Zdroj: koláž abn - Archív M.M.
Ak sa stane vaším učiteľom taká legenda, akou bol Tibor Huszár, tak asi máte všetky predpoklady na to, aby ste to vo svojej kariére niekam dotiahli. Živým príkladom môže byť aj fotografka Mária Műhl - Candráková (1984), ktorej objektív zachytil napríklad aj utrpenie žien a detí v ďalekých krajinách s cieľom upozorniť naň svet, aby sa im následne mohlo pomôcť. Lebo fotka má tú moc!
Čím ste chceli byť ako dieťa?
Keď sa vrátim do detstva, tak vysnívané povolania sa striedali. Bavilo ma hrabať sa v hline, tak som chcela byť archeologičkou, potom to prešlo do maliarky obrazov, ku čomu mám v súčasnosti najbližšie. Jedno obdobie som chcela navrhovať a šiť šaty, objavila sa aj fáza sprievodkyne vo vlaku.
Malá Majka v otcovej náruči, pri mame stoja jej sestry Agáta a Lucia a pózovanie na oslíkovi...
Kedy a ako ste sa dostali k svojmu súčasnému povolaniu?
Počas vysokej školy som si v prvom ročníku vybrala voliteľný predmet fotografiu s fotografom Romanom Pavlovičom. Pritiahla ma k sebe, ale najzásadnejší vplyv mal neskôr na mňa môj výborný učiteľ Tibor Huszár. Pri ňom som pochopila, že fotografiou dokážem rozprávať príbehy a pomáhať ňou.
Na vernisáži jej autorskej výstavy Mamas v New Yorku, ktorá sa konala v roku 2018.
V čom vidíte jeho prínos pre spoločnosť?
Vďaka fotografii sa ľudia dokážu zastaviť, zamyslieť sa nad realitou. Vedia sa motivovať ako robiť veci inak, dá sa ňou upozorniť na veľké spoločenské témy, ale aj ovplyvňovať okolie. Na druhej strane sa dá porovnať sa s ľuďmi, ktorí sú na nej a tým vyvolať nové túžby. Fotografia je mocná a dokáže zobraziť i kriviť realitu.
Viete si predstaviť, čo by sa stalo, ak by zrazu prestala vaša profesia existovať?
Kedy prestanú existovať fotografi, svet by prišiel o informácie, krásu, vizuálnu predstavu o svete. Video stále nedokáže nahradiť jeden moment, ktorý dokáže obsiahnuť fotografia.
Čo vám vie urobiť v práci alebo v súvislosti s ňou najväčšiu radosť?
Je toho viac. Spolupracujem s neziskovými organizáciami a fotila som napríklad HIV pozitívne siroty v Kambodži či školu pre týrané ženy v slume v Keni. Keď som videla široký dosah fotografií v spoločnosti, uvedomila som si, že tým dokážem pomáhať a nielen zaznamenávať. To mi robí radosť. A keď sa ľuďom páči moja práca, keď vďaka nej môžem urobiť radosť iným ako napríklad pri rodinných foteniach. Keď dostanú chuť na nejaké jedlo, ktoré som odfotila. Teraz sa teším z môjho projektu „Miznúce povolania“ , kde stretávam zaujímavých ľudí a mapujem povolania, ktoré možno ďalšia generácia už nebude poznať.
V jej projekte Miznúce povolania sa objaví šepkárka, furman, kováč či výhybkár...
Koho považujete za najdôležitejšieho človeka vášho života a prečo?
Teraz je to môj manžel a moje dve deti. To sú moje piliere. Manžel mi nastavuje zrkadlo, inšpiruje ma, povzbudzuje, podporuje. Deti priniesli nový vietor. A moji rodičia, ktorí mi veria v mojich rozhodnutiach.
S manželom Michalom sú spolu od roku 2013...
Ktoré najvzdialenejšie miesto na svete ste doteraz navštívili a čím vás zaujalo, respektíve čo sa vám tam najviac páčilo?
Indonézia. Odišla som tam počas rozbehnutej kariéry fotografky na Slovensku študovať jazyk. Zostala som tam takmer dva roky. Žila som tam, študovala, fotila, písala, zabávala sa, veľa plávala. Je to krajina plná farieb, iných vôní, tradičného umenia, milých ľudí, odlišnej mentality a hlavne tam bolo teplo, more. Zistila som, že ostrovný život mám veľmi rada a verím, že raz tak aspoň na nejaké obdobie pôjdeme žiť aj s deťmi. Ázia je pre mňa trochu taký vysnívaný kontinent a veľmi rada tam chodievam do rôznych krajín.
Mária pri fotení v Myanmare, teda z Barmy a vo chvíľach oddychu v Indonézii (vpravo)...
Vďaka čomu si uvedomujete, že sa začalo obdobie adventu - hrozí vám, že budete pracovať aj cez sviatky?
Teraz je to hlavne vďaka deťom. Na konci novembra som pre ne po nociach pripravovala adventný kalendár a každý deň robíme spolu nejakú aktivitu z neho. Spolu sme robili adventný veniec a už sa teším na spoločné medovníky. Odkedy máme rodinu, tak počas Vianoc nepracujem, ale potichu si vychutnávam, že máme všetci na seba vzájomne čas a nemyslíme na tisíc povinností.
Kto sa vo vašej rodine nevie dočkať Ježiška a na čo sa v súvislosti s Vianocami tešíte vy?
Sú to naše deti. Syn Jakub má takmer päť rokov a prezíva to dosť intenzívne a dcéra Milotka má dva a pol roka, tak sa vezie už na rovnakej vlne so synom. Obaja odrátavajú dni na adventnom kalendári a stále špekulujú ako to na tie Vianoce bude. Ja sa teším na pokoj a spoločný čas s rodinou.
S kým všetkým sa zvyknete stretávať na Štedrý večer pri jednom stole a čo na ňom nesmie chýbať?
Posledné roky sme mali Vianoce u nás doma aj s najstaršou sestrou našich detí Hankou a s manželovou časťou rodiny. Tento rok máme v pláne ísť na Štedrý večer ku mojim rodičom. U nás doma dávame pod obrus peniaze, nechýbajú vianočné oplátky s medom, cesnakom a korením, hádžeme orechy do kútov izby, prestrieme miesto pre pocestného, rozkrajujeme jabĺčko.
Deti sa už nevedia dočkať príchodu Ježiška a doslova odpočítavajú dni do Vianoc...
Našli ste si niekedy pod stromčekom taký darček, že ste naň dodnes nezabudli?
Keď som bola malé dieťa, príliš sme na Vianoce nedostávali hračky, skôr to boli praktické veci. Doteraz si ale pamätám na malého bieleho zajačika, ktorý sa natiahol na kľúčik a potom chodil.
Aké želanie by ste mali, ak by boli Vianoce naozaj časom zázrakov?
Aby sme vzájomne viac počúvali seba i prírodu, boli viac ohľaduplnejší, vážili si jeden druhého. A aby si ľudia vedeli poďakovať, naučili sme sa potrebovať menej materiálnych vecí.
Fotografovanie pre občianske združenie Červený nos...
Máte nejaké obľúbené vianočné pesničky alebo filmy – ktoré sú to?
Mám veľmi rada Tichú noc a akurát dnes sme počúvali vianočné piesne od Stinga ako napríklad Soul Cake, tak mi znejú viaceré teraz v hlave. Z filmov nezabudnuteľnú československú rozprávku Tri oriešky pre Popolušku.
(ars)