ROZHOVOR - Futbalistka Hana Hozzánková: Môj prvý reprezentačný zápas bol zároveň aj tým posledným!

Ženský futbal v hlavnom meste zaznamenal v posledných rokoch progres. V I. lige pôsobia dve naše družstvá – ŠK Slovan Bratislava a NMŠK Bratislava a v II. lige sú až tri: FC Petržalka, ŠK Vrakuňa a FK Dúbravka. Bratislavské noviny oslovili hráčky týchto klubov, aby ich trochu bližšie predstavili. Prvou vyspovedanou je obrankyňa ligového nováčika HANA HOZZÁNKOVÁ (26) z NMŠK 1922 Bratislava.

Spomenieš si ešte, kedy si prvýkrát vybehla na trávnik na svoj zápas - koľko rokov si mala a čo ťa vôbec motivovalo dať sa na futbal?

Do lopty som začala kopať asi ako päťročná a keďže som si vždy rozumela s chalanmi, tak tí ma brávali do ich futbalovej partie. Vážnejšie som ho začala brať asi ako 13-ročná ešte v Rusovciach. Futbal ma bavil odmalička, pretože to je najlepšia hra na svete. Pri ničom inom nemám taký dobrý pocit ako pri zápase.

​Mala si nejaké vzory - rodičov alebo súrodencov, ktorí sa futbalu venovali alebo si si cestičku k nemu našla sama?

Naši boli radi, že sa venujem športu. Aj keď mamina mi vždy hovorila – nehraj futbal, lebo si pokazíš kolená a samozrejme došlo na jej slová- veď mamy majú vždy pravdu. Ale inak ma vždy podporovali, tatino sa občas zastavil aj na zápas, maminu to nebavilo. Mojimi vzormi boli asi len ženy v Slovane, na ktoré sme sa ako žiačky chodili pozerať a obdivovali ich za to, ako dokážu strieľať. Ak sa pýtate na zahraničný vzor, tak mojím bol Thierry Henry počas pôsobenia v londýnskom Arsenale, ale inak futbal v televízii až tak veľmi nesledujem. Kuknem si jedine nejaké dôležité zápasy – finále európskeho pohára a podobne. Zážitok z ihriska sa nedá s jeho pozeraním v televízii vôbec porovnávať, keďže vývoj zápasu cez obrazovku nemáš ako ovplyvniť.

A máš teda nejakých súrodencov či si jedináčik?

Pochádzam z troch súrodencov. Mám mladšiu sestru a brata, ale sú úplne inak zameraní než ja. Sestra študuje architektúru a baví ju tanec a umenie a brat má ešte len 15 rokov a hoci je celkom všestranný, tak nemá nejaké vrcholové ambície.

Zažila si počas doterajšej kariéry aj situácie, kedy si už loptu nechcela ani vidieť a musela si si dať od futbalu prestávku? Čo ťa opäť vrátilo do hry?

Prestávku som mala vynútenú pre zranenie kolena. Ešte som nemala ani 18 rokov, keď sa mi roztrhol predný krížny väz. Bolo to strašne ťažké najmä na psychiku. Vtedy som futbal nemohla ani len pozerať v telke. Nedokázala som po operácii ani pobehnúť. Až po mesiaci či dvoch sa dali začať robiť nejaké prudšie pohyby. Aj rehabilitácia bola dosť dlhá, ale napokon som sa z toho nejako dostala. Po niečo vyše roku sa mi roztrhol väz aj na druhej nohe. Vtedy som si plastiku nenechala robiť hneď, lebo už som vedela, čo to obnáša a čo ma čaká.

Ako sa ti tie zranenia stali?

Ťažko presne povedať. Stalo sa to bez kontaktu. Chcela som sa prudšie otočiť o 180 stupňov a telo asi reagovalo skôr, než som to očakávala. A koleno zrazu ruplo, akoby praskol nejaký konár. Niektorí tvrdia, že záleží aj na tom, akú má človek postavu a v mojom prípade úlohu zohralo možno i to, že mám dlhšie nohy, teda je tam väčšia páka. Ale príčin môže byť viacero – nedostatok svalovej hmoty, nerovnosť terénu či zlá koordinácia pohybu. Mne sa to prvé zranenie stalo ako 17-ročnej v ženskej reprezentácii, kde ma nominoval tréner Martin Pacholek. Dokonca som nastúpila proti Dánsku a v 45. minúte sa mi tam pokazilo to prvé koleno. Bola som na vrchole a zrazu bum a strašné sklamanie, ale aj tak som rada, že som si zahrala v najcennejšom drese. Len škoda, že to nemohlo byť o čosi viac zápasov.

​Spomenula si trénera Pacholeka, ktorý je považovaný v ženskom futbale za žijúcu legendu. Aký bol?

V každom prípade dokázal vytiahnuť z báb, ktoré trénoval či viedol, maximum. Za akú cenu, to je už druhá vec. Zažili sme s ním v Slovane naozaj náročné tréningy, na ktorých baby tvrdo dreli, ale vznikla vďaka tomu zdravá konkurencia. To, že sa v tom vyznal, sa mu určite nedá vziať.

Boli tie podmienky, v akých si začínala, iné a neporovnateľné s tým, čo kluby ponúkajú dievčatám a mládeži dnes?

Neviem, ako to vyzerá v Slovane dnes, ale ženský futbal sa určite rozvinul. Kedysi bola len jedna súťaž a dnes majú ženy prvú aj druhú ligu, najvyššiu súťaž hrávajú juniorky. Postupne sa to rozširuje a zväz má záujem, aby ženský futbal podporoval. Myslím, že medzi prvou a druhou ligou je priepastný rozdiel, ale na druhej strane je dobré, že existuje viac klubov, takže majú kde hrať aj dievčatá, ktoré chcú hrať futbal skôr rekreačnejšie. V čase mojich začiatkov boli len dva kluby, ktoré sa bili o titul a pohár a to Šaľa a Slovan, kým dnes je úradujúcim majstrom Bardejov, ktorý len nedávno postúpil do I. ligy. Všetko sa mení...

Možno je to aj tým, že veľa dievčat s ambíciami nechce hrávať domácu súťaž, ale idú radšej do zahraničia, kde hrávajú za peniaze...

Ja som nikdy nechcela vsadiť na tú kartu, že by ma futbal mal uživiť a to nielen v slovenských podmienkach, kde je stále prevažne amatérskou záležitosťou, ale ani v svetových. Niečo si dievčatá zarobiť vedia, ale len krátkodobo. Dá sa hrať futbal do tridsiatky, ale čo potom? Robiť trénerku? Mňa rodičia viedli k tomu, aby bola prioritná pre mňa škola, a preto som vyštudovala na Matematicko-fyzikálnej fakulte aplikovanú matematiku. Ale už asi rok a pol pracujem vo firme, kde vyvíjam mobilné aplikácie. Vravia, že to je na ženu neobvyklé, ale ja si s úsmevom pomyslím, že asi rovnako ako hrať futbal.

Pôsobíte v družstve NMŠK 1922 Bratislava, ktoré je v našej najvyššej súťaži nováčikom. Váš tréner Roman Jasovský často spomína, že hráte futbal najmä pre radosť, ale je podľa vás reálne, že by ste sa napríklad o dva roky mohli stať majsterkami Slovenska podobne ako Partizán Bardejov?

Ťažko povedať, čo bude o dva roky. Ktoré hráčky tu ešte budú alebo ako bude vyzerať skladba družstva. Pre mňa ako pre obrankyňu je prvá liga oveľa zaujímavejšia, ale na druhej strane sú útočníčky oveľa tvrdšie a niekedy aj zákernejšie. Neuznávam to, že niekto príde odzadu a zraní ťa. Rozumiem tomu, že sú tu mladé hráčky, ktoré sa chcú ukázať a prehnaná agresivita je jeden zo spôsobov, ale na druhej strane si možno práve kvôli veku neuvedomujú, čo môžu tým druhým spôsobiť. Že ich môžu vyradiť z hry aj na rok alebo im úplne zničiť život. Ja si to po tých svojich zraneniach uvedomujem a snažím sa ísť do každej lopty čisto. Ako staršia hráčka si dávam pozor nielen na seba, ale aj na to, aby som neublížila súperkám. Určite hrám teraz inak ako kedysi a mám určitú bariéru.

​Neodpovedala si však na otázku, či si myslíš, že sa ešte môžeš dočkať majstrovského titulu v drese NMŠK...

Bolo by to super, ale neviem, či má vedenie klubu až takéto ambície. Teraz sa pohybujeme okolo štvrtého miesta a hráme s nadšením. Podržíme na ihrisku jedna druhú, čo sa mi páči. Neviem, ako bude vyzerať náš hráčsky káder ani v tej ďalšej sezóne. Je možné, že sa to tu dosť prestrieda. Je viacero starších hráčok, ktoré už možno rozmýšľajú o budúcnosti – svojej kariére, možno aj o rodine. Mne sa v NMŠK páči hlavne atmosféra, ktorá tu vládne. Je lepšia než v niektorých kluboch, ktoré berú ligu až príliš vážne. Nezabúda sa na to, prečo sme tu – že futbal sa má hrať pre radosť a nie je nevyhnutné dosahovať dobré výsledky za každú cenu.

Čo považuješ za svoj najväčší futbalový úspech?

Asi to, že som sa dostala do reprezentačného Áčka v takom mladom veku. Bolo úžasné zahrať si v Dánsku na štadióne, kde bolo asi 7-tisíc divákov, teda bolo hľadisko plné a všetci tí diváci sa prišli pozrieť na nás, čo bol úžasný zážitok. Vtedy som vôbec nebola nervózna, skôr ma to vyhecovalo a motivovalo.

V čom je ženský futbal iný ako ten mužský?

Mám dojem, že ženy až tak veľmi nefilmujú. Neviem, čím to je. Možno sa to babám zdá zbytočné. Jasné, že chlapi sú silnejší, rýchlejší, tvrdšie strieľajú a majú inú stavbu tela, ale zase ženy sú pre oko mužského diváka atraktívnejšie. Často si z chalanov robím žarty a volám ich, aby sa na nás prišli pozrieť a sem-tam sa nejakí na našom štadióne objavia.

​Keď je reč o štadiónoch, tak kde sa ti v Bratislave najlepšie hrá?

Na NMŠK je skvelé, že tu máme zázemie. Je super, ak prídu na zápasy naši rodičia či kamaráti, skrátka, že vidíme okolo ihriska známe tváre, ktoré nás povzbudzujú. Slovan hráva teraz kúsok od nás – pri Kuchajde v tzv. jame, ale derby s nami sa má hrať vraj na umelej tráve. Tak uvidíme. Pekný nový štadión má teraz aj Dúbravka. Vybavenie v priľahlej budove je priam na reprezentačnej úrovni. Vo Vrakuni sa mi až tak nepáčilo a napríklad v Petržalke som ešte nikdy nehrala.  

Sleduješ výsledky ostatných bratislavských klubov?

Výsledky si pozriem, teda najmä v prvej lige, ktorá sa nás týka a v druhej lige evidujem skôr len tie kluby. Pozerám si aj štatistiky, teda kto dal góly, aby som ako obrankyňa vedela, na koho si mám dať pozor. Mňa zaujímajú najmä naše výsledky. Zaujíma ma to, ako sme na tom v tabuľke alebo s kým hráme v budúcom kole.

Radíš ostatným dievčatám aj na tréningoch alebo si spoluhráčky koučuješ skôr na ihrisku počas zápasov – neláka ťa trénerská dráha?  

Ako stopérka si strážim obranu a dávam spoluhráčkam nevyhnutné pokyny. Na tréningu len sem-tam mladšie dievčatá usmerním, keď vidím, že niečo robia zle. Niekedy stačí zmeniť detail a hneď je aj v základných tréningových či herných činnostiach úplne iný výsledok. Ale fakt neviem, či by som v budúcnosti chcela robiť trénerku. Pretože to je práca skôr o komandovaní ostatných a bezprostredný kontakt s loptou, ktorý ma na futbale najviac baví, sa tam vytráca.

Určitý čas si žila aj na Tajwane, kde si hrala basketbal. To si taká všestranná?

Basketbalu som sa venovala len preto, že možnosť hrať futbal tam nebola. Hrávala som za univerzitu a mala som výhodu v tom, že aziatky sú oveľa nižšie, a tak som im zbierala lopty sponad hláv. Nie som však žiaden basketbalový talent, určite sa nedá povedať, že by som tam protihráčky driblingom obchádzala a vešala jeden kôš za druhým. Ale celkovo bol pobyt v Tajwane výbornou životnou skúsenosťou – spoznala som iný svet a kultúru. Každému to odporúčam.  

A záverečná otázka - kedy si dala naposledy gól?

Fúha. Asi ešte v druhej lige. Na štandardky a rohové kopy síce pred bránku súperiek chodím, ale už to nie je s takou vervou ako kedysi. Nejdem ani do tých vzdušných súbojov naplno, lebo sa bojím prípadného zranenia. Na dávanie gólov sú v našom klube iné hráčky. Mojou hlavnou úlohou je zabrániť našim protihráčkam, aby skórovali.  

Zhováral sa Roman Slušný, foto: NMŠK a archív hráčky