L. Rehák: Prvoradé sú kvalita a zodpovednosť

Pripravované rozšírenie mestského centra pri Dunaji oživením priestoru Vydrice sa stalo a zostáva diskusnou témou, srdcovou záležitosťou obyvateľov mesta (vrátane investora). Prinieslo aj nové poznatky a nové pohľady na tradičné témy. O súvislostiach sme sa zhovárali s Ladislavom REHÁKOM z investorskej skupiny, ktorá za revitalizáciou Vydrice stojí.

Bratislavčania si zvykli, že investori čo najrýchlejšie prídu, zrealizujú projekt, aby bola obrátkovosť investícií čo najvyššia. Váš postup na Vydrici sa však tempom od nich líši, akoby ste sa neponáhľali.

- Myslím si, že to je také ľahké nedorozumenie, my sa len neponáhľame cez mŕtvoly. Jednoducho sa snažíme stavať k problému zodpovedne a rozhodnutia, ktoré sú nezvratné, urobiť tak, aby v budúcnosti nespôsobili škodu. Aj pre nás je prvoradé zarobiť peniaze, preto investujeme, nechceme sa posúvať do rolí altruistov, ale zároveň sme si aj vedomí toho, aké je toto miesto exponované z najrôznejších hľadísk.

V súvislosti s posunom vo víziách o znovuvybudovaní Vydrice sa hovorilo aj o vašom vzťahu k Bratislave. Aký vlastne je?

- Som rodený Bratislavčan a všetky školy od ľudovej som absolvoval v Bratislave, napríklad gymnázium na Vazovovej, kde mi bol spolužiakom ochranár Maňo Huba. Vidíte, toto je veľmi malé mesto, jednoducho sa cítim byť Bratislavčanom a to je celý môj vzťah k Bratislave a Vydrici. Nie je mi cudzie prispieť k ochrane toho, čo je tu cenné a krásne, a pokiaľ mám príležitosť niesť zodpovednosť za časť vývoja, rád sa na to podujmem, je to česť a zodpovednosť.

Aký je váš vzťah k architektúre?

- Poznám veľa architektov, vážim si ich, ale sám seba nepokladám za odborníka v tejto disciplíne. Sú veci, čo sa mi páčia, ale i také, pri ktorých sa čudujem, že vôbec uzreli svetlo sveta. Mne osobne je z architektonických štýlov najbližší funkcionalizmus obohatený peknými a účelnými prvkami. Vyplýva to z môjho osobného postoja ku svetu - za dobré pokladám to, čo je čisté, pekné a účelné.

Ste rozhodujúcou postavou vo výbere toho, podľa čoho sa Vydrica bude stavať. Ako hodnotíte návrhy v medzinárodnej architektonickej súťaži a napokon aj ocenené projekty?

- I keď sa považujem za laika, bol som členom komisie a bola to veľmi poučná a cenná skúsenosť. Videl som, ako pracujú odborníci a učili sme sa od nich a napokon sme sa stotožnili s ich systémom práce. Aj keď sme mali, pán Struhár aj ja, právo veta, nepoužili sme ho. Ja osobne som očakával väčšiu pestrosť návrhov, nerád používam výraz „historizujúci“, ale čakal som, že sa čosi také, návrhy vracajúce sa k histórii, objaví. Ani jeden návrh však nebol orientovaný týmto smerom. Každý architekt totiž, ako ich poznám, sa snaží za sebou zanechať stopu v histórii, prísť s čímsi vlastným, svojským, dať čosi zo seba. Súťaže sa zúčastnilo veľa kvalitných tvorcov a dali to najlepšie zo seba. Predložené návrhy v celom rozsahu mohli šokovať verejnosť - ale to, že vznikli, neznamená, že sa budú bezpodmienečne realizovať. Našou snahou bolo a je získať čo najväčšie množstvo kvalitných návrhov, aby sa v definitívnej verzii mohlo uplatniť to najlepšie zo širokej ponuky. Nechceme, aby sa o nás v budúcnosti hovorilo, že sme zanechali na tvári mesta škaredú jazvu.

Počas priebehu a aj pri vyhodnocovaní súťažných návrhov zazneli hlasy, že podmienky súťaže boli nastavené tak, aby ani historizujúce ani žiadne iné predstavy nemohli v architektonickej súťaži uspieť...

- Podmienky boli nastavené tak, aby sa dodržal schválený územný plán. Ale nebolo to striktne podľa neho, nebolo to diskriminačné nastavenie, podmienky prihlásenia do súťaže boli také, aby sa dosiahla čo najväčšia pestrosť návrhov. Pokojne sa mohol do súťaže prihlásiť každý. A naozaj sa prihlásili najrôznejší autori, dokonca aj takí, čo nespĺňali podmienky prihlášky, a napokon dostali aj niektoré z mimoriadnych ocenení. Ale ani to neznamená, že tieto návrhy bez prehodnotenia preberieme. Cieľom súťaže, opakujem, bolo dostať čo najviac materiálov, stále chceme poznať čo najširšiu paletu pohľadov, ktoré by sme potom mohli v modelovaní prostredia použiť. Mne skôr pripadá unfair kritizovať tých, čo niesli svoju kožu na trh, a po nich tí kritici prídu s niečím takým, čo by malo akože akosi automaticky vyhrať. Poznám aj jedného architekta, bývalého komunálneho politika, ktorý tvrdí, že má návrh na oživenie Vydrice v kufríku. Prečo ho nepodal?

V diskusii o budúcom vzhľade Podhradia sa často ako nosné kritérium spomína oživenie ducha miesta. Stotožňujete sa s názorom o dôležitosti tohto kritéria?

- Aj otázka ducha miesta sa už v súvislosti s Vydricou zneužila. Nevyvolávajme duchov tam, kde nie sú. Ak by sa strážca ducha miesta spýtal okoloidúcich, ako si predstavujú ducha Vydrice, asi by ho pekne neopísali pod vplyvom toho, ako vyzerala ku svojmu koncu. Dajme Podhradiu duch príjemnosti, malo by tam stáť dielo, ktoré bude lákať Bratislavčanov i hostí mesta, pripomeňme jeho slávnu históriu, i keď treba povedať, že to, čo tam bolo, sa nevráti. Aj keď si myslím, že nie je toho veľa, za čím treba plakať (týmto sa neprihlasujem k zástancom likvidácie starej Vydrice), v súčasnosti treba zohľadniť aj ekonomické aspekty. A malé domčeky, typické pre túto lokalitu, by ekonomickú návratnosť investície nezabezpečili.

Navštívili ste aj budúce stavenisko, miesta, kde sú dnes archeológovia a vykopávky, stopy minulosti a teda priebežný obraz tváre tejto lokality. Dala vám návšteva na mieste to, čo ste od nej čakali? Ako môžu vaše poznatky ovplyvniť jej budúci vzhľad?

- Chceli by sme, aby celá lokalita bola poznamenaná históriou, chceli by sme, aby artefakty rôznych ér boli súčasťou nových stavieb, aby sa zabudovali fragmenty histórie do fasád nových domov. Nechali sme vypracovať historickú topografiu a keďže v 60. rokoch, keď sa Podhradie búralo, už historici zmapovali tento priestor, vieme aj o veciach, čo sa zachovali aj nezachovali. Chceli by sme to zakomponovať do stavieb a budú tam aj odkazy na to, čo, skade a z ktorého obdobia je. Chceli by sme pracovať aj nehmotnými faktami, ktoré sa Vydrice týkajú. Žil tu napríklad síce rozporuplný muž, ale skvelý sochár Messerschmidt, chceli by sme tam jeho ulicu, alebo, čo bola vaša myšlienka, jedno z námestíčok pomenovať po Márii Terézii. Areál Vodnej veže bude centrom turistiky, tu by sme chceli mať stálu expozíciu nálezov z Vydrice a expozíciu pod šírym nebom.

Neobávate sa ďalšej kritiky, trebárs práve na základe tohto rozhovoru?

- Dali sme si námahu s verejnou architektonickou súťažou, čo sme ako súkromná spoločnosť nemuseli. Boli sme ústretoví, ale aktivisti nepovedali nič konkrétne. Bol som prekvapený intenzitou ich odporu, ale nepokladám to za názor celej verejnosti, ani petícia s 2700 podpismi takým vyjadrením nie je. Nie je to zanedbateľná skupina názorov, ale 2700 podpisov zoženie v Bratislave každý. Myslím si, že tu ide skôr o niekoľkých jednotlivcov, ktorí si osobujú právo hovoriť za všetkých, aj tých, čo s nimi celkom nesúhlasia. Ale toto nie je cesta, ktorou chcem ísť. Chcem a budem pracovať tak, že som legálnym majiteľom istého územia a cítim zaň zodpovednosť a chcem ho zveľadiť.

Zhováral sa Gustav Bartovic
FOTO - Oto Limpus