Zdroj: Dorota Nvotová
Vyrastala medzi Rómami, okrem bratislavských bytov okúsila aj život v garáži, Moskve či Nepále. Speváčka, hudobníčka, herečka, textárka, spisovateľka, majiteľka cestovnej kancelárie a už aj politička Dorota Nvotová (41) pre Bratislavské noviny prezradila, ktorú lokalitu si v Bratislave zamilovala, prečo dodnes pomáha Rómom a takmer vôbec nepije alkohol, ale aj to, čo jej prekážalo na ľuďoch v Moskve a prečo sa po vstupe do politiky stala pre niektorých ľudí outsiderom.
Zrejme každý vás už vníma ako Bratislavčanku, rodáčkou v hlavnom meste však nie ste. Odkedy žijete v Bratislave?
Od svojich desiatich rokov. Narodila som sa v Považskej Bystrici, ale tam som nikdy nežila. Tam som sa bola fakt len narodiť. V neďalekých Lednických Rovniach bývala babka a mama bola slobodná mamička, tak počas tehotenstva išla k svojej mame. A najbližšia pôrodnica bola v Považskej, no prakticky hneď sme išli do Trnavy, kde mala mama angažmán v divadle. Takže prvých desať rokov som vyrastala v Trnave.
S ktorými lokalitami Bratislavy sa spája vaše detstvo?
Rodičia mali angažmán v Divadle Astorka a prvý rok dochádzali z Trnavy, no skončilo to autonehodou. Tak si povedali, že dochádzania stačilo. Najprv sme sa presťahovali do Petržalky do dvojizbáku. Bol to podnájom na Osuského ulici. Potom kúpili byt na rohu Kozej a Konventnej. Táto historická štvrť mi strašne prirástla k srdcu. Odvtedy sa považujem za Prešporáčku, hoci tu nemám korene. Vyrástla som na Konventnej a Kozej, celú pubertu som sa chodila flákať na cintorín na Kozej, na hudobnú som chodila na Panenskú, som lokálpatriot. Dodnes tam rada chodím, v Artfóre som "vysedela dieru". S konzervatóriom na Konventnej sme mali spoločný dvor, delil nás iba malý plôtik. Takže celé dni som počúvala mix zvukov z tried, ako sa miešal klavír s flautou i operným spevom.
Dospievanie v Bratislave sa viazalo ku ktorým podnikom?
Chodievala som do Galerky, od mojich 14 do 18 rokov som tam bola pečená-varená. Neskôr, od 16 do 18-tich rokov som chodila do Café Kút pri Prašnej Bašte. Často aj vtedy, keď som mala sedieť v škole.
Kúsok odtiaľ bola v 90-tych rokoch obľúbená vináreň U Bulhara. Tam ste nechodili?
Tam nie. Ja som nepila alkohol. Vždy som bola na čajíčky, džúsiky, kávičky, takže vinárne a pivárne vôbec. Mne to smrdí, už keď tam vojdem.
Vy máte ale opačný imidž...
To je práve ten paradox. Ľudia, ktorí ma poznajú, ma málokedy videli podnapitú. Asi iba vtedy, keď mám koncert. Som strašný trémista, takže pred koncertom si musím dať panáka alebo dva whisky. Keď som nenajedená, tak to na mne vidno. Nepripijem si ani na narodeniny, ani na Silvestra, nemám rada alkohol, lebo mi nechutí. A naozaj ma otravuje nebyť triezva. Mám rada, keď mi mozog šlape na plné otáčky.
Takže z nerestí sú s vami spojené iba cigarety...
Áno a aj tie už veľmi striedmo, odkedy mi nastúpili vážnejšie zdravotné problémy. Mám limit päť, maximálne sedem cigariet denne.
Dorotu Nvotovú dnes živí najmä cestovná kancelária, pracuje často z kaviarne, ktorá sa nachádza na prízemí tej istej budovy.
Pokiaľ viem, mali ste problémy s pľúcami...
Mala som a mám problémy so srdcom, pľúcami, cievami, so všetkým. Najprv som dostala embóliu, teraz mi našli zrazeniny v aorte, do toho mám stále po embólii mikrotroby v pľúcach, vysoký tlak, pľúcnu hypertenziu, astmu, hypotyreózu… a toto všetko prišlo takmer naraz, od covidu.
To sú ale život ohrozujúce diagnózy, nie?
Áno, teraz čakám na výsledky z hematológie. Vyzerá to tak, že za všetko môže covid. Iný dôvod zatiaľ nepredpokladajú, srdce i cievy som mala pred covidom zdravé.
Vráťme sa ešte k vášmu bydlisku. Z Konventnej ste sa presťahovali kam?
V živote som sa sťahovala 23-krát a väčšinu z toho v Bratislave. Takže bývali sme na Osuského, Ševčenkovej, Konventnej, tam som bývala, až kým som neopustila rodičov. Presťahovala som sa na Továrenskú, kde som žila pár mesiacov. Bývala som na Svetlej, Langsfeldovej a ešte na jednej adrese v Horskom parku, takže vtedy som bola pečená-varená vo Funuse. Neskôr na Fraňa Kráľa... Všetko v podnájme, Staré Mesto skrátka milujem. Najradšej by som v ňom bývala aj teraz, ale nemám na to peniaze. Posledný môj podnájom pred cca 15 rokmi bola garáž na Špitálskej oproti Dvom levom, v nej som bývala dva roky. Oproti Dvom levom je pasáž a za ňou nájdete dvor s garážami. Vtedy som už trávila veľa času v Nepále. Uvedomila som si, že v Bratislave som iba 4-5 mesiacov v roku a prečo si teda vlastne prenajímam byt za 400 eur mesačne, keď potrebujem iba niekde skladovať veci? A aj tých 4-5 mesiacov bolo počas leta, čo som bola v kuse na festivaloch, chodila po chalupách. Tak som si prenajala garáž. Nakoniec som si ju tak obľúbila, že som v nej trávila stále viac času a nakoniec aj jednu zimu.
Na Špitálskej bývala Dorota Nvotová dva roky v garáži.
Nebolo vám v garáži zima?
Mala som taký socialistický elektrický ohrievač, umelý oheň sa volal. Bol veľký a žral elektrinu tak, že hodiny sa točili ako retiazkový kolotoč. V garáži bolo aj maličké okienko, na jednej strane bol sused Ford, na druhej Mazda. Vstávali o siedmej, basy z ich motorov mi hučali cez betón. Mala som to však veľmi rada.
Ako ste sa umývali?
Nosila som si od mamy vodu v pet fľašiach a v lavóre. Útulne som si to zariadila, prijímala aj návštevy. Mala som tam kuchynku, klavír...
Garáž si zariadila ako byt.
A záchod ste používali aký?
Chemický, aký býva v karavanoch. Ľudia sa až navážali do mojej mamy, prečo ma neubytuje u seba. Jej sa to veľmi dotýkalo, prosila ma, aby som nebývala v garáži, ale mne sa v nej páčilo. Tak som dala verejne najavo, že to je moja vôľa, že ja v garáži bývať nemusím, ale chcem.
Teraz žijete kde?
V Bratislave - Nové Mesto. Veľa ľudí sa mi vyhráža smrťou, takže bližšie detaily nemôžem prezradiť. Strašne by som však chcela bývať mimo nejakej rezidenčnej štvrte. Teraz bývam v bytovke, je tam pokoj, žiadne kaviarne, výhľad do parku, čo asi všetci hľadajú. Ja by som bola najradšej, keby mi pod oknami hrkotala električka, hučali bary. Nie preto, že by som v nich chcela byť. Ale mám rada, keď počujem život. Keď bývam na mieste, kam nechodia ľudia len spať, keď sú dole pod bytom obchodíky, život. Asi to mám takú chorobu z Kathmandu. Tam sú ľudia a prevádzky všade. A potom mám rada druhý extrém a to je samota v lese.
Viac ako dva roky ste žili aj v Moskve. V čom bol zásadný rozdiel oproti Bratislave?
Keď idete z Bratislavy do Ázie, napríklad Nepálu, uvedomíte si, akí sú u nás všetci chladní ako psie čumáky. Poviete si, akí sú Slováci nehostinní. Ale keď prídete z Moskvy do Bratislavy, tak sa vám tu zdajú všetci zlatí. Odkedy som zažila Moskvu, už nikdy nepoviem, že Slováci sú odutí a neochotní. Lebo viem, že ten bod mrazu je oveľa ďalej.
Ľudia v Moskve sú teda nevrlí?
Nechcem zovšeobecňovať a hovoriť, že sú takí Rusi. Hovorím o Moskve. Keď som išla 50 kilometrov za Moskvu, už to bolo iné a boli tam veľmi vrúcni ľudia so srdcom na dlani. V Moskve žije každý inkognito a za dva roky sa mi nepodarilo dosiahnuť, aby ma susedia odzdravili vo výťahu. Alebo aby predavačka v mäsiarstve pod mojím bytom so mnou prehodila pár slov, že ako sa máte a podobne. Neviem, prečo majú pred sebou takú stenu. Bola som tam na materskej, čo je izolačný zážitok sám osebe a nieto ešte v Moskve. Môj muž chodil do práce, mal kolegov, ktorí niekedy prišli na návštevu. A zistila som, že tí istí Moskovčania, ktorí chodia na ulici s múrom okolo seba, sú inak dobrí a milí ľudia. V Moskve som sa teda necítila dobre kvôli ľuďom. Čo sa mi však veľmi páčilo, bolo obrovské množstvo zelene. Moskva má rozsiahle parky a keď začne leto, všetci si grilujú, má to úžasnú atmosféru. A úžasné je tam i kultúrne vyžitie, ľudia vravia, že podobné ako v New Yorku. Mala som chuť na živý jazz, tak mi v stredu večer vyhodilo celú stranu A4 zoznam klubov, kde sa práve hrá live jazz. Ale mamička na materskej s kočíkom navštívi maximálne pár galérií. Odkedy však vypukla vojna, už som v Moskve nebola. Zažila som tam časy, keď prebiehal v Kyjeve Majdan a obsadenie Krymu, videla som ruskú propagandu. Zháňala som si ukrajinskú vlajku a mala chuť ju vyvesiť z okna. Muž mi povedal, aby som nebláznila, že nás zavrú. A to bol asi moment, odkedy sa intenzívnejšie zaujímam o politiku. A zrejme zavážilo aj materstvo. Nie je vám jedno, do akého sveta privediete svoje dieťa.
V Moskve.
Okrem Moskvy a samozrejme Bratislavy sa veľa pohybujete aj po iných lokalitách Slovenska. Ako vnímate Slovensko v porovnaní s Bratislavou?
Je to veľký rozdiel a som rada, že ten rozdiel existuje a mám možnosť odísť z Bratislavy. Ale zároveň sa do nej vrátiť. Odkedy som žila šesť rokov v Nepále, pozerám sa na svet cestovateľskými očami. Bežne si fotím Bratislavu a Slovensko rovnako ako turista. Baví ma pozerať, kde a ako ľudia žijú, kde majú aké múzeum. Veľmi rada idem na miesta, kde bežne cesty ľudí nevedú. Teraz som spoznala novú dedinu, nepoviem jej názov, nechcem, aby sa v nej čokoľvek zmenilo. Nie sú v nej žiadni turisti a všetci žijú v dreveniciach, hoci to nie je skanzen. Obec má 170 obyvateľov, zamilovala som sa do nej.
Ako na vás ľudia v regiónoch reagujú? Lebo na sociálnych sieťach vám neraz surovo nakladajú...
Keď zabudnete na internet, je to úplne v pohode. Ľudia, ktorí majú o mne zlú mienku, sa mi neprihovoria. Prihovárajú sa tí, čo s vami sympatizujú. Takže mám pocit, že kade chodím, stretávam sympatizujúcich ľudí. Realita je presným opakom internetu. Na internete sú najhlasnejší negatívni a agresívni ľudia a tí slušní sú ticho. Zlo je zbabelé.
O vás je známe, že pomáhate aj Rómom, cestujete do osád. Ako ste sa k tomu dostali?
Ako dieťa som vyrastala v Trnave v čisto rómskom baráku. Bol to starý atriový skoro tristoročný dom. Najskôr v ňom žila jedna rómska rodina. Keď varili mäso, tak to smrdelo, boli hlučnejší. Nerobili nič zlého, nám to neprekážalo. Moji rodičia vždy vychádzali s Rómami, veď otec bol poštár z Ružových snov (Juraj Nvota hral poštára, ktorý sa zaľúbil do Rómky Jolanky v legendárnom filme Dušana Hanáka Ružové sny z roku 1976 – pozn. red.), my sme pre nich boli bohovia (smiech). Ostatným bielym rodinám to vadilo a postupne sa odsťahovávali. A vždy sa do bytu, ktorý sa uvoľnil, nasťahovali ďalší Rómovia. Až tam zostalo sto Rómov a naša rodina. Nám to nevadilo. Na dvore som sa hrávala s malými Romákmi a vôbec to nerozlišovala. Pokiaľ dieťaťu dospelý človek nevnúti predsudky, tak dieťa ich nemá. Ale to platilo aj z druhej strany, lebo predsudky sú obojstranné. Ako „poštárova“ rodina sme mali privilégiá.
Ako dieťa vyrastala v Trnave medzi Rómami.
Oni ten film poznali?
Áno, poznali ho naspamäť, bol to pre nich kultový film. Vyvolával v nich silnú emóciu, nikto predtým a dlho potom podobný film nenakrútil. Teda do desiatich rokoch som vyrastala v tom, že je úplne jedno, kto má akú farbu pleti a navzájom sme si pomáhali. Keď potrebovali, išli si od nás zatelefonovať, zas mama keď išla sama v noci z divadla, tak ju chránili pred „zlými Cigánmi“. Raz prišli skíni a poliali barák benzínom, mohli sme všetci zhorieť, mama v poslednej chvíli zavolala políciu. To už boli drsné začiatky 90-tych rokov. Takže som vyrástla v tom, že spolu koexistujeme a je to fajn. No potom som sa dostala do sveta, v ktorom som videla, že to tak nie je.
A do osád ste sa neskôr dostali ako?
Moja sestra nakrúcala dokument o projekte zameranom na predškolské vzdelávanie, teda aby sa deti z osád naučili držať ceruzku, poznali splachovací záchod... Lebo v škole tieto deti tým, že nemajú sociálne zručnosti, od začiatku nabehnú na päťky a zlyhávajú, i keď môžu byť inteligentné. A ja som o tom prišla napísať článok do .týždňa. Mala som 19 alebo 20 rokov. Vtedy sa vo mne prebudilo detstvo strávené s Rómami a povedala som si, že nemôžem sa na seba pozrieť do zrkadla bez toho, aby som sa ich nezastala a nerobila niečo pre to, aby sa im lepšie žilo. Odvtedy to je vo mne a keď sa dalo, niečo som pre nich robila. Či už napríklad celoslovenskú rómsku superstar hlavne kvôli deťom, aby sa v lete neflákali a mali program. Bol to úžasný projekt, prvý ročník vznikol bez peňazí a aj vďaka Vladovi Ledeckému, ktorý bol starostom obce Spišský Hrhov. Takú svojpomoc som ešte nezažila. Alebo mi napadlo robiť s cestovkou zájazdy do rómskych osád. Veď keď chodíme do Nepálu a Indie, prečo nie do osád? Nie však taký zájazd, že prídeš a fotíš si ľudí, ale homestay. Vo svete je to bežné. V Amerike prídete na farmu, žijete s rodinou, robíte všetko, čo oni, zapájate sa a máte zážitok. Je to vzájomne prospešné, vy dostanete kúsok z ich sveta a oni z vášho. A prečo to neurobiť u nás? Podľa mňa najväčší problém sú fakt predsudky. Roky som to chcela urobiť, ale som sa k tomu nedostala. A zrazu prišla pandémia a nemohli sme robiť zájazdy do zahraničia. Tak sme už zorganizovali dva zájazdy do osád. Dopadli nad moje očakávania.
V rómskej osade.
Koľko v osade turisti strávili času?
Bolo to krátke v rámci zájazdu trabantmi po celom Slovensku. Vymýšľala som, ako zachovať ducha cestovky, keď nemôžeme opustiť hranice cez pandémiu. Súčasťou cesty na trabantoch bola noc a deň v osade. Hoci som v osadách strávila mesiace a aj tam žila, stále som mala rešpekt pred tým, ako budú reagovať gádžovia, ktorí majú v sebe predsudky, aj keby nechceli. To je jednoducho v nás, aj keď sme hocijako otvorení. Ale bála som sa aj opaku. Či sa Rómovia nebudú cítiť ako opičky v zoo. Ale dopadlo to výborne. Spali sme v chatrčiach na ich posteliach. Rómovia, ktorí nemali dosť postelí, si políhali na zem, čo sme im nechceli dovoliť, veď sme si priniesli karimatky a spacáky. No boli veľmi pohostinní a urazilo by ich, keby sme nespali na posteliach. Mali až trému. Navarili, vyupratovali, varili sme potom aj spolu. Dopadlo to tak, že niektorí z klientov sú doteraz s rodinou z osady v kontakte, navštevujeme ju, telefonujú si. Za 24 hodín spadli na oboch stranách také predsudky, že je to až neuveriteľné. Aj tí Rómovia videli, že sme šialene posunuli svoju komfortnú zónu a prišli sa najesť a vyspať do osady, aby sme im pootvorili dvere a veľmi si to vážia. V takej situácii vznikne zaujímavý dialóg a zistíte, že aj keď sme z rôznych svetov, môžeme mať rôzne vzdelanie, tak spoločných tém máme strašne veľa. Lebo ešte stále sme Slováci a ešte stále sme ľudia. Dodnes navštevujeme jednu rodinu, ktorej neskôr ochrnul chlapček, dostal meningitídu a iba leží. Pomáhame im, zbierame peniaze na liečenie, jeho rodina sa o neho príkladne stará, otec pracuje. Aktuálne sa teda venujem tomuto, nemám momentálne nejaký konkrétny rómsky projekt.
Aktuálne ste však vydali aj singel, skladbu Viem. Na mňa pôsobí dosť depresívne...
Depresívne? Veď je to optimistická pesnička.
Vy ju vnímate optimisticky?
Áno. Na začiatku načrtnem púšť a potrebu lásky v podobe dažďa, ale na konci zaprší. Je to aj pesnička o tom, ako som išla do politiky, ako sme mali neúspech vo voľbách, ako mi mnohí vyčítajú, že som do politiky šla, ale ja nič neľutujem a stále som rada, že som to urobila.
VIDEO Skladba Viem:
Zmenila vám politika život?
Zmenila a dosť. Keď ste iba aktivista, každý vás tľapká po pleci, ty by si mala ísť do politiky, veď presne takýchto ľudí tam treba! A potom, keď to spravíte, tak zrazu ty už si sa zašpinila politikou. A to vravím aj o umeleckej obci. Neviem, či to je preto, že nie som v tej strane, v ktorej ma videli (Dorota Nvotová pôsobí v strane Demokrati - pozn. red.) alebo ide o politiku ako takú. Zrazu som sa stala pre niektorých outsiderom. Ale je to ok, rátala som s tým.
Aj medzi umelcami?
Áno. Ale nevyplakávam, robím. Pritom tí umelci budú chodiť na protesty a tribúny, ale vy už ste pre nich straník. U nás panuje taký postsocialistický syndróm, že straníci sú fuj a zašpinil si sa politikou. Ja sa necítim zašpinená a necítim na sebe gram sadze. Pre mňa to znamená, že mi záleží na ľuďoch a mojom okolí.
Ako vyzerá váš deň?
Štandardne polovicu dňa sedím aj so svojou spoločníčkou v tejto kaviarni, ktorá sa nachádza pod mojou kanceláriou. Na druhom poschodí mám cestovku. Kto by sedel v kancelárii, keď môže sedieť v kaviarni? Tu prijímame klientov a riešime bežné veci ako v cestovke. A mám aj samozrejme stretnutia pomimo, začína kampaň do eurovolieb a venujem sa aj hudbe. Musím si nájsť čas, ktorý strávim doma pri klavíri. Nahrávam, zapisujem noty, stále tvorím. Ale tvorba sa nedá naplánovať, tak ako sa nedá naplánovať sex, musí prísť múza. Tá príde vtedy, keď žijete, pozorujete, keď ste inšpirovaní. Som pozorovateľ. Musí ma to kopnúť v teréne, najčastejšie vo vlaku a počas túry v horách. Pesničku Viem som mala nahratú už v októbri, ale potom v novembri som zas išla zomrieť, bral ma v Nepále vrtuľník. A vtedy som si povedala, ´kurnik, ja som tú pesničku stále nenahrala a ak mám umrieť, tak táto pesnička musí byť vonku, ešte toto chcem povedať.´ Takže toto bola po návrate priorita. Lenže album je financovaný crowdfundingom, teda naň zbieram peniaze od ľudí. A ak ho chcete nahrať kvalitne a zaplatiť muzikantov, na čom absolútne trvám, tak to nejde rýchlo.
Živí vás najmä cestovka?
Áno. Bolo to tak pol na pol s hudbou, ale keď som začala byť ešte rok pred vstupom do strany občiansky aktívna, keď sme spustili Dokončime To, pocítila som výrazný pokles. Prestali ma volať na koncerty, festivaly. Manažérovi povedali, no vieš, je taká politická, čo keď na tom pódiu niečo povie. Pritom som to vždy oddeľovala a nikdy by som nezneužila koncertné pódium na politickú propagandu. Česť všetkým, ktorí boli výnimky, ale tých je málo.
Z politiky nejaké peniaze máte?
Nie, v politike o peniaze prichádzam. Aj v terénnej kampani si každý člen platí všetko sám. Platím si benzín, ubytovanie. Ale ja som na to ako človek z tretieho sektora zvyknutá, je to ďalšia aktivita, ktorú dotujem. A neľutujem to. Ak sa to raz vráti v podobe lepšieho Slovenska, bola to dobrá investícia času aj peňazí.
(ms)