HISTÓRIA: Staré Mesto spoznával na kolobežke, Slovensko na bicykli a bol aj jedným z prvých bratislavských kulturistov...

Do redakcie nám pred niekoľkými dňami prišiel príspevok od 80-ročného pána Bohuslava Rapoša, ktorý ho nazval Pohybová kultúra. Obsahuje spomienky na život v povojnovej Bratislave, ako aj začiatky jeho športovej kariéry, ktorej dominovala kulturistika. Šport, ktorý považovali komunisti za nevhodný a neboli naň u nás vytvorené ani len tie základné podmienky. A tak sa vtedy cvičilo tajne...

Bohuslav Rapoš navštevoval základnú školu na Jesenského ulici, pričom do triedy s ním chodil napríklad aj Milan Lasica. Na presuny po Bratislave mu od roku 1948 slúžila veľká kolobežka, ktorú mu jeho starká kúpila v obchodnom dome Dunaj. "Na nej som behal po Bratislave, najradšej dolu kopcom po Stalinovom námestí. Raz som tam spadol a odrel si kolená. Ľudia po mne ziapali, že prečo nedávam pozor. Určite sa nebáli tak o mňa, ako o seba, aby som im tou ťažkou ozrutou neublížil. Kolobežku tiež využívala moja rodina. Naši susedia ma posielali do Starej tržnice na námestie po kus ľadu do ľadničky, ktorý som v sieťke zavesil na riadidlá. Polovica z celého ľadu stála 5 korún a ja som dostal dve koruny. Pre nás som musel ľad rozbil kladivom na menšie kúsky a dať ich do ľadničky. Tá potom fungovala celý týždeň až dokým sa ľad nerozpustil," púšťa sa do spomínania dnes už starší pán, ktorý si počas svojho života vyskúšal rôzne povolania od herca až po hlásateľa v rozhlase, ale vždy mal blízko aj k rôznym pohybovým aktivitám.  

A pokračuje: "Po čase som si zložil zo súčiastok bicykel. Sused Jožko Goga, volali sme ho Gunár, mi predal starší športový rám značky RST. Zafarbil som ho na modro. Následne kúpil kolesa, brzdy a všetko potrebné. Starú kolobežku som predal kamarátovi „Citrónovi“ (Milan Donoval) a potom som už definitívne presedlal na môj trojrýchlostný bicykel. Na jar, len čo sa sneh rozpustil, vydal som sa z domu z Cintorínskej ulici k bratislavskému letisku a o týždeň to isté dva razy po sebe. Keď sa oteplilo, odvážil som sa na cestu do Modry k starým rodičom. Tam som potom chodieval častejšie. To už som mal pretekársky bicykel značky Favorit s piatimi rýchlosťami, ktorý som si tiež sám poskladal. Rám bicykla na Miczkiewičovej ulici stál 220 korún. Muselo som naň dlho čakať, bol na to poradovník. S Favoritom som viacej razy prišiel na Čachtický hrad, k rodine na Starú Turú a dokonca raz, po prespaní v Hlohovci, až do Levoče. No najčastejšie, s veľkým batohom na chrbte, do kopca k Zochovej chate v Malých Karpatoch, kde sme často táborili pri Medvedích skalách. Mali sme tam pekný ranč, podsady pre stany, lavice, stôl, všetko nami vyrobené. A takisto dobrý prameň zdravej, horskej vody."

​

Atletika

Na ľahkoatletické tréningy chodil do Štátneho telovýchovného strediska Slávia. "Začínali sme s rozcvičkou, voľným behom po dráhe dva razy okolo, potom prostné na uvoľnenie a jednotlivé disciplíny: šprinty, prekážky, skok do diaľky, do výšky, vrh guľou. Boli sme často kontrolovaní doktorom, ktorý nám meral tlak aj pulz pred, aj tesne po dobehnutí. Výsledky merania boli, že vraj u mňa nepochopiteľné. Tep srdca bol ten istý pred, aj po dobehnutí."

"​Z disciplín som mal najradšej vrh guľou. Vtedy existovali dva rôzne spôsoby. Najprv sme vrhali prískokom od boku, presne tak, ako bronzový olympionik Jiří Skobla (na snímke vpravo). Neskôr zase podľa svetového rekordéra Američana Perry O´Briana, obrátený chrbtom v smere vrhu. Tá bola pre niekoho účinnejšia. Dnes sa pri guli vrtia ako pri disku. Po tréningu sme sa vždy osprchovali a spoločne išli na nechladenú limonádu, ktorá sa volala krachelka. Boli sme rozpálení z tréningu. Vtedy sa nápoje nechladili, čo bolo pre nás výhodné. Po tréningu som si sadol na bicykel a ponáhľal sa domov učiť sa a písať domáce úlohy," píše Bohuslav Rapoš a dopĺňa, že aj vo dvore na Cintorínskej ulici č.1 si s kamarátmi vyhradili miesto pre vrh guľou. "Bolo to pod balkónom bloku A. Zarážaciu dosku, ktorá musí byť pri vrhu guľou, som priniesol zo spomínaného telovýchovného strediska. Bola odhodená pri plote, stará, nefunkčná, aj poškodená. Opravil som ju. Súťažili sme viacerí z dvora aj z ulice: Martin a Ján Mišurovci, Peter Keltoš, Milan Donoval, Igor Mareček, Dušan Novák, Peter Ivan, Miro Malaska, Gero Škrovánek, Jaro Galba, Dušan Bačíkovský, Paľo aj Sveťo Gavora, Peter Ivan, Fero Vilím a ja som bol aj ich trénerom a učil ich presne to, čo aj mňa pán profesor telocviku zo Slávie."

V päťdesiatych rokoch minulého storočia začínal do Československa z Ameriky prenikať nový šport – kulturizmus. Bol veľkým lákadlom najmä pre mládež a to aj napriek tomu, že sa činky vtedy bežne nepredávali a disponovali nimi iba športové kluby, niektoré telocvične a podniky. Komunisti chceli mať mladých ľudí pod kontrolou a nebolo žiaduce, aby sa tajne stretávali v pokútnych vlhkých pivniciach. 

Kulturistika

​"Začali sme cvičiť s pár kamarátmi u nás v  byte, na štvrtom poschodí v predizbe so všeličím, dokonca aj mnou vyrobenými  cementovými závažiami, aj s dlažobnými kockami z ulice. Chceli sme byť silní a dobre vyzerať, najmä pred dievčatami. Raz som si požičal v „Reklamnom stredisku Drogérie“ viaceré staršie americké kulturistické časopisy. Z nich som sa dozvedel veľa o tréningoch. Viacerých dobre vyzerajúcich kulturistov som z časopisu odfotil a zväčšené fotografie vložil do dlhého rámu ktorý som zavesil na stenu v našej telocvični, teda v predizbe. Vyzeralo to výborne. Boli tam známy Leroy Colbert, Steve Reeves s jeho sestrou, Larry Scot, Frank Zane a ďalší. Šťastie, že mi to otec toleroval, ba dalo by sa povedať, že nám chalanom fandil. Stretali sme sa niekedy aj ôsmi z nášho dvora aj z Francisciho ulice a cvičili do neskorej noci," opisuje svoje kulturistické začiatky pán Rapoš, ktorý si prvú činku vyrobil z liatinových závaží a železnej tyče kúpenej z Zberných surovinách. Nejaké "kotúče" zohnal v neďalekej tlačiarni Práca a ďalšiu železnú tyč vymenil so sústružníkom v BEZ-ke (Bratislavské elektrotechnické závody) za fľašu slivovice.

Motivačnými obrázkami vyzdobená domáca posilňovňa a svojpomocne vyrobená činka v rukách Bohumila Rapoša...

"Lavičku na cvičenie som spravil z veľkej hrubej dosky donesenej z blízkeho lešenia na Cukrovej ulici oproti Ondrejskému cintorínu, kde stavali činžiak. pri Cukrovej ulici. Lavička síce nevyzerala pekne, ale bola silná a stabilná. Natrel som ju na červeno, s čiernym nápisom: „Mr. Universe“. Dal som na ňu viac razy zloženú deku a ešte sme si urobili aj hrazdu na vyťahovanie, ktorú sme zavesili na železné tyče zaliate v betóne stien. Cvičili sme u nás v predsieni občas aj šiesti, dva - tri razy do týždňa, niekedy až do noci. Keď bolo veľmi teplo, chladili sme sa veľkým ventilátorom, zaveseným na mrežiach v okne. Do aktívnej vrtule sme striekali studenú vodu, čo nás príjemne ovlažilo. Ako výživu pre svaly sme používali mlieko, veľa mlieka,  tvaroh, vajíčka. „Špeciálne vitamíny - chémiu“ vtedy nepredávali. A často sme pózovali pred malým zrkadlom, napodobňujúc Američanov z fotografií, ktoré viseli u nás doma na stene. Raz k nám domov dokonca vtrhli traja príslušníci verejnej bezpečnosti, aby vyšetrili, čo v byte robíme. Dozvedeli sme sa, že nás udala suseda. Po čase sa naše cesty rozišli. Ja som krátko po svadbe, odišiel do New Yorku a ostatní sa tiež rozutekali kade-tade. Ale spomienky na obdobie cvičenia v nás zostali a myslím, že to boli pekné mladé roky nášho života. Aj dnes si rád zacvičím, ale už len tak, ako sa patrí na osemdesiatročného mládenca," ukončil svoje spomínanie pán Rapoš, ktorý dnes žije v bratislavskom Ružinove spokojným dôchodcovským životom spolu s manželkou Máriou.

​Bohuslav Rapoš pracoval aj ako rozhlasový redaktor, v 70-tych rokoch pôsobil ako moderátor v newyorskom rádiu, ale na tejto snímke z roku 1968 vysiela ešte z bratislavského štúdia.  

​Jeho manželka Mária Rapošová (v strede) dlhé roky strávila v archíve Slovenského rozhlasu...

 ​(ars)