Zdroj: HC Slovan
Rok 1979 je zlatými písmenami zapísaný v kronike hokejového klubu Slovan Bratislava, ktorý vtedy vybojoval historicky prvý titul v najvyššej súťaži bývalej spoločnej československej federácie pre mužstvo zo Slovenska. slovenské mužstvo.
Kolektívu hráčov, ktorý viedli tréneri doc. Ladislav Horský a Miroslav Kubovič, sa podarilo niečo, o čo sa pred nimi snažili celé generácie vynikajúcich hokejových individualít, akými boli Starší, Fako, Černický, Golonka, Gregor, Čapla, Kordiak, Nedomanský, Tajcnár, Haas a mnohí ďalší. Do pamätnej sezóny 1978/79 skončil Slovan vo federálnej lige Slovan osemkrát na druhom mieste či už za odvekým rivalom z Brna, Duklou Jihlava alebo Kladnom.
Viacerí hráči z vtedajšieho kádra sa zhodujú v názore, že Slovan ani v majstrovskej sezóne nemal najkvalitnejší tím. Prirodzenými kandidátmi na titul boli najmä Jihlava, Kladno, ale aj Vítkovice, či Pardubice, ktoré v sedemdesiatych rokoch minulého storočia zásobovali silné reprezentačné mužstvo Československa najväčším počtom hráčov. Hráči v belasom však tvorili skvelý kolektív, ktorý sa sformoval okolo bratov Šťastných a niektorých skúsenejších hráčov už na predsezónnom sústredení. Tréner Horský dokonca už tom čase preferoval predzápasové sústredenia na akejsi "báze", ktorou sa pre Slovanistov v sezóne stalo zariadenie Zornička v Modre.
Osobitnou kapitolou úžasnej sezóny 1978/79 boli diváci. Po miernej stagnácii v prvej polovici 70-tych rokoch prišlo totiž zákonite aj k výraznému poklesu návštevnosti na Zimnom štadióne na Tehelnom poli. Dva-tri roky pred titulom neboli výnimkou domáce zápasy, na ktorých bolo v hľadisku len niekoľko stovák verných a panovala na nich ponurá komorná atmosféra. Mužstvo postupne pritiahlo divákov späť do hľadiska už v druhej polovici predchádzajúcej sezóny 1977/78, keď predvádzalo útočný oku lahodiaci kombinačný hokej a z priebežnej zostupovej priečky napokon skončilo na 8. mieste.
Od začiatku sezóny 1978/79 však už bolo pravidelne vypredané, čo v tom čase predstavovalo magické a ľahko zapamätateľné číslo - 11 100. Už na predzápasovom rozkorčuľovaní sa na Tehelnom poli tlačilo vyše päťtisíc divákov. Vstupenky sa vypredávali do pol hodiny a stali sa jednou z najväčších cenností v celom meste. Legendárny sektor na státie - tzv. Céčko - ktorý sa nachádzal hore za bránkou na východnej strane štadióna smerom k tréningovej hale (tzv. "skleníku") dokázal počas zápasu vytvoriť elektrizujúcu atmosféru, ktorá bola porovnateľná trebárs s kotlami tradičných anglických futbalových klubov. Vymýšľali nové a nové slogany, z ktorých niektoré prežili na Slovane dodnes. Sledovali trendy a ako prví v Československu priniesli na štadión masívne vyhadzovanie papierových konfiet po góle, ktoré sa po prvý raz objavili pár mesiacov predtým na futbalovom šampionáte v Argentíne v lete 1978. Množstvo fanúšikov Slovana navyše za svojimi miláčikmi cestovalo aj na zápasy vonku a chodilo ich podporovať po celej republike.
V piatok 23. marca 1979 v zápase proti Tesle Pardubice bratislavský Slovan definitívne spečatil svoj úspech. Po góloch Mariána Šťastného (2), Petra Šťastného (2), Bezáka a Pašeka zvíťazil hladko 6:2 a keďže v rovnakom čase Jihlava prekvapujúco podľahla vtedajšiemu Gottwaldovu (dnes Zlín), majstrovské oslavy prepukli už v polovici zápasu a naplno po jeho skončení. Oslavovalo sa všade: priamo na ľadovej ploche, v šatni, v nočných uliciach mesta, vo V-klube, na ďalší deň na výročnej konferencii TJ Slovan, ale aj cestou na posledný zápas sezóny v Litvínove, a aj počas samotného zápasu na severe Čiech, kde "spoločensky unavený" Slovan najprv suverénne viedol 4:1, aby napokon podľahol 5:6.
Z času na čas sa v odborných hokejových kruhoch, ako aj medzi fanúšikmi belasých, vedú diskusie, prečo sa Slovanu už nikdy v nasledujúcich rokoch nepodarilo tento úspech zopakovať. Mužstvo malo na to, aby sa o ňom mohlo hovoriť ako o dynastii. V sezóne 1979/80 ešte skončilo tretie, aj keď fenomenálny útok bratov Šťastných rozdelili v polovici sezóny odvelením najstaršieho Mariána - ako inak - do vojenského tímu najväčšieho súpera Dukla Jihlava. Po augustovej emigrácii Petra a Antona Šťastného (1980) do Kanady a odchode viacerých ďalších hráčov, ako aj vnútorných problémoch vo vedení klubu sa majstrovské mužstvo rozpadlo. V sezóne 1980/81 už ťarcha spočívala na mladíkoch - útokoch Jaško – Rusnák - Bezák a Dornič – Pašek - Pokovič. V tejto sezóne sa navyše po prvý raz vo federálnej lige po nerozhodnom výsledku v riadnom hracom čase predlžovalo, čo sa ukázalo ako športová tragédia pre Slovan. Z deviatich predĺžení alebo nájazdov deväťkrát prehral a po štvrťstoročí sa musel s najvyššou súťažou rozlúčiť.
Viac informácii o zisku historického titulu aj exkluzívne zábery z nahrávania hokejovej hymny pre Slovan v podaní Karola Duchoňa nájdete v tomto televíznom dokumente:
Pripomeňme si na záver našej spomienky na jeden z najväčších úspechov slovenského hokeja a športu vôbec v bývalej federácii hráčov a trénerov, ktorí sa oň zaslúžili:
Brankári: Marcel Sakáč, Pavol Norovský
Obrancovia: Jozef Bukovinský, Ľubomír Ujváry, Milan Kužela, Ľubomír Roháčik, Ivan Černý, Vladimír Urban
Útočníci: Marián Šťastný, Peter Šťastný, Anton Šťastný, Miroslav Miklošovič, Milan Mrukvia, Dušan Žiška, Ján Jaško, Dárius Rusnák, Marián Bezák, Dušan Pašek, František Hejčík, Eugen Krajčovič
Tréneri: Ladislav Horský, Miroslav Kubovič.
(red)