Džudista Timotej Štefánik: Vyrazil dych Kemkovi a trpezlivo kráča za svojimi cieľmi

Zdroj: Archív tš

Svoju kariéru odštartoval na petržalskom sídlisku. Dnes je už viacnásobným juniorským majstrom Slovenska. V kariére ho zatiaľ nezastavili súperi, ani niekoľko nepríjemných zlomenín a zranení. Nielen o džude sme sa porozprávali s talentovaným Timotejom Štefánikom (19).

Vyrastal si v Petržalke, kde si aj začínal s džudom. Aký máš k Petržalke vzťah?

K Petržalke mám vzťah pozitívny, celý život žijem v Petržalke, aj vlastne celá moja kariéra vznikla na tomto sídlisku.

Ako si sa dostal k džudu?

K džudu som sa dostal vďaka môjmu otcovi, ktorý jedného dňa ku mne prišiel, keď som sedel v izbe, že našiel džudo klub blízko nášho domu. Odmalička som nejak vzhliadal k bojovým športom, nechcel som robiť to, čo robí každý chalan, ako napríklad futbal alebo florbal. Vyskúšali sme to a ostal som pri tom už 12 rokov.

Mal si, alebo stále máš svoj džudistický vzor?

Nikdy som nemal džudistický vzor. Do určitého veku som nechápal úplne ten kontext mať nejaký vzor, ale časom som si ho vybudoval v sebe. Som sám sebe vzorom a po športovej stránke chcem byť ja ten, ktorý sa nakopne a ide ďalej makať. Potrebujem len seba, nikoho iného. Koniec koncov, v každej situácii si musím poradiť vždy sám so sebou. Treba to v sebe objaviť.

Zdroj: Archív tš

​Timotej Štefánik (v strede) na stupni víťazov. 

Džudo je šport, pri ktorom sa nedá vyhnúť zraneniam a ty už ich máš dosť za sebou. Ktoré bolo najnepríjemnejšie a nebojíš sa, že ťažké zranenie ti môže ukončiť kariéru?

Nie, nebojím sa, že by mi ukončilo kariéru nejaké zranenie. Keby som sa bál, tak by som si to jednoducho privolával. Nemôžem na to ani myslieť. Áno, mal som ich už dosť veľa. Mal som zlomené všetky končatiny aj sánku, natrhnuté šľachy a kadečo možné. Najhoršia bola asi zlomená sánka, pretože som musel piť iba rozmixované jedlo cez slamku.

V džude nás na olympijských hrách v Paríži reprezentoval len jediný džudista Márius Fižeľ. Sledoval si jeho zápasy a kto ťa medzi džudistami najviac zaujal?

Áno, sledoval som, držal sa statočne. Som rád, že sa dostal do povedomia ľudí a že sa ukázal. Najviac ma zaujal Teddy Riner. Svetový fenomén džuda. Vyhral trikrát olympiádu bez mihnutia oka. Jasná myseľ, prehľad a skúsenosti. Potvrdil to, že je najlepší džudista, aký kedy chodil po tatami.

Teba trénuje aj Dodo Krnáč, ktorý je zatiaľ jediným slovenským olympijským medailistom v džude. Je to pre teba motivácia, aby si napríklad o štyri roky mohol byť súčasťou slovenskej výpravy?

Momentálne ma „neprenasleduje“ vízia stáť pod olympijskými kruhmi, aj keď, samozrejme, predstava je to pekná. Zatiaľ sa tam nevidím, treba sa pozerať a sústrediť sa na najbližšie reálne ciele a časom by to určite mohlo prísť. Aj preto sa teraz myšlienkami na prípadnú olympijskú účasť nezdržujem.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech v doterajšej kariére?

Po športovej stránke to boli štyri tituly majstra Slovenska a 9. miesto na Majstrovstvách Európy. Momentálne sa venujem aj trénovaniu detí, čo ma tiež motivuje a posúva dopredu, beriem to tiež ako úspech.

Objavil si sa aj v televíznej šou Možné je všetko. Aká to bola skúsenosť?

Skúsenosť super, nemal som vôbec problém ani s kamerami. Postarané bolo o mňa tiež dobre. Stál som tam a hádzal som takých ľudí o zem, ktorých som sledoval ako malé dieťa v televízii. Rukami mi prešla Adela Banášová, Zuzana Šebová, či Juraj Kemka, ktorý pri jednom z dopadov zle vydýchol a musel riadne lapať po dychu. Bolo zaujímavé vidieť celé televízne zákulisie, aj všetkých tých ľudí. Ako som už povedal, bolo to super.

Zdroj: Archív tš

​S Adelou Banášovou.

Čo ťa na športovom poli v najbližšom období čaká?

V najbližšom období ma čaká príprava na nadchádzajúcu sezónu, ktorá začne budúci rok. Pilujeme techniku a nedostatky. Za tú dobu trénovania už ja sám viem, čo mi sedí, kde robím chyby, a to je dôležité. Vidieť to sám na sebe, pretože viem do hĺbky analyzovať problém. Je to aj trošku filozofia a stojí za tým fakt veľa driny.

Ty sám si ešte mladý športovec, ale aký odkaz by si mal pre tých najmenších začínajúcich športovcov?

Držať sa športu, nájsť si skupinku kamarátov, trénerov, ktorí sa budú vzájomne posúvať dopredu a hlavne sa tým športom baviť. Najdôležitejšia je trpezlivosť. Treba byť vytrvalý, pretože výsledky sa nerobia, ani nedostavia cez noc.

(mh)