ADVENTNÝ ROZHOVOR č.25 - Bratislavský biskup Jozef Haľko: Vianoce pre mňa vždy mali duchovný rozmer!

Zdroj: koláž abn - FB J.H.

Náš adventný seriál dnes ukončíme rozhovorom s rímskokatolíckym pomocným biskupom a generálnym vikárom Bratislavskej arcidiecézy Jozefom Haľkom mladším, s ktorým sme sa porozprávali nielen o Vianociach, ale trochu aj o jeho doterajšej ceste životom...

Spomeniete si na svoje prvé Vianoce v detstve, teda aspoň na to, kde a s kým ste ich zvykli tráviť?

Vianoce som prežíval so svojimi rodičmi a sestrou. Bývali sme v Starom Meste, na Palisádach. Už ako malý chlapec som mal veľmi rád romantiku Vianoc s neodmysliteľným papierovým Betlehemom, ktorý dostala moja mama ešte ako dieťa.

Zdroj: jozefhalko.sk

​Deti vnímajú sviatky predovšetkým cez darčeky - dostali ste aj vy taký, na ktorý ste dodnes nezabudli - buď vás veľmi potešil alebo ste po ňom túžili?

Mal som asi štyri či päť rokov, keď som dostal autíčko s diaľkovým ovládaním, ktoré som ale dosť skoro neposkladateľne rozobral na súčiastky.  Neskôr som niekoľko rokov nachádzal pod stromčekom súčiastky k modelárskemu vláčiku.  Vždy som dostal nejaký nový diel, aby som mohol „upgreadovať“ svoj vozový park. 

Kedy ste objavili ten duchovný rozmer Vianoc, teda, že ste ich začali vnímať hlavne ako oslavu narodenia Spasiteľa?

Odvždy, to bola neodmysliteľná súčasť Vianoc. Vždy sme pri stromčeku spievali koledy a to slovensky, nemecky, maďarsky aj rusínsky. A Ježiško bol samozrejme vždy hlavnou postavou Vianoc. Radosť z darčekov neznamenala, že som si neuvedomoval narodenie Ježiška.

Stalo sa niekedy, že ste na Vianoce nemohli byť so svojimi blízkymi?

Prvé Vianoce, ktoré som neprežil doma, boli ešte za komunizmu počas základnej vojenskej služby. Nedostal som „opušťák“, takže som ich prežil so sestričkami – vincentkami, ktoré ma pozvali do svojej komunity v neďalekých Jánskych Lázňach.

Zdroj: FB J.H.

​Narodenie Pána v roku 2017 oslávil so sestrami milosrdnej lásky svätej matky Terézie z Kalkaty, ktoré svojou prijímajúcou láskou prinášajú ľuďom bez domova živého Ježiša.

Bolo pre vás v mladosti ťažké skrývať pred okolím, že ste veriaci alebo práve naopak ste na to boli za každých okolnosti hrdý?

Môj otec je syn aj vnuk gréckokatolíckeho kňaza, takže môj starý  aj prastarý otec boli kňazi. Starej mamy sestra bola zasa provinciálkou krížových sestier v Podunajských Biskupiciach a jej brat Jozef Jurek bol jezuita, ktorý určitý čas pôsobil aj v bratislavskom jezuitskom kostole. Je len samozrejmé, že do kostola sme chodili aj  za minulého režimu. 

Keďže aj váš dedo bol kňazom, tak sa dá povedať, že sa stal vaším vzorom a chceli ste kráčať v jeho stopách?

Moja cesta bola svojím spôsobom nezávislá, pretože ešte ako gymnazista som sa túžil stať buď novinárom alebo hercom, kňazské povolanie mi ani nenapadlo. Dokonca som sa na istý čas zamestnal  ako vrátnik na Novej scéne, chodil som na divadelné predstavenia, písal scenáre a viedol ochotnícke kabaretné divadlo. No študovať herectvo či žurnalistiku bolo pre mňa z ideologických dôvodov nemožné. Až po dvadsiatke sa vo mne začala rozvíjať myšlienka, že by som sa mohol stať katolíckym kňazom, do seminára som vstúpil až ako 25-ročný kvôli obštrukciám zo strany komunistického režimu.

Vo vašom životopise je uvedené, že ste v minulom režime boli zamestnaný v podniku Vodárne a kanalizácie - ako ste sa k takej práci dostali a čo obnášala?

Keď ma prvýkrát nevzali pre zásah komunistickej moci do seminára, kam som sa hlásil už v roku 1987, tak som si hľadal zamestnanie, popri ktorom by som sa mohol venovať aktivitám pre cirkev vrátane cirkvi podzemnej. A tak som pracoval vo Vodárňach a kanalizáciách ako odpisovač vodomerov. Dostal som každý deň asi 40 adries - rodinné domy alebo paneláky - tak väčšinou sa mi to podarilo za dve-tri hodiny všetko obehať a na druhý deň som výsledky odovzdal. Zostával čas aj na iné aktivity. Bola to práca veľmi inšpirujúca, v rámci nej som napríklad stretol osobne Alexandra Dubčeka alebo Vasiľa Biľaka. Ale stretol som pri tých odpočtoch aj viacerých hercov či iných umelcov, nakoľko som mal rajóny v celej Bratislave.

Zdroj: jozefhalko.sk

​Ako ste prežívali novembrové udalosti v roku 1989 - tušili ste, že by to mohlo znamenať aj pre váš život zásadný zlom?

Prežil som Nežnú revolúciu na vojenčine, kam ma zavolali na dva roky aj pre to, aby som si „rozmyslel“ či sa naozaj chcem  stať kňazom. Spomínam si, že keď to vypuklo, tak som bol narukovaný v Krkonošiach na rekreačnej chate pre pilotov, ktorú som mal ako vojak na starosti. Najskôr som teda videl v televízii, čo sa v spoločnosti deje a potom, keď som dostal „opušťák“, tak som bol aj na jednej manifestácii, kde sme  kľúčikmi odzváňali komunizmu. Keď sa rúcal komunizmus, bolo zrejmé, že dostať sa do seminára  už nebude problém, tak som doňho v roku 1990 nastúpil.

Po roku 1990 začali študovať na Bohosloveckej fakulte v Bratislave a štúdium dokončili na pápežskej univerzite v Ríme. Čo vám dali roky strávené vo večnom meste?

Po dvoch rokoch štúdia v bratislavskom seminári som štúdiá dokončoval  v Ríme. Bola to jedinečná skúsenosť. Uvedomil som si, že cirkev je naozaj univerzálna. V seminári boli Filipínci, Afrikánci, Nemci, Ukrajinci aj príslušníci iných národov, slovom silno medzinárodné spoločenstvo. Bol to nesmierny zážitok, veď vtedy bol pápežom Ján Pavol II. a celý Rím dýchal jeho prítomnosťou.

Zdroj: FB J.H.

​Stretli ste sa osobne so všetkými tromi svätými otcami, ktorí sa za posledných 40 rokov vystriedali na pápežskom stolci, teda Jánom Pavlom II., Benediktom XVI. a Františkom? Aký najsilnejší zážitok ste si z týchto stretnutí odniesli?

Pápeža som videl na niektorých generálnych audienciách, niekoľkokrát  som mal možnosť podať im nakrátko ruku. Vždy je to zážitok nachádzať sa v prítomnosti Svätého Otca. Najviac sa mi do pamäti vryla jedna procesia na sviatok Božieho tela, len z niekoľkých málo metrov som  pozoroval Jána Pavla II.,  ako kľačí pred Eucharistiou a sústredene sa modlí prežívajúc Ježišovu prítomnosť. Najviac ma zaujalo práve to - ako silno sa koncentruje na Ježiša Krista. S pápežom Františkom som sa viackrát krátko stretol už ako biskup. Pamätám sa, ako mi raz daroval ruženec s nadšenou poznámkou o blahoslavenej Anke Kolesárovej, bolo to krátko pred jej blahorečením.

Neskôr ste sa stali docentom na katedre cirkevných dejín. Ktoré obdobie vás v cirkevných dejinách najviac zaujíma a prečo?

Osobitne som sa venoval vzťahu cirkvi a komunistického režimu, aj svoju doktorskú prácu som písal o pokuse odtrhnúť slovenských veriacich od jednoty s pápežom ako rímskym biskupom. V 90- tych rokoch bola totiž táto téma pomerne málo spracovaná a bolo priam fascinujúce prvýkrát držať v ruke dokumenty, z ktorých bolo treba vyskladať  ucelený text v podobe štúdie, či monografie.

Myslíte si, že laická verejnosť na Slovensku vníma správne úlohu katolíckej cirkvi v štáte?

Predovšetkým, tri štvrtiny tejto laickej verejnosti sú katolíci. A potom, na Slovensku pôsobí vyše 2000 kňazov, ktorí pobádajú veriacich k tomu, aby boli dobrými ľuďmi, aktívnymi kresťanmi, a teda logicky  aj dobrými občanmi. Čiže Cirkev má v spoločnosti veľmi dôležitú, nezastupiteľnú úlohu. Pre všetkých ľudí či už veriacich alebo neveriacich je predsa užitočné, ak v štáte existuje organizmus, ktorý nabáda ľudí k vzájomnej láske, odpúšťaniu,  ohľaduplnosti, empatii a praktickej pomoci. Podobne stovky katechétov na školách pobádajú mladú generáciu k dobru a slušnosti.

Zdroj: FB J.H.

​Čo by bolo treba urobiť, aby cirkev možno aj neveriaci začali vnímať trochu pozitívnejšie?

Neveriaci majú, myslím,  už teraz dosť podnetov na to, aby Cirkev vnímali pozitívne. Isteže stále platí ono latinské  „Ecclesia Semper Reformanda“ – Cirkev je stále na ceste, stále je potrebné ju trvalo reformovať, prehlbovať, aby jej členovia boli stále viac autentickí v slovách aj činoch. Jej predstavitelia aj všetci kresťania majú neustále čo robiť, aby sa zlepšovali, aby boli viac v láske, úprimnosti a pravde. Ale to by malo platiť všeobecne o ľuďoch, nielen tých veriacich. Každý z nás je na ceste a našou úlohou je na sebe pracovať. Vysoké percento obyvateľov Slovensku sa naozaj považuje nielen za občanov, ale aj kresťanov. Jedno od druhého sa nedá a ani nemá oddeľovať.

Prevažná časť cirkevného roka bola poznačená pandémiou. Kostoly boli pre veriacich zatvorené, zmenilo sa fungovanie bohoslužieb. Ako to poznačilo cirkev?

Je to stále veľká výzva aj pre Cirkev hľadať  alternatívne spôsoby komunikácie s ľuďmi. Využívať internet, streamovať, vysielať, telefonovať, spájať sa cez rôzne platformy. Ale samozrejme, že sa tešíme na čas, keď sa znovu budeme môcť stretnúť s ľuďmi osobne v kostoloch či pri iných príležitostiach.

Ako, kde a s kým ste strávili Štedrý večer?

Slúžil som svätú omšu v priamom prenose TV Lux, predtým som bol u rodičov, ktorí stále bývajú na Palisádach a bol som aj  s kolegami na biskupskom úrade.

 Čo u vás na Štedrý večer na stole nesmie chýbať?

Na stole môže chýbať čokoľvek. A koľko je žiaľ tých, ktorým chýba aj to najzákladnejšie...  Ale ak sa pýtate na štedrovečerné menu, tak to je klasika – kapustnica, ryba, zemiakový šalát, sladkosti.

Zdroj: FB J.H.

​Pomáhate aj vy pri príprave nejakých jedál či nápojov alebo skôr od vás chcú, aby ste predniesli modlitbu?

Keď treba, tak rodičom nakúpim, napríklad aj suroviny na pečenie, ale – dovoľte mi zavtipkovať - najviac pomáham pri konzumácii jedla... Mojou úlohou je pod stromčekom viesť modlitby a spievanie kolied.  Samozrejme,  vždy som aj na polnočnej omši. V mladosti som najradšej chodil ku Kapucínom.

V minulosti boli najmä počas polnočných omší kostoly preplnené, ale teraz asi nemohli byť, pretože v nich stále platia obmedzenia. Ako to vnímajú kňazi?

Všetci chápeme, že v tejto náročnej  situácii musia byť nejako nadstavené pravidlá a že kostoly môžu byť naplnené len do určitej kapacity,  aj počas  sviatkov. Snažíme sa rešpektovať tieto obmedzenia a súčasne chceme vyjsť v ústrety tým, ktorý žiadajú o individuálnu duchovnú službu.

Zdroj: KBS Peter Zimen

​O Vianociach sa hovorí, že sú časom zázrakov. Čo považujete vy za najväčší vianočný zázrak?

Určite je zázrakom príchod Boha medzi ľudí v podobe dieťaťa, aby povedal, že On je pôvodcom všetkého. Skúsil by som  to prirovnať ako keď krajčír ušije krásny kabát a potom si ho sám oblečie. Nuž, Boh stvoril svet a to korunoval stvorením človeka, ktorého  si potom, takpovediac, „obliekol“, človekom sa naozaj stal. Zázrakom je, že Boh stvoril človeka ako nádhernú a jedinečnú bytosť, schopnú kreatívnej lásky, schopnú pýtať sa na dôvod vlastnej existencie. Boh učinil veľký zázrak tým, že sa stal človekom. Aby ľuďom ukázal ich najhlbší  pôvod v Bohu, ukázal im zmysel ich života. 

Čo by ste na záver zaželali ľuďom vy?

Aby bolo medzi nami viac lásky. Lásky, ktorú nám ukázal Ježiš. Práve ten Ježiš Kristus, ktorý má v týchto dňoch narodeniny.   

Zhováral sa Roman Slušný