Bronzový Matej Beňuš: Najväčším strašiakom pre mňa bolo, že v olympijskej dedine nebude klimatizácia

Zdroj: TASR - Michal Svítok

Pred cestou do Paríža neskrýval svoje ambície. Na mieste si vyskúšal kartónovú posteľ aj dlhé čakanie na výbuch medailovej radosti. Nielen o bronze z olympiády, ale aj o slovenskom športe, petržalských zákutiach a plánoch do budúcnosti sme sa porozprávali so slovenským reprezentantom vo vodnom slalome Matejom Beňušom (36).

V prvom rade gratulujeme k bronzovej olympijskej medaile. Pred odchodom ste sa vyjadrili, že do Paríža si idete po cenný kov, tak ako náročná bola cesta k jeho získaniu?

Samozrejme, ako každého športovca trénujúceho a pripravujúceho sa na nejaký vrchol sezóny alebo štvorročného cyklu ma to stálo mnoho driny a odriekania, čo si veľa ľudí možno ani nevie predstaviť. Nakoľko máme aj malé deti, tak k tomu patrí aj náročná logistika a cestovanie na tréningové kempy či preteky. Takže bola to náročná cesta, ktorá sa však v tomto prípade skončila úspešne.

Bolo pre vás psychicky náročnejšie absolvovať finálovú jazdu alebo to dlhé čakanie na výsledky jázd vašich súperov?

To čakanie bolo, samozrejme, nepríjemné. Vedel som, že ten čas nemám úplne ideálny, uvedomoval som si, kde boli rezervy a že tá jazda mohla byť rýchlejšia. Bolo to však olympijské finále, to sa nedá s ničím porovnať a pred vypredanými tribúnami sa aj čakalo príjemnejšie. Aj keď som to už nemal vo svojich rukách a musel som len sledovať, čo predvedú moji súperi. Našťastie sa pred mňa dostali len dvaja. Ak mám teda zhodnotiť, tak psychicky náročnejšie bolo absolvovať tú finálovú jazdu, keďže ide o vyvrcholenie štvorročnej prípravy športovca a teraz je ten moment, jediná šanca, jediná jazda, kde nemôžete spraviť chybu, ak túžite po dobrom výsledku.

Mali ste čas nadýchať sa parížskej olympijskej atmosféry aj mimo vodnoslalomárskeho areálu?

Ani nie a práve to ma na tejto olympiáde najviac mrzí, lebo program vodného slalomu bol rozťahaný na strašne veľa dní aj spolu s kajak krosom. Náš program bol vždy niekde od 15. a 16. hodiny a my sme navyše bývali v hoteli asi 10 minút autobusom od areálu. Ostatné športoviská boli dosť vzdialené a aj doprava bola dosť komplikovaná, keďže len cesta do olympijskej dediny trvala hodinu autobusom. Takže, žiaľ, nestihol som ani žiadne iné športy, čo ma naozaj veľmi mrzí.

Veľa sa diskutovalo o ubytovaní v olympijskej dedine, napríklad o kartónových posteliach, absencii klimatizácií a viacerí športovci sa dokonca odsťahovali mimo nej. Ako ste to vnímali a znášali?

Ako som už spomenul, my sme bývali v hoteli. V olympijskej dedine som spal iba prvé tri dni, keď bola ešte poloprázdna. O tom, že tam nebude klimatizácia, sme vedeli dopredu a úprimne, to bol pre mňa aj taký najväčší strašiak. Stačilo, aby ste dostali horšie umiestnenú alebo orientovanú izbu a bolo by tam neznesiteľné teplo. Chceli sme pre túto olympiádu spraviť maximum a aj preto sme dopredu avizovali SOŠV, že budeme chcieť byť mimo dediny v hoteli, kde bol aj väčší kľud. Čo sa týka tých postelí, tak ja som na nich spal a človek by si ani nevšimol, že ide o kartón, bola pevná a bolo to v pohode. Aj matrace boli trojvrstvové, takže športovec si ho vedel nastaviť podľa svojich preferencií.

Skúsme sa teraz vrátiť do vášho detstva. Bývali ste v Petržalke a aj keď ste veľa času trávili v karloveskej lodenici a Čunove, mali ste a máte v nej svoje obľúbené miesta?

Ako chlapec som kvôli tréningom a sústredeniam nemal veľa času na „poflakovanie sa“ po Petržalke. Ale mám veľmi rád okolie dostihovej dráhy či Malého a Veľkého Draždiaku, kde chodím aj veľmi často behávať. Navyše mám blízko hrádzu, po ktorej som na bicykli za 30 minút v Čunove, čo je perfektné.

Majú dnes deti a mladí športovci dostatok príležitostí na svoj športový rozvoj? A čo by ste mladým športovcom poradili pri ich začiatkoch?

Myslím, že príležitosti, samozrejme, sú a záleží na tom, ako veľmi to dieťa chce a ako ho rodič podporuje. My to sami zažívame, keďže máme doma malých hokejistov a trávime strašne veľa času ich rozvozom po tréningoch a turnajoch. Ale platí, že keď sa veľmi chce, tak to ide a dá sa všetko zvládnuť. Deti pri športových začiatkoch potrebujú hlavne dobrý kolektív a aby ich ten šport bavil. Potom, ak budú makať a poctivo sa pripravovať, tak prídu aj výsledky.

Zdroj: TASR - Michal Svítok

​Matej Beňuš v boji o medialy.

Po Paríži a jedinej slovenskej olympijskej medaile, ktorú ste priviezli vy, sa spustila živá diskusia o slovenskom športe a jeho budúcnosti. V čom vidíte hlavné príčiny ústupu z nedávnych pozícií?

Slovenský šport už dlhodobo krivká a výsledkovo ide dole. Stačí, keď sa pozrieme na počet športovcov na olympiáde od rokov 2008, 2012, 2016 až doteraz, tak to ide rapídne dole. Teraz sme mali v Paríži historicky najmenší počet športovcov a, samozrejme, menej športovcov znamená aj menej medailí. Kde vidím ja rezervy, tak to je predovšetkým infraštruktúra, lebo nám chýbajú moderné štadióny, napríklad aj atletické pre medzinárodné súťaže. Za dôležité tiež považujem vzdelávanie trénerov a to, aby dobrí športovci vo svojich disciplínach zostávali aj po súťažnej kariére odovzdávať svoje skúsenosti nasledovníkom.

Prešli ste vo svete množstvo tréningových i súťažných vodáckych areálov, ktorý je váš najobľúbenejší?

Každý má niečo do seba. Niekde je krásny areál, ale zlá voda a inde zas naopak. Ale mám rád Lipno, aj keď to nie je vodnoslalomársky areál. Pod Lipenskou priehradou raz do roka vypúšťajú vodu a vtedy tam vzniká prírodná divoká rieka, a to je taká moja srdcovka. Z tých tradičných mám rád Londýn, kde bola olympiáda v roku 2012 a tam je naozaj kvalitná voda, super sa tam trénuje, aj keď je to ťažká trať.

Ste olympijským nástupcom už legendárneho Michala Martikána, ktorý má doma kompletnú medailovú sadu spod piatich kruhov (zlato a striebro dokonca dvakrát). Láka vás predstava skompletizovať vašu zbierku na najbližších LOH v Los Angeles 2028?

Áno, to už som aj avizoval, že mám striebro aj bronz, takže by som to rád skompletizoval. Ale je to ešte ďaleko a keďže už nie som najmladší, tak uvidím či bude forma a bude slúžiť zdravie. V každom prípade ideme krok po kroku, sezónu po sezóne a uvidíme či vyjde, no určite je to môj plán.

(mh)