Zdroj: koláž abn - Archív R.K.
Robo Kočan (1968) je jedným z prvých absolventov odboru umelecká fotografia na bratislavskej VŠVU. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach vo viacerých slovenských galériách, ale aj v Nemecku či USA a takisto v mnohých súkromných zbierkach. Rodák z Popradu sa okrem fotografovania venuje aj práci lektora a organizuje rôzne fotokurzy či fotovíkendy na jeho chalupe v Jezersku...
Čím ste chceli byť ako dieťa?
Vojak, kamionista a potom neskôr, keď som bol asi siedmak na ZDŠ, tak akademický maliar.
Robo ako batoľa s rodičmi v maminom náručí a v detskej vojenskej uniforme...
Kedy a ako ste sa dostali k svojmu súčasnému povolaniu?
Na SUPŠ do Košíc som sa hlásil na grafiku, ale dali ma na foto oddelenie. Celkom ma fotografia začala baviť. Po strednej škole som vystriedal nejaké zamestnania, absolvoval základnú vojenskú službu a skončil som v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe ako trikový kameraman a na polovičný úväzok som bol na foto oddelení u pani Zuzany Mináčovej. Potom v 1989 sa udiala nežná revolúcia a na VŠVU Ľubo Stacho a Rudolf Sikora otvorili nový odbor fotografie, ktorý sa dal dovtedy v rámci ČSSR študovať len v Prahe. Takže som tam šiel na prijímačky a po šiestich rokoch štúdia (1996) som skončil ako jeden z prvých dvoch absolventov fotografie s titulom Mgr.art. A odvtedy sa fotografii venujem aj komerčne (portréty, produkty, interiéri hotelov a penziónov, architektúru....aby som mal z čoho žiť), ale aj výtvarne v rámci svojej tvorby, ktorú vystavujem v galériách po celom svete a reprezentujem ňou súčasnú slovenskú, výtvarnú fotografiu. A ešte sa venujem aj originálnym, dekoratívnym fotoobrazom, ktoré robím na mieru do rôznych interiérov.
GORALSKÁ HRDOSŤ z cyklu Obrazy pamätí
V čom vidíte jeho prínos pre spoločnosť?
Ak sa budeme baviť o komerčnej fotografii, tak vieme všetci kde sa fotografia využíva (reportáže pre noviny, časopisy, reklama, ale aj veda, zdravotníctvo....) ak ide o výtvarnú fotografiu, ktorá spadá do výtvarného umenia a kultúry, tak je rovnaký prínos pre spoločnosť ako celé umenie a kultúra. Formuje to myslenie a ducha človeka.
Viete si predstaviť, čo by sa stalo, ak by zrazu prestala vaša profesia existovať?
Ak by fotografia prestala existovať tak by to bolo ako keby sme sa vrátili v čase, keď fotografia nebola. Čiže všade, kde dnes vidíme fotografie, boli by kresby a maľby...
TICHÁ NOC z cyklu Obrazy pamäti...
Čo vám vie urobiť v práci alebo v súvislosti s ňou najväčšiu radosť?
Radosť mi vie urobiť uznanie od ľudí, ktorí sa zaujímajú o umeleckú fotografiu a nebodaj, ak si niekto takú moju fotografiu kúpi. Či už súkromná osoba alebo niektorá galéria do svojej zbierky.
Koho považujete za najdôležitejšieho človeka vášho života a prečo?
Tak to je ťažká otázka a neviem na ňu zodpovedať. Nikdy som sa nad tým nezamyslel. A aj keď nad tým rozmýšľam teraz, tak neviem na to 100-percentne odpovedať.
Ktoré najvzdialenejšie miesto na svete ste doteraz navštívili a čím vás zaujalo, respektíve čo sa vám tam najviac páčilo?
Prešiel som veľa krajín sveta (Európa,Tibet, India, Nepál, Thajsko, Laos, Egypt, Guatemala, Belize, Kuba, Indonézia... a neviem, ktorá je od Slovenska najvzdialenejšia - USA, Čína, Mexiko, Honduras? Ale v podstate je to jedno lebo každá kultúra a príroda tej, ktorej krajiny je jedinečná a to, že som ju navštívil, ma formuje hlavne duševne a dáva mi dôležitý rozhľad a skúseností, na základe ktorých sa snažím byť tolerantný k inakosti a tuto inakosť skôr vyzdvihovať, podporovať lebo inakosť je krásna a dôležitá ako vizuálne, tak aj existenčne pre našu planétu.
Na rezidenčnom pobyte v SPACES gallery v americkom Clevelande a chvíle oddychu v Laose...
Vďaka čomu si uvedomujete, že sa začalo obdobie adventu - hrozí vám, že budete pracovať aj cez sviatky?
To, že začalo obdobie adventu sa dozviem z médií. Ja pracujem stále, keď mám chuť vo výtvarnej fotografii. Ale, že by som mal mať nejakú objednávku, tak toho sa nebojím...
Robo s rodinou žije v Poprade, takže vo Vysokých Tatrách je ako doma. Na snímke s dcérou Laurou...
Kto sa vo vašej rodine nevie dočkať Ježiška a na čo sa v súvislosti s Vianocami tešíte vy?
U nás sa na Vianoce tešíme všetci a to kvôli tej atmosfére, ktorú si urobíme.
S kým všetkým sa zvyknete stretávať na Štedrý večer pri jednom stole a čo na ňom nesmie chýbať?
Na Štedrý večer sa už 23 rokov stretávame v trojici s manželkou a dcérou. No a na stole okrem kapustnice s paradajkami, hubami, krúpami a slivkami je prevažne ryba a zemiakový šalát.
Robo Kočan a jeho dievčatá - dcéra Laura (vľavo) a manželka Jana (vpravo)...
Našli ste si niekedy pod stromčekom taký darček, že ste naň dodnes nezabudli?
Rozmýšľam a asi to bol bicykel Favorit, ktorý sme dostali s bratom. V tých rokoch (cca 1980) to nebolo také jednoduché kúpiť takýto bicykel. Otec musel stáť naň pred obchodom v rade už asi už od piatej ráno.
Aké želanie by ste mali, ak by boli Vianoce naozaj časom zázrakov?
Aby zmizla ľudská hlúposť, chamtivosť a nenávisť.
TAJOMNÉ STRETNUTIE z cyklu Príbehy z druhej strany...
Máte nejaké obľúbené vianočné pesničky alebo filmy – ktoré sú to?
Mám rád také tie swingové a jazzové vianočné pesničky a rád si pozriem aj také tie české, filmové klasiky, ktoré púšťajú cez Vianoce. Ale konkrétne jeden film alebo jednu pesničku nemám.
(ars)