Zdroj: FB Miron Zelina
Školy sú na Slovensku stále zatvorené, hoci počet ľudí nakazených koronavírusom nijako dramaticky nerastie. Dohady o tom, kedy a pre koho ich otvoriť, dnes počúvame z každej strany. „Do školstva hovorí každý, no chýbajú odborné hlasy,“ upozorňuje profesor Miron Zelina, uznávaný pedagóg a psychológ, spoluautor viacerých školských reforiem.
Aký hlas by mal v diskusii o otvorení škôl prevážiť v súčasnej „dobrej“ epidemiologickej situácii?
Pri riešení otázky, či otvoriť školy alebo nie, sa stretávajú najmenej štyri pohľady, štyri ministerstvá. Zdá sa, že najsilnejšie slovo má zdravotníctvo, čo je logické, ale nie rozhodujúce. Ministerstvo hospodárstva chce, aby fungovala ekonomika, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny chce, aby boli ľudia sociálne chránení a „nechudobneli“, mali sociálne istoty, ministerstvo financií sa obracia ako vie, aby našlo na všetko peniaze a štát sa zadlžil čo najmenej... A v tomto chaose názorov „pláva“ alebo sa „potápa“ ministerstvo školstva, vedy, výskumu, športu.
Ako to myslíte?
Minister školstva stojí takmer každý deň pred kamerami a „kľučkuje“, improvizuje pod tlakom pandémie a pod tlakom ostatných rezortov. Radí sa s krízovým štábom, hlavným hygienikom, len akosi chýba vytvorenie krízového štábu aj na ministerstve školstva. Ozýva sa vehementne nová riaditeľka Štátneho pedagogického ústavu, no menej počuť o Inštitúte vzdelávacej politiky, o inštitúciách priamo riadených ministerstvom školstva.
Čiže chýba viac odborných názorov?
Fakt je, že do školstva hovorí každý, lebo každý chodil do školy... taká je približne kvalifikácia takzvaných expertov na školstvo. Vrátane premiéra, ktorý navrhuje letné školy pre deti z chudobných rodín. Iní zas chcú poslať do škôl len deti zdravotníkov, ďalší sú za otvorenie iba poobedňajších školských klubov, spisujú sa petície „za“ a „proti“ otvoreniu škôl. Jedni tvrdia, že rodičia zvládnu online vzdelávanie, druhí chcú, aby deti riadne chodili do školy, Beblavého tím je za otvorenie škôl aj v júni aj cez prázdniny a odvoláva sa pritom na anonymných expertov a prieskumy. Ďalší protirečia, že v lete bude veľmi horúco a to neprospeje sústredenosti detí alebo že vyučovanie v lete sprotiví deťom školu. Iní argumentujú z pozície rodičov - ich úspechov a neúspechov v domácom učení, alebo majú problém s dovolenkami učiteľov a ich ochotou učiť deti cez prázdniny. Niektorí chcú rozhodnutie ponechať na školy alebo rodičov, druhí zase tvrdia, že potrebujú usmernenia, aby nevznikol chaos... Rastie neistota učiteľov, rodičov aj žiakov a asi aj politikov, čo a ako treba robiť. A tak sa uplatňuje prastará metóda riadenia pokusom a omylom... V tejto záplave kváziexpertov akosi chýba hlas odborníkov na výchovu a vzdelávanie.
Chcete povedať, že školstvo je (opäť) na okraji seriózneho záujmu?
Prvýkrát v histórii vládnych programov sa školstvo neprezentuje ako priorita vlády. Prvýkrát sa vo vládnom vyhlásení v oblasti školstva nenachádza slovo „výchova“ - je to viac ako symptomatické pre výkonovú, starú memorujúcu školu. Prvýkrát sa neohlasuje reforma alebo podstatná transformácia, zmena školstva ako systému. Prvýkrát máme vládny program bez vízie v oblasti školstva, školskej politiky, „filozofie“ výchovy a vzdelávania. V dnešných diskusiách sa ako argument pre skoré otvorenie škôl a za letné školy často uvádza potreba dobehnúť zameškané učivo... No aby sa dalo diskutovať o tom, či je možné (a u koho) dobehnúť učivo, museli by sme diskutovať o tom, aké učivo treba dobiehať.
Takže aké? Kedy môže mať otvorenie škôl na jediný mesiac zmysel?
Rozhodujúce je podstatné, esencionálne učivo - riaditeľka Štátneho pedagogického ústavu ho pri usmernení avizovala ako ťažiskové. Takže sa dá odpovedať, že keby sa školy otvorili napríklad 1. júna alebo by sa žiaci učili jeden mesiac v letnej škole, dalo by sa zameškané podstatné učivo nielen naučiť, ale aj utvrdiť ho, lebo by ho nebolo veľa. Pravdaže, podmienkou sú dobrí učitelia využívajúci moderné metódy. U malých, ale aj starších žiakov by mali vyznačiť ťažiskový obsah v základných predmetoch ako slovenský jazyk, matematika, cudzí jazyk či prírodné vedy v koncentrovanej podobe. Namiesto rozširovania učiva by sa malo skôr precvičiť, upevniť základné učivo.
Kedy by ste otvorili školy vy?
Keby naše školstvo malo nejakú koncepciu, víziu a bolo zamerané na žiaka, odporúčal by som urobiť všetko pre to, aby sa žiaci zo znevýhodneného prostredia učili v škole čo najviac. Teda nielen otvoriť školy od 1. júna, ale aj letné školy. Mali sme už dobré skúsenosti s deťmi z marginalizovaných rómskych komunít v letných rekreačno-výchovných táboroch. A každý takýto znevýhodnený žiak by mal mať individuálny vzdelávací program podpísaný aj rodičmi. Program, ktorý by sa dôsledne realizoval a pravidelne vyhodnocoval.
Dnes sú žiaci ešte stále doma a tí, čo majú možnosť, učia sa online. V čom vidíte plusy a mínusy takéhoto vyučovania?
O pozitívach a negatívach sa diskutuje často, no málokedy sa pritom berie ohľad na psychické zameranie dieťaťa, typ jeho osobnosti. Online vyučovanie vedie k samostatnosti, zodpovednosti, väčšej aktivite žiaka, rozvíja uňho sebariadenie, spôsoby poznávania a riešenia problémov, pričom zároveň rešpektuje vlastné tempo učenia, záujmy a potencionalitu žiaka. Mínusom je absencia interakcií, problémy so socializáciou, prezentáciou. Dieťa tiež môže zle reagovať aj na sociálnu frustráciu, dostáva sa mu menej spätnej väzby špecifického charakteru, napríklad od spolužiakov.
Domáca škola pritom nie je novinka, fungovala aj pred koronakrízou...
Domáce vzdelávanie stále nie je u nás bežné, ale rozširuje sa, podľa štatistiky máme približne 600 žiakov 1. stupňa ZŠ v domácom vzdelávaní. Existuje aj alternatíva, kombinácia online vzdelávania a face to face vzdelávania. Samozrejme, online vzdelávanie predpokladá zručnosť pri práci s počítačom. Budúcnosť je vo väčšom využívaní informačných technológií a takisto v rozvoji zručností učiť sa myslieť a riešiť problémy. Vo vládnom vyhlásení však nachádzame iba raz, aj to formálne, slovo „tvorivosť“ a učenie sa poznávať a myslieť na najvyšších úrovniach. A osvojovanie si tzv. „mäkkých“ zručností (schopnosť komunikovať, spoločne pracovať, konať, riešiť konflikty...) v ňom nenachádzame ani raz. Vládny program pre školstvo je menej ambiciózny ako boli tie predchádzajúce a nezachytáva trend výchovy, vzdelávania človeka budúcnosti, človeka pre budúcnosť.
(ac)