Zdroj: TASR
Začiatkom decembra oslávil 75. narodeniny legendárny futbalista Ladislav Petráš (1946). V rámci rozhovoru sme sa ho síce opýtali na prezývku Bača, ktorú mu vymyslel spoluhráč z Banskej Bystrice či sochu, ktorú má v Mexiku, ale na vlastné oči ju nikdy nevidel, avšak hlavnou témou boli nadchádzajúce Vianoce, ktoré budú už druhý krát v znamení korony...
Čím ste chceli byť ako dieťa?
Už som dosť starý na to, aby som si takéto veci nepamätal. Pretože sme od malička s chlapcami hrávali futbal, tak to možno smerovalo k tomu.
Kedy a ako ste sa dostali k svojmu súčasnému povolaniu?
Začal som hrávať v Prievidzi za dorastencov, potom za mužov. Malo to výhody v tom, že sa chodilo na šesť hodín robiť do bane a potom sme sa venovali futbalu, teda chodili na tréningy. Bolo mi ako mladému chlapcovi sveta žiť. Dlho som nevedel, že sa dá niečo zarobiť aj futbalom. Venoval som sa mu preto, že som ho mal rád a bavil ma.
V čom vidíte jeho prínos pre spoločnosť?
Určite sú prínosom najmä tí futbalisti, ktorí sa vypracujú a presadia aj v zahraničí. Donesú domov okrem financií pre kluby, kde vyrástli aj určité poznatky o tom, akým smerom by sa mala uberať výchova mladých hráčov od malička. Prinesú do krajiny viacej sebavedomia a nadšenia. Netýka sa to len futbalu, ale aj iných športov, kde je medzinárodná konkurencia. Ako príklad by som mohol uviesť napríklad Martina Škrtela, ktorý teraz pôsobí v našej lige a môže byť vzorom a veľkou inšpiráciou pre svojich mladších spoluhráčov, ak chcú dosiahnuť vo svojej kariére niečo podobné ako on.
Viete si predstaviť, čo by sa stalo, ak by zrazu prestala vaša profesia existovať?
Začínal som v takom scenári, keď som odišiel hrať v 80-tych rokoch do Rakúska, kde tiež neboli v klube len profesionálni hráči, normálne niekde pracovali a futbalu sa venovali len popri robote. Ani u nás kedysi nebola profesionálna liga a každý jeden ligový hráč bol niekde zamestnaný. Aj keď nikto tam nerobil na 100 percent. Ak by neboli finančné podmienky na to, aby mohol byť futbal profesionálny, tak by sa stal poloamatérsky, ale určite by nezanikol ako šport. Aj počas pandémie si mnohí hráči zarábali inak než futbalom, aby prežili.
Čo vám vie urobiť v práci alebo v súvislosti s ňou najväčšiu radosť?
Asi už len z toho, že som mohol hrávať futbal a venovať sa celý život tomu, čo ma bavilo. Neboli v ňom veľké zárobky a nehrali sa ho pre peniaze. Futbal je nádherná hra a treba si ho ožívať a dať mu to, čo si vyžaduje.
Ladislav Petráš dlhé roky hrával aj za mužstvo bývalých reprezentantov a na drese má číslo 14. Okrem neho by ste možno spoznali také mená ako napríklad: Jozef Majoroš (16), Dušan Galis (9), Michal Hipp (2), Stanislav Fišan (1), Jozef Adamec (10), Martin Obšitník (6), Ľubomír Moravčík (17), Karol Praženica (3), Ľubomír Faktor (8), Peter Zelenský (5), Štefan Maixner (7)Vladimír Kinder (4), 11 Róbert Semenník (11).
Koho považujete za svoj osobný alebo životný vzor – kto vás najviac ovplyvnil?
Nedá sa to povedať na jedného človeka, ani trénera. V Prievidzi sme mali ako deti trénera, ktorý nikdy futbal nehral a pracoval ako maliar – natierač, ale naučil nás základy futbalu. Potom prišli ďalší tréneri a každý jeden mi niečo odovzdal – Valér Švec či Michal Vičan.
Ktoré najvzdialenejšie miesto na svete ste doteraz navštívili a páčilo sa vám tam?
Svet som prešiel krížom – krážom. Najďalej som bol asi v austrálskom Perthe. Bol to zimný dvojmesačný zájazd, v rámci ktorého sme postupne prešli Ameriku, Kanadu, Austráliu, Tahiti, Hong-Kong, Nový Zéland. Pochodili sme toho dosť. Zaujímavé to bolo v krajinách, kde sa dalo kúpať v mori a zároveň aj na horách lyžovať. Veľa sa toho nedalo užívať, väčšinou sme cestovali, trénovali či hrávali prípravné zápasy, po nich oddychovali na hoteli a tak stále dokola. Niekedy to dopadlo tak, že sme z tých destinácií posielali domov pohľadnice a potom doma pri atlase študovali, že kde sme to vlastne boli.
Futbalová partia sa pri stretávkach neustále zmenšuje. Naposledy z nej ubudol Jozef Adamec (druhý sprava), ktorý nás navždy opustil 24.decembra 2018. Na obrázku sú vedľa Ladislava Petráša (druhý zľava) bratia Ján a Jozef Čapkovičovci.
Vďaka čomu si uvedomujete, že sa začalo obdobie adventu?
Nemám rád oslavy narodenín. Povedal som, keď som mal päťdesiatku, že je to posledná veľká oslava, ktorú robím, ale akosi sa mi to nedarí dodržať. Roky utekajú, prežívame ťažké dni a časy, kedy sa veľmi ľudia stretávať nemôžu. A v zime stáť so známymi niekde na ulici, dať si kávu a rýchlo sa rozutekať, to tiež nie je príliš lákavá predstava. Treba rešpektovať nariadenia, ktoré sú, takže oslavovať či stretávať sa napríklad na vianočných trhoch sa tento rok nedá. Tak to proste je.
Kto sa vo vašej rodine najviac teší na Ježiška a na čo sa v súvislosti s Vianocami tešíte vy?
Na sviatky sa človek teší. Malo by to byť pokojné obdobie a nie o nakupovaní. Na Ježiška sa kedysi tešili naše vnučky, ale už aj ony sú veľké dievčence. Prídu na návštevu, dáme si darčeky, ale zase si idú za svojím. Už je to iné, ako kedysi.
Ladislav Petráš reprezentoval Československo na OH 1968 a MS 1970 v Mexiku, v najcennejšom drese odohral 19 zápasov a dal šesť gólov a v lige nastúpil na 239 zápasov a zaznamenal 85 gólov...
S kým všetkým sa zvyknete stretávať na Štedrý večer pri jednom stole a čo na ňom nesmie chýbať?
S manželkou a buď príde syn k nám alebo ideme my k nemu. Najlepšie je nám, keď sa sami dvaja navečeriame a pospomíname si a na druhý deň sa postretávame s rodinou či už oni u nás, alebo my u nich.
Našli ste si niekedy pod stromčekom taký darček, že ste naň dodnes nezabudli?
Na veľkú noc sme si niečo vyšibali a za to si kúpili kopačky a potom nám doma rodičia vynadali, že sme si ich mali nájsť až pod stromčekom. Nebol som na darčeky zvyknutý. Na potešila hocijaká maličkosť.
Aké želanie by ste mali, ak by boli Vianoce naozaj časom zázrakov?
Aby zmizol covid, všetci ľudia mali od neho konečne pokoj a boli zdraví. Ja nič iné ani nepotrebujem.
Máte nejaké obľúbené vianočné pesničky alebo filmy – ktoré sú to?
Pozeráme najmä tie staré filmy, ktoré existujú už desiatky rokov a na každé Vianoce ich opakujú či už je to Popoluška, pokukáme všetko, keď nikde nemôžme ísť. Za mladi sme chodievali radšej na hory, aj keď som lyžovať nemohol. Mesta sme mali počas roka plné zuby. Musíme doma sedieť a tak nám nezostáva veľa zábavy, akurát knižky, fotky a tá televízia. Ale už sa teším na leto, že sa opäť stretneme s kamarátmi v Slamenej búde.
(ars)