ROZHOVOR Milan Timko spomína: Ako študent - kapitán doviedol Petržalku do 1. ligy

Zdroj: Archív M. T.

Stihol jeden štart vo federálnej lige, v reprezentácii hral s Moravčíkom a Dubovským a ako kapitán priviedol Petržalku do 1. ligy. Uplynulo už 30 rokov od jeho príchodu do Petržalky. Bývalý hráč FC Artmedia Petržalka a slovenský reprezentant Milan TIMKO (51).

Ako ste sa v roku 1994 ocitli v Petržalke?

Hrali sme s Tatranom Prešov dorasteneckú ligu a boli sme tam naozaj dobrá partia, z ktorej sa viacero chlapcov dostalo až do reprezentácie. Stačí keď spomeniem Stana Vargu, Jožka Kožleja, Mira Semana... Ja som dostal príležitosť aj v „áčku“ Tatrana a zahral si svoj jediný zápas vo federálnej lige. Dobre mi to išlo aj v škole a bolo sa treba rozhodnúť. Prihlásil som sa VŠE v Bratislave, kde ma prijali a keď som chcel hrávať aj futbal, musel som si hľadať klub. Začal som vo vtedajšej najvyššej slovenskej súťaži I. SNL v Senci a po sezóne, keď nám postup unikol v závere, som sa v roku 1994 presunul do Petržalky.

V Petržalke sa vtedy budovalo ambiciózne mužstvo, ale v závere sezóny vám napokon unikla aj baráž. Sklamanie bolo veľké?

Boli sme mladí chalani, viacerí sme študovali a zvládali ten kolobeh tréning, prednáška, skúška a cez víkend zápas. Žiadny individuálny študijný plán. Často sme rovno po tréningu utekali na autobus, ktorým sme sa odviezli do školy. Ale k tej sezóne. Ešte štyri kolá pred koncom sme boli na druhom mieste, keď sme vyhrali aj v Nitre, ktorá bola prvá. Žiaľ, v predposlednom kole sme len remizovali doma s Trenčínom, aj keď sme pred koncom viedli 4:2. Baráž si tak nakoniec zahrali druhé Levice. Ale chceli sme to odčiniť hneď v ďalšej sezóne.

V tej ste súťaž ovládli a s náskokom vyhrali, čo znamenalo vytúžený postup...

Ja osobne si myslím, že nám veľmi pomohol príchod Laja Lancza, žiaľ, už nebohého. Jeho skúsenosti a prístup boli pre naše mladé mužstvo neoceniteľné. Pred jarou ešte prišli Peter Fieber a Vlado Weiss. Dôležitý bol hlavne zápas v Žiline, ktorá viedla tabuľku. Dali sme tam gól v poslednej minúte. V predposlednom kole sme po domácom zápase s Rožňavou dvíhali nad hlavu pohár pre víťaza 2. ligy.

Ako kapitán ste priviedli Petržalku na prvoligovú scénu. Aké to boli pocity?

Aj keď len málo z nás malo skúsenosti s prvou ligou, bolo zakázané hovoriť o záchrane. Ja sám som bol, myslím, najmladším kapitánom prvoligového mužstva. Štart nám naozaj vyšiel a po piatich kolách sme mali na konte len jednu prehru so Slovanom na Tehelnom poli. Napokon sme zimovali na 10. mieste.

Práve v zimnej prestávke ste však Petržalku opúšťali...

Vďaka Petržalke a našim výkonom si ma všimli v Česku a ja som sa v januári 1996 sťahoval do Ostravy. Ostrava bola pre mňa osudové mesto, pretože tam som odohral prvý ligový zápas za Tatran Prešov ešte vo federálnej lige a tam som sa zoznámil s mojou manželkou, s ktorou teraz spolu vychovávame 3 deti. Samozrejme to bol aj posun v kariére. Dostal som reprezentačnú pozvánku. Debutoval som v domácom priateľskom zápase proti Švajčiarsku. Nakoniec z toho bolo 29 zápasov v reprezentačnom drese.

Vráťme sa ešte späť k Petržalke. Čo sa vám s ňou spája?

Bolo to jedno z najkrajších období v mojej futbalovej kariére. Na štadióne bývala výborná atmosféra. Na zápasy chodilo pomerne veľa divákov, ktorých bolo počuť a v zápasoch boli našim 12. hráčom. Platilo, že kým manželky pripravovali nedeľný obed, otcovia s deťmi išli na futbal za Starý most. Nedeľné dopoludnie v Petržalke malo jednoducho svoje čaro. My sme boli s Petržalkou prepojení aj tým, že na začiatku sme bývali v Hydronike pri Matadorke a neskôr v petržalských bytoch. Bol to taký náš petržalský mikrosvet – mužstvo, štadión, škola, bývanie.

Štadión za Starým mostom bol špecifický a považoval sa za najfutbalovejší. Čo mu dodávalo to čaro?

Ako som už povedal skvelí diváci a aj to, že rozmerovo bolo ihrisko menšie, a tak sa na ňom hral futbal plný útokov, šancí a súbojov. Takmer každá lopta sa ocitla v šestnástke alebo v jej blízkosti. To bolo pre divákov atraktívne a tribúny delilo od plochy len pár decimetrov, takže diváci boli do zápasu vtiahnutí. Tá atmosféra sa potom prenášala aj na hráčov.

A čo najpamätnejší zápas za Petržalku?

Osobne môžem za taký považovať ten proti Dunajskej Strede na domácom ihrisku v najvyššej súťaži. Vyhrali sme 3:2 a ja som dal dva góly. Ale aby toho nebolo málo, tesne pred koncom mi ukázal rozhodca červenú kartu. Takže záver som pretrpel v šatni.

(mh)