Veroniku Feriancovú bazén mení na Zorra, vstáva ráno o piatej a miluje všetko sladké

V sobotu 19. februára bude mať dvadsaťdva, miluje sladkosti (najmä varenú čokoládu), vstáva ráno o piatej (to býva asi jediný čas, keď sa nesmeje), vysnívanú dovolenku by prežila v Austrálii a je najlepšou slovenskou synchronizovanou plavkyňou minulého roku.

Tretiačka na Ekonomickej univerzite Veronika Feriancová, zverenka trénerky Márie Zozulákovej začínala pred dvanástimi rokmi vo svojom športe ako zvedavé dievčatko („páčili sa mi obrázky v časopisoch“) a dnes sníva svoj olympijský sen.

„Na prvé preteky sa ani poriadne nepamätám. Určite som však neskončila nijako slávne, pretože v tom čase som súťažila so súperkami, ktoré sa so synchronom zoznámili o pár mesiacov skôr. Nemala som šancu ich predstihnúť,“ spomína. Po prvých krokoch prišli aj prvé úspechy.

„Niekedy v juniorskom veku som to začala brať vážne,“ vraví. Synchronizované plávanie je vlastne súťažami družstiev, párov i jednotlivkýň. Ako ich vníma Veronika? „Osmička býva najzábavnejšia, užijem si v nej veľa špásu. Určite je príjemnejšie, keď nás trénuje osem, ako keď som sama. Na druhej strane cítim v tíme väčšiu nervozitu a zodpovednosť. A je to aj náročnejšie v synchronizácii s hudbou, v zosúladení s ostatnými dievčatami. Počas samostatného vystúpenia ešte môžem niečo zachrániť, v osmičke sa to nedá.“

Zatiaľ čo v súkromí Veronika vyzerá, akoby ju nemalo čo rozhádzať, pred  pretekmi si priznáva trošku nervozity: „Tú asi cíti každý športovec. Ja dávam pozor, aby sa mi cez zostavu dobre dýchalo, aby som vystačila s dychom, pretože vynoriť sa a nadýchnuť, to sa jednoducho nedá. Potrebujem mať rozcvičené nohy, nesmú mi stvrdnúť. Keď však nad tým rozmýšľam, vlastne ani nie som priveľmi nervózna. A aj to napätie, ktoré vo mne je, spadne s prvými tónmi hudby.“ V súčasnej zostave predstavujú spolu s partnerkou Z. Zozulákovou detského hrdinu - Zorra: „Aspoň dúfame, že ho diváci spoznávajú,“ smeje sa.

Synchronizované plávanie nepatrí medzi športy, na ktorých sa dá zarobiť: „Určite nie, ale mne sa jednoducho páči. Spája sa v ňom šport s umením, je ženský, dá sa pekne precítiť. Aj tak však každý deň svojim rovesníčkam závidím - vždy, keď musím vstávať ráno o piatej a viem, že ma v bazéne čaká studená voda,“ naoko vzdychá Veronika, ktorú dodnes strašia spomienky na kondičný tréning okolo Kuchajdy „Ľudia sa opaľovali, kúpali a my sme behali.” a naopak, sníva o dovolenke v Austrálii: „Zapáčila sa mi počas nedávneho svetového šampionátu. Bolo tam stále pekne, oceán, milí a ochotní ľudia. Zo všetkých strán som cítila pohodu.“ Športový sen nemôže byť iný ako olympijský, ale Veronika vie, „že najskôr sa tam musíme prebojovať”.

Michal Minďaš

FOTO - Imrich Tóth