveď počasia ako miera presnosti

Istý kolega sa náramne zabával na predpovedi istého meteorológa, ktorý na týždeň predpovedal tak, že v ktorejkoľvek chvíli mohlo byť akokoľvek, bolo by to podľa predpovede.

Predpokladám, že keď dostanete do rúk tieto riadky, bude mrznúť a fúkať severák. Alebo strašne fúkať a pršať. Teraz, keď to píšem, je neznesiteľne teplo, rekordne. Meteorológovia sa nazdávajú, že kým sa tento materiál redakčne spracuje, príde arktický front, kým prebehne tlačiarňou, už by mohlo byť aj nasnežené...

Bavím sa. Strašne sa mi páči (aj keď som protivne a prehnane meteosenzitívny, teda citlivý na zmeny počasia), keď sa počasie správa ako šibnuté. Dáva to priestor predstavivosti. Predstavujem si napríklad vlekára, ako sedí pri lyžiarskom vleku na Železnej studienke a štrikuje. Štrikovanie môže byť náhradné zamestnanie pre vlekára na chvíle, keď nie je sneh. Pretože v januári kvitnú prvosienky, môže v auguste zasnežiť. Na tom vleku, ktorý chce ktosi postaviť na Železnej, by teda mal byť vlekár celý rok. Aj Horská služba. A mali by mať aj náhradné zamestnanie. Lebo kedykoľvek môže byť všelijak. A mladí slovenskí kapitalisti, ktorí idú postaviť v oblasti bez snehu vlek, to vedia. Preto čakajú na svoju príležitosť. Čo sú horší než ich priatelia v Dubaji, ktorí majú aj tam celoročnú zjazdovku?!

Normálne by azda bolo, keby bola v zime zima a v lete leto, zjazdovky na vyšších kopcoch a v okolí Bratislavy priestory pre jednoduchších turistov, ktorí sa na kopec dostanú aj bez hliníkového taniera pod zadkom. Tak to tu totiž vždy bolo. Mesto vytváralo podmienky pre turistov, turisti mali organizácie a tie pomáhali mestu, a tak dokola.

Lenže aj to je pravda, že to nebolo také smiešne ako slovenskí podnikavci snažiaci sa nabaciť na mesto inú tvár. Podľa nich modernú: má červený nos, zbytočne zvýraznené oči, hovorí malohontským nárečím a menuje sa Džony.

Gustav Bartovic