Napísali ste nám 06/1999

Viem, že takýchto ohlasov máte X, ale pokiaľ budeme všetci mlčať, nič sa nespraví. O čo ide? Na dunajskom nábreží od Národnej galérie po PKO som nebola na prechádzke azda 15 aj viac rokov - odkedy mi deti vyrástli.

Hoci som Bratislavčanka, vyrastala som len pár metrov od nábrežia na Kúpeľnej ulici a dodnes pracujem na Vajanského nábreží, na prechádzky akosi nebol čas. To však nie je podstatné. Podstatné je to, že som bola šokovaná stavom nábrežia. Toho nábrežia, ktoré bolo voľakedy oázou pokoja a krásy pre matky s deťmi, milencov, študentov, dôchodcov, ktoré bolo tabu pre vjazd motorových vozidiel.

S hrôzou som sa dívala okolo seba na zničenú zeleň, po lavičkách ani stopy, popraskaný asfalt, preháňajúce sa autá, ktorým sú chodci na ťarchu a sú „príčinou“ spomalenia ich bezhlavej jazdy. Toto „otcovia“ mesta nevidia? Stačí len vyšperkované jadro mesta (žiaľ, ani tu vodiči nerešpektujú absolútne nič, viď parkujúce autá pod Manderlom či bezstarostne uháňajúce autá po pešej zóne), a pár metrov za ním môže byť džungľa, kde si takzvaní Bratislavčania môžu ničiť všetko a všade?

Verte mi, stála som ako soľný stĺp neveriac vlastným očiam a hanbila som sa za všetkých, ktorí toto nivočenie dopustili. Starí a pôvodní Bratislavčania si svoje mesto vážili, boli sme na neho pyšní, stovky brigádnických hodín sme odpracovali pre skrášlenie mesta, nik sa neopovážil odtrhnúť ani len kvietok z krásne vysadených záhonov. Hovorí sa, že dvor poznať podľa gazdu, ale nábrežie Dunaja je skôr smetiskom ako dvorom starostlivého hospodára. Nijaké iné nábrežie Dunaja (Budapešť, Viedeň) nie je v takom príšernom stave ako nábrežie nášho „hlavného“ mesta Slovenska.

Katarína Sklouzová, Ružinov
LIST ČITATEĽA

~     ~     ~
Týmto chcem upozorniť magistrát hlavného mesta na porušovanie zákona o bezpečnosti chodcov na križovatke Mierové námestie (dnes Hodžovo námestie). Pretože pohyblivé schody v tomto podchode nepremávajú od 9.00 do 14.00 „vraj“ z úsporných dôvodov, išiel som povrchovou križovatkou smerom cez Drevenú ulicu na Poštovú ulicu. Hoci naskočila „zelená“, vstúpil som na priechod, ale bezohľadný vodič sa rútil proti mne. Mal som šťastie, moja reakcia - zastav a cúvni - bola správna. No moje kolená sa triasli. A tak si dávam otázku, načo sme vlastne podchod pod Mierovým námestím budovali?

Tiež som sa zúčastnil na budovaní tohto podchodu, ako spojový zamestnanec som riadil „čistenie“ staveniska od spojových káblov. Pamätám si, ako sme sa tešili, keď príde ten deň a povezieme sa po pohyblivých schodoch. Chodili - chodili! A dnes? Keď mám na starosť boľavé kolená (gonartrózu 2. stupňa), musím prekonávať buď vysoké schody v podchode pešo, alebo ísť na tú frekventovanú svetelnú križovatku. Pohyblivé schody boli navyše budované z bezpečnostných dôvodov. Takže, pán primátor a páni poslanci, pozor, kým nedôjde k úrazu!

Ladislav Miazdra, Nové Mesto
LIST ČITATEĽA