FOTO: Do ikonického petržalského cykloservisu chodili dnešní rodičia ešte ako malé deti...
Zdroj: koláž abn - Marián Dekan
Pri lesíku, v dome na Haanovej 1, funguje už 31 rokov malý cykloservis. Málokto vie, že jeho majiteľ Ladislav Lipták (69) stál pri zrode pôvodného bikrosového areálu na vtedajšej Hočiminovej – predchodcu dnešného PumpParku. Bola to práve skupina nadšených rodičov, ktorá jeho základy postavila v osemdesiatych rokov vlastnými rukami.
„Starý dobrý Lipták je tu, odkedy som ako malý jazdil na SOBI 20 a je tu aj dnes,“ táto recenzia na Google ma dojala. Vyvolala ten príjemný pocit, že to, čo som poznala z detstva, v tomto rýchlo sa meniacom svete stále existuje. Pocítila som potrebu na to upozorniť.
Malá opravovňa bicyklov je síce v paneláku, ale vo vnútri to vyzerá ako v rodinnom dome. „Za tie roky sa tu toho nazbieralo,“ smeje sa Ladislav Lipták. „A to sme začínali s jedným stolíkom z obývačky...“ Celé roky tu vraj nič nemenil. Známi mu aj niekedy radia, uprav to tu, zveľaď, aby si pritiahol ľudí, on však reaguje rovnako: „Nie je to nutné, ľudí prichádza stále dosť.“
Hneď pri vchode vás upúta nádherný retro kus na dvoch kolesách, prechádzam mikro predajňou, kde sa nedá prehliadnuť krištáľový luster, mám pocit ako v obývačke, nakuknem do dielne, kde sa skrývajú tri bicykle čakajúce na opravu... A v malej kancelárii chcem spoznať príbeh opravovne bicyklov, kam chodí už druhá generácia Petržalčanov. Namiesto toho spomenie Ladislav Lipták ako prvý bikros. Vzápätí pochopím, že bikros a cykloservis sú v jeho živote úzko prepojené.
Celé leto sme prežili na párkoch
„Voľakedy som jazdil motokros, a keď sa mi v roku 1982 narodil syn, chcel som v ňom prebudiť rovnakú vášeň,“ začína Ladislav Lipták rozprávať, ako spolu so synom objavil bikros. Keď mal päť rokov, kúpil mu BMX-ku a spolu sa šli pozrieť na bikrosové preteky v Petržalke, ktoré vtedy pred červenou poštou organizoval otec bikrosu Pavol Kleinert. „Zapáčilo sa mi to, aktívne deti a šport, ktorý sa trocha podobal na môj milovaný motokros.“
Pridal sa k skupine rodičov, ktorí sa rozhodli na vtedajšej Hočiminovej postaviť bikrosovú trať. Stal sa nielen spolutvorcom trate a trénerom vlastného syna, ale neskôr aj ďalších detí.
„Tú trať sme urobili vlastnými rukami. Paľo Kleinert vybavil asi 150 tatroviek hliny, ale rozhádzať lopatami sme ju už museli my. O tretej som býval z roboty doma, takže som sa tomu mohol venovať naplno. So synom sme šli rovno na bikrosku, kde boli partia rovnakých oteckov ako som bol ja, takže syn v podstate vyrastal na trati. Od poobedia do večera sme tu boli dennodenne,“ spomína. Navyše, tým, že koncom osemdesiatych rokov u nás ešte závodné bicykle neboli a BMX-ky boli ťažké, začal bicykle deťom aj upravovať a opravovať. „Doma na kuchynskom stole... Veď som nemal ani dielňu, ani garáž,“ hovorí vyučený letecký mechanik, ktorý svojho času opravoval aj veterány.
Bikros brali vážne. V roku 1989 v areáli pri lesíku usporiadali Majstrovstvá Slovenska. „Bolo tu 280 pretekárov! Tu na našej trati! Bolo to úžasné,“ pokračuje Ladislav Lipták a spomenie, ako vtedy jeho 6-ročný syn skončil zo 68 pretekárov štvrtý. „Ja som bol hrdý a on plakal.“
Na Slovensku bolo vtedy veľa bikrosových tratí a oni trávili každý víkend na pretekoch. Získali starý vyradený autobus, naskladali doň bicykle a deti, a šlo sa. „Celé leto sme prežili na párkoch,“ smeje sa. „Boli sme úžasná partia rodičov a detí, ktoré bavil šport. Prežili sme krásne nezabudnuteľné obdobie.“ A aj úspešné. Klub mal vtedy 40 aktívnych pretekárov, ktorí sa zúčastnili aj na majstrovstvách Európy či sveta. Na petržalskej bikroske vychovali aj majsterku Európy Dášu Polákovú.
„Keď sme otvárali cykloservis, nemyslel som si, že tu budeme 30 rokov,“ pokračuje v rozprávaní Ladislav Lipták. Priestor patril Zväzarmu, slúžil ako klubovňa a v roku 1989 ho pán Lipták zobral do prenájmu. Bicyklom sa chcel venovať aj po tom, ako jeho syn prešiel z bikrosu na motokros.
„Rád pracujem v pokoji, nerád pod tlakom,“ priznáva Ladislav Lipták. „Keď je moja dielňa plná bicyklov, je to náročné. Minule sa mi snívalo, že som zákazníkovi zabudol dotiahnuť pedál. Bol to taký živý sen, že som mu ráno volal, či si to môže skontrolovať.“
„Na prvý nákup tovaru som šiel do Zábřehu na Morave, kde vyrábali Esky. Za 15-tisíc korún som vtedy viezol plné auto náhradných dielov.“
V opravovni pracovala od začiatku aj jeho manželka. Nakúpiť tovar, opraviť, spraviť účtovníctvo... Všetko to roky robia sami dvaja. „Nikdy sme na tom nezbohatli, ale vždy sme mali dosť, aby sme mohli normálne žiť.“ Priestor bol pre nich nielen dielňou, ale aj miestom, kde sa na kus reči zastavili priatelia. A tak je to dodnes. „Niekedy mám pocit, že už je čas skončiť, ale čo by som robil? Sedel doma a pozeral televízor? To by som nedokázal. Tu je stále čo robiť,“ hovorí a spomenie prvý lockdown. „Ľudia nevedeli, čo so sebou a zrazu akoby si všetci spomenuli, žeby mohli bicyklovať. Tak prevetrali svoje pivnice. Toto tu bolo plné 20-, 30-ročných starých bicyklov... Všetky prehnali cez moju opravovňu. Býval som tu od rána od piatej do večera do pol siedmej.“
Túto zimu je to menej náročné, hoci... „Je január, vonku sneží a ľudia nesú do opravy bicykel. To je novinka, zrejme spôsobená covidovým obdobím. Toto nefungovalo nikdy, všetci sa zobudili až na jar, chceli všetko hneď, najlepšie už včera,“ smeje sa a tipuje, že tento rok to bude podobné. „Lenže teraz začína byť problém s náhradnými dielmi. Duše nie sú, dodacie lehoty vo veľkoskladoch sú dlhé... Hovoril som manželke, že keď skončíme, nebude to preto, že nevládzem, ale preto, že nebude z čoho robiť...“
Heslo ´Všetko sa dá opraviť ´ som prehodnotil
Opravovňu na Haanovej poznajú všetky deti na okolí, chodia si sem fúkať gumy, ale aj lopty na basketbal. Pán Lipták už zvažoval, či nedá pred dvere aj škatuľu s kľúčmi, toľkí od neho pýtajú prvú pomoc. „Ako môžu ísť na trať bez kľúčov?“ krúti hlavou. Je zo starej školy. „Ja keby som ako chalan povedal otcovi, že defekt treba odniesť do servisu, tak by ma tak vylátal po zadku, žeby som zabudol, že mám bicykel. Dnes je to normálne...“ Ľudia sa rokmi stali podľa neho technicky negramotnejšími. Kedysi prichádzali so zložitejšími opravami, dne často kvôli hlúposti. „Dobrý deň, mám defekt,“ znie pozdrav nového klienta. „Prvé, čo urobím, vyberiem ventil, to už som vedel ako decko, ... a gumička je preč. Dám novú a je po defekte,“ hovorí Ladislav Lipták a sám seba sa pýta, či to ľudia nevedia alebo nemajú záujem vedieť. „Voľakedy bolo normálne, že sme si vedeli 90 percent vecí opraviť sami, dnes už nie. Ale zas, vďaka tomu mám robotu.“
Na druhej strane aj on vidí, ako rýchlo napreduje technika. „Som tu 30 rokov a stále má niečo dokáže prekvapiť. Donesú bicykel, pozerám naň a neviem, musím zisťovať... Napriek výzvam najradšej opravujem klasické bicykle. Je ich stále toľko, že mám čo robiť. Niekedy až nestíham.“
Priznáva, že dlho žil v presvedčení, že vie opraviť všetko. „Chvalabohu, tých 30 rokov ma naučilo, že dnes to už dokazovať nepotrebujem. Kedysi som nevedel spať, aj v noci som sa budil, ak som mal nejakú komplikovanú opravu. Naučil som sa konečne povedať nie. Do krkolomných opráv už nejdem, keď vidím, že by som sa viac natrápil, ako z toho mal uspokojenie,“ hovorí a uvádza príklad - kolobežky. Defekt na elektrickej kolobežke, to je vraj tortúra na dve hodiny. „Čínskemu súdruhovi, ktorý vymyslel kábel, čo sa nedá odpojiť o kolesa, by som zablahoželal... Takže v tomto som neúprosný, kolobežky, nie.“
Čo hovorí Ladislav Lipták na moderný PumpPark? „ Je to krásne miesto s mnohými šikovnými deťmi. Keď ideme večer so ženou domov, žasneme, čo dokážu aj tí najmenší. Viete, čo tu bude v lete? Po chodníku ani neprejdete, ale chvalabohu aspoň majú decká kam chodiť.“
Naopak, defekty na vozíkoch opraví invalidom aj zadarmo a pomáha aj mamičkám. Tie sú rady, pretože defekty na ich drahých kočíkoch sú ochotní riešiť málokde. Ladislava Liptáka už neprekvapuje, že za ním s odporúčaním ´Choď k Liptákovi, ten to spraví´ prídu aj klienti zo širokého okolia Bratislavy. Alebo príde zúfalý zákazník s prosbou ´Odvšadiaľ ma vyhnali, nepomôžete?´ „Vtedy sa vo mne ozve ego majstra a nedolám. Chcem to vyriešiť a moje predsavzatie dokázať povedať nie, je zase raz zabudnuté,“ priznáva s úsmevom legenda petržalskej cyklokomunity.
(in)