ROZHOVOR - Kurátorka Zuzana Falathová: Z mestského múzea ma vyhodili pre moje názory na slovensko - maďarskú históriu...

Zdroj: Vogt Gergely/Demokrata

Približne pred rokom sme publikovali rozhovor s kurátorkou Múzea mesta Bratislavy Zuzanou Falathovou, Okrem iného v ňom povedala, že by sa Slováci mali Maďarom ospravedlniť za krivdy, ktoré im boli v minulosti spôsobené. S názormi mladej ženy mnohí nesúhlasili, vrátane vedenia MMB, ktoré k 1. novembru 2019 zrušilo jej pracovnú pozíciu a napokon dostala z múzea výpoveď. Ako a prečo k tomu došlo?

Keď sme sa s vami rozprávali naposledy, tak ste boli kurátorkou Múzea mesta Bratislavy, ale už ňou niekoľko týždňov nie ste... Viete nám
vysvetliť prečo?

Dostala som výpoveď od riaditeľa Petra Hyrossa kvôli súkromnému rozhovoru, ktorý som poskytla maďarským novinám - Magyar Hírlap ešte v roku 2018. V ňom som sa venovala okrem iného aj témam slovensko - maďarskej histórie a nakoľko som vyslovila pravdu a nezdieľam rovnaký názor ako môj zamestnávateľ, tak som bola z práce vyhodená. Históriu som prezentovala z iného pohľadu, než je na Slovensku zvykom. V tomto prípade z maďarského pohľadu. Je však povinnosťou každého historika, že ak chce byť objektívny, tak musí skúmať dejiny z viacerých strán a pohľadov.

Prvotnou príčinou zhoršenia vašej pracovnej pozície mohol byť rozhovor s vami, ktorý uverejnili približne pred rokom spomínané maďarské noviny, pričom niektoré pasáže sa následne objavili aj v slovenských médiách a začalo sa vaše "peklo" v práci. Môžete nám opísať, aký to malo priebeh?

Spomenutý pôvodný maďarský rozhovor na Slovensku novinár portálu aktuality.sk Zolo Mikeš celý prekrútil, spolitizoval a zneužil k vyvolaniu nenávisti a nacionalistických vášní proti maďarskému národu. Vo svojom šovinistickom článku sa venoval v prevažnej miere téme múzea, kde som vtedy pracovala, čo mi zhoršilo moje postavenie v práci. Popritom, ja som v pôvodnom rozhovore vystupovala ako súkromná osoba a múzea sa dotkla len veľmi okrajovo. Okrem tohto ma Mikeš vykreslil ako maďarskú šovinistku - ľudia tomu uverili a boli zo mňa pobúrení. Vnímali ma ako nejakého zradcu alebo maďarského agenta. Pochopiteľne sa to prenieslo aj do vzťahov v práci, ktoré sa pokazili. Keď som sa to snažila vysvetliť, tak ma nikto nepočúval, nebrali ma vážne a bola som na smiech. Pôvodný maďarský rozhovor, kde by zistili aká je pravda, si prečítať nevedeli. Riaditeľ chcel sa mnou ukončiť pracovný pomer, ale keď videl, ako sa škandál rozrástol, tak sa stiahol. Následne mi dal najavo, že nie som v múzeu vítaná a trval na tom, aby som dala výpoveď ja. Toto som však odmietla urobiť, nakoľko som nevidela na to dôvod. V takejto dusnej atmosfére som pracovala ďalej, prvé týždne boli veľmi ťažké a bol to silný psychický tlak. Skoro nikto sa so mnou nerozprával (až na pár výnimiek) a s niektorými kolegyňami, kolegami som sa aj pohádala. Komunikovali so mnou len vtedy, keď niečo nutne potrebovali. Odvrátili sa odo mňa, bola tam nedôvera a cítila som sa vyčlenená z kolektívu. Nevedela som pochopiť ich správanie a ani to, prečo neakceptujú moje právo na môj osobný názor. Dokonca ma aj jeden z vedúcich pracovníkov šikanoval. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa situácia o niečo zmenila k lepšiemu. Avšak vzťahy už boli narušené. Za toto obdobie sa mi výrazne zmenil život a mnohí ľudia z osobného života so mnou prerušili kontakty.

ROZHOVOR – Kurátorka bratislavského múzea Zuzana Falathová: Slováci by sa mali Maďarom ospravedlniť!

Mladá kurátorka Zuzana Falathová pracuje už dva roky v Múzeu mesta Bratislavy a pred niekoľkými dňami poskytla rozhovor denníku Magyar Hírlap, v ktorom šokovala svojou otvorenosťou pri hodnotení maďarsko-slovenských vzťahov. Niektoré pasáže následne zverejnil známy slovenský spravodajský portál, čo vyvolalo dosť veľký rozruch aj v Múzeu mesta Bratislavy, kde už dva roky pôsobí. Dokonca jej hrozí, že pre svoje názory príde o prácu!

​V rozhovore, ktorý ste následne poskytla Bratislavským novinám sa vám čitateľov podarilo šokovať aj tvrdeniami o tom, že Slováci by sa mali Maďarom ospravedlniť a do polemiky s vami o rôznych historických faktoch či súvislostiach, ale najmä vzťahoch medzi týmito dvoma národmi sa pustili historici, publicisti, ale aj mnoho Slovákov, ktorí s vašimi názormi a postojmi nesúhlasili. Dokonca sa medzi nimi objavili dosť nepríjemné urážky či dokonca vyhrážky smrťou. Je to tak?

Slovensko - maďarské vzťahy podľa mňa nie sú také dobré ako sa zvykne v médiách prezentovať. Je veľa problémov, o ktorých sa vôbec nepíše. Jedným z dôvodov, prečo tieto problémy pretrvávajú, je aj to, že mnoho otázok zo slovensko - maďarskej histórie nie je doriešených alebo sa zámerne prezentujú klamstvá zo slovenskej strany. Prípadne sa o niektorých udalostiach mlčí. Napr. o tom, že Slováci zavraždili po roku 1945 v koncentračnom tábore v Petržalke niekoľko stoviek Maďarov. Nehovorí sa ani o tom, že po vojne ich spolu s Nemcami deportovali z krajiny v dobytčích vagónoch (niekedy v tých istých, v ktorých cez vojnu vyvážali Židov) a mnohí cestu do neznáma neprežili. Po vydaní Benešových dekrétov im boli zhabané všetky majetky a stali sa bezdomovcami vo vlastnej krajine. Nie je toto dôvod na ospravedlnenie?...a za tieto moje názory a pravdy som dostala rôzne urážlivé komentáre, telefonáty, maily, vulgarizmy a dokonca niekoľko vyhrážok smrťou. Napr. ma chceli zabiť a hodiť do Dunaja. Toto prišlo dokonca smiešne aj riaditeľovi a mojej vedúcej. Čo ma však veľmi sklamalo bolo to, že aj na rôznych „intelektuálnych“ stránkach, ktoré sa venujú histórií, sa objavilo nielen veľa negatívnych komentárov, ale doslova ma šokovali plytké znalosti ľudí z histórie a ich xenofóbne, netolerantné a šovinistické správanie nielen voči mne, ale predovšetkým voči tu žijúcim Maďarom. Mnohí ľudia by ich radi videli vyhostených zo Slovenska, zbavili by ich základných ľudských práv alebo by boli radi, ak by ani neexistovali. Svojou nízkou úrovňou ma prekvapili aj Slovenské národné noviny, v ktorých zapreli vysťahovanie Maďarov zo Slovenska po druhej svetovej vojne, ktoré je historikmi jednoznačne preukázané a dodnes žijú ľudia, ktorí boli vysťahovaní. Podobne ma šokoval aj arogantný článok historika Ferdinanda Vrábela, kde sa ma snažil poučovať zo slovensko- maďarskej histórie.

Výpoveď ste sa rozhodli v múzeu dobrovoľne nepodať, ale radšej ste si  povedali, že budete naďalej plniť všetky pracovné úlohy, ktoré vám boli zadané.  Ani to však nestačilo a po niekoľkých mesiacoch zdanlivého ticha sa s vami v múzeu predsa len rozhodli rozlúčiť. Ako vám to zdôvodnili?

Tesne pred dušičkami, koncom októbra 2019 som sa náhodne na chodbe múzea dozvedela, že budem vyhodená. Keď sa riaditeľ dopočul, že to už viem, tak si ma rýchlo zavolal a oznámil mi výpoveď. Úprimne, vôbec ma to neprekvapilo, veľa ľudí to čakalo. Takisto som dokončievala svoju trojročnú prácu a už som nebola potrebná. Riaditeľ mi povedal, že som nesplnila jeho očakávania, ale na otázku aké boli, mi nevedel odpovedať. Maďarským médiám dokonca tvrdil, že nebol spokojný s mojou prácou a mojimi výkonmi. Za celý čas, čo som bola v múzeu zamestnaná, som nedostala ani jedno písomné pokarhanie, nikto nemal výhrady voči mojej práci, všetci boli so mnou spokojní a dokonca som vykonávala aj prácu navyše i také úlohy, ktoré som nemala vo svojej náplni. Vždy som sa snažila spraviť maximum a práca v múzeu ma úprimne bavila. Neskôr zasa riaditeľ tvrdil, že ma vyhodili kvôli organizačným zmenám v múzeu. Zaujímavé na tom je to, že okrem mňa nikto iný múzeum neopustil. To, že skutočný dôvod môjho odchodu je pre môj rozhovor v maďarských novinách vedia všetci. Potvrdila to aj moja vedúca Elena Kurincová, keď doslovne povedala, že riaditeľ počkal, kým sa situácia upokojí, a preto ma vyhodil až neskôr. Dokonca sa mi riaditeľ vyhrážal, že ak budem svoju výpoveď medializovať, tak mi znepríjemní život. Oficiálne mám vo výpovedi napísané, že mi bola zrušená funkcia z dôvodu nadbytočnosti a výpovedná lehota mi skončila 31.12.2019.

Zdroj: abn

​Vaše miesto kurátorky bolo zrušené, ale vraj vám boli od vedenia ponúknuté nejaké iné pracovné pozície v rámci MMB. Prečo ste žiadnu z
nich neprijali?

Iné pracovné pozície v rámci múzea som odmietla z dôvodu, že nedosahovali úroveň môjho vysokoškolského vzdelania druhého stupňa. Riaditeľ mi ponúkol prácu dozorcu, ktorú v múzeách robia prevažne dôchodcovia alebo prácu pomocníka na archeologickom výskume, čo by znamenalo s lopatou prehadzovať hlinu. Fakticky ma týmito pozíciami urazil. Jedno však nepochopím: ako je možné, že najstaršie múzeum na Slovensku a múzeum hlavného mesta nepotrebuje kurátora najnovších dejín?

Momentálne ste v akej situácii - ste nezamestnaná, beriete podporu, hľadáte si nový flek?

Momentálne som bez práce a evidovaná na úrade práce. Prácu si pomaly hľadám.

Váš nedobrovoľný odchod z múzea  zostal na Slovensku prakticky nepovšimnutý, ale v Maďarsku sa to vo veľkom rieši. Ako si to vysvetľujete, že je u nás okolo vášho prípadu také nezvyčajné ticho?

Na Slovensku je celkom bežné, že sa nehovorí o problémoch tu žijúcich Maďarov. Ak sa o niečom aj začne hovoriť, tak v prevažnej miere to má negatívny podtón. V mojom prípade si však myslím, že sa cielene o tom nepíše a účelovo sa to tají. Potvrdzuje to aj fakt, že som mala niekoľko dní zablokované svoje súkromné emailové schránky a mám odpočúvaný telefón. Pre Slovensko je to veľmi nepríjemný škandál, preto nechcú, aby sa verejnosť o tom dozvedela. Je ťažké si priznať, že v „demokratickom“ štáte bol z práce vyhodený niekto iba preto, že povedal pravdu a vyslovil svoj názor. O to viac je to nepríjemné, že som sa postavila na stranu Maďarov. Slovenská strana tým dokazuje, že nemá záujem vzájomne riešiť slovensko - maďarské problémy a zlepšovať slovensko - maďarské vzťahy.

Prečo ste sa vlastne rozhodli svoj prípad medializovať? Nemôže vám to ešte viac uškodiť a zhoršiť možnosť niekde na Slovensku sa zamestnať?

Prípad som sa rozhodla medializovať z toho dôvodu, aby sa verejnosť dozvedela, v akej nedemokratickej krajine žijeme a aké neprávosti sa tu dejú. Že sú diskriminovaní a perzekvovaní ľudia, ktorí majú iní názor ako väčšina alebo ľudia, ktorí sú inej národnosti. Chcem, aby sa obyvatelia maďarskej národnosti brali vážne a aby boli považovaní za rovnoprávnych obyvateľov tejto krajiny. A na zamyslenie je aj to, že ľudia vo vedúcich funkciách (a dokonca v kultúrnej inštitúcií) by mali ísť príkladom, ale namiesto toho nie sú tolerantní k svojich zamestnancom a neakceptujú ich názory. Podporu mi vyjadrili aj predstavitelia maďarskej strany Magyar Közösségi Összefogás, keď vo svojom vyhlásení povedali, že je neprípustné, aby 30 rokov po Nežnej revolúcii vyhodili z práce výskumného pracovníka pre svoje názory. Nebojím sa, že by som si prácu na Slovensku nenašla, pretože každý inteligentný človek, ktorý vie o mojom prípade, mi vyjadril podporu a je na mojej strane.

Z vašich slov som pochopil, že máte pocit, že ste bola potrestaná za vyslovenie vlastného názoru, čo je nedemokratické a možno aj protiústavné. Aké ďalšie kroky hodláte v tejto záležitosti podniknúť? Veríte, že by sa to celé dalo ešte nejako napraviť?

Hoci som nežila počas komunizmu, ale ak niekoho v 21. storočí vyhodia z práce pre jeho názory, tak od komunistických spôsobov to nie je ďaleko. Nehovoriac o „výsluchoch“ u mojich nadriadených, ktoré som v múzeu absolvovala. Žijeme v liberálnej demokracii, každý človek má právo sa nielen vyjadrovať, ale mať aj svoj vlastný názor. Diskriminácia nemá v štáte Európskej únie svoje miesto. V dnešnej dobe sa málo mladých ľudí zaujíma o históriu, a preto je veľmi smutné, keď takéhoto zanieteného človeka odpíšu len pre jeho osobné názory a ešte k tomu aj na začiatku jeho kariéry. V iných štátoch je úplne bežné akceptovať mladých ľudí, skúmať a prezentovať históriu objektívne z viacerých uhlov pohľadu. Na Slovensku sa história prezentuje iba zo slovenskej strany, čím sa vytráca objektivita. Myslím si, že zo strany zamestnávateľa boli porušené viaceré moje práva, a preto som spolu s mojim právnym zástupcom Dávidom Nagyom podala na Múzeum žalobu za neplatnosť výpovede (začiatkom januára 2020) a budúci týždeň podáme žalobu za diskrimináciu. Viem, že pravda stojí na našej strane, a preto sa nebojím bojovať za spravodlivosť. Ako zaujímavosť spomeniem, že sa do celého prípadu zamiešal aj splnomocnenec vlády SR pre národnostné menšiny László Bukovszky. Som veľmi pobúrená, že namiesto toho, aby spravodlivo vypočul obe strany, tak vyhľadal len riaditeľa múzea a mňa úplne odignoroval. Keďže neoslovil poškodenú osobu a zároveň predstaviteľa tej menšiny, ktorej záujmy zastupuje, tak objektívne nemôže vyhodnotiť danú situáciu na základe jednej výpovede. Následne na svojom oficiálnom facebookovom profile zverejnil nekorektné vyhlásenie o mojom prípade. Podľa môjho názoru je minimálne spochybniteľné, že či je tento pán splnomocnenec naozaj kompetentný na svojom poste. Preto sme podali na neho sťažnosť, osobne sme navštívili Úrad vlády SR a momentálne sa prešetruje, či konal v zmysle zákona.

Spomínali ste, že vašou snahou nikdy nebolo burcovať vášne alebo vzbudzovať nepriateľstvo medzi Slovákmi a Maďarmi, ale vždy, keď sa tieto otázky otvoria, tak na oboch stranách sa objavia výčitky a pocit krivdy. Aký to má podľa vás význam jatriť staré rany?

Ako som už spomenula, nejde mi o „jatrenie starých rán“, ale práve naopak, chcem aby boli slovensko - maďarské vzťahy na čo najlepšej úrovni. Na to, aby sa tak stalo, treba doriešiť staré konflikty, musí prísť odborná historická debata a následne slovensko - maďarské vyrovnanie. Pokým sa tak nestane, tak v slovensko - maďarských vzťahoch sa nič nezmení k lepšiemu. Takisto mi záleží na tom, aby sa história prezentovala objektívne a nie skreslene, preto som poukázala na určité fakty a pravdu, ktorá sa zamlčuje. 1000 rokov sme spolu žili v Uhorsku, vytvárali spoločné dejiny a od vzniku prvej Československej republiky sa to pokazilo. Narobilo sa veľa zla, ktoré nás odcudzilo, zaprela sa a falšovala naša spoločná história. Vytvorilo sa odvtedy veľa mýtov a začalo sa klamať. Práve v tomto roku, keď bude okrúhle 100. výročie Trianonu, máme príležitosť to napraviť. Začnime debatu na historické témy, spolupracujme a podajme si ruky. Sme pokrvní príbuzní a nie nepriatelia. Netreba k tomu nič iné, len snahu chcieť. Veľa ľudí to však nechce pochopiť a vyhovuje im dnešná situácia. Ak sa Slováci nevysporiadajú so svojou minulosťou, neprijmú spoločnú slovensko-maďarskú históriu, budú zapierať svoje korene, vymýšľať a klamať, tak sa národ morálne ďalej nepohne nikam, budú sa naďalej ničiť a kradnúť kultúrne i historické pamiatky, nebude mier medzi týmto dvomi národmi a napokon slovenský národ čaká veľmi smutná budúcnosť...

Blížia sa parlamentné voľby na Slovensku, ale so stranami, ktoré zastupujú maďarskú menšinu, to podľa doteraz zverejnených preferencií
nevyzerá veľmi dobre. Možno sa žiadna z nich nedostane do parlamentu. Vy sledujete politiku - myslíte si, že by bola škoda, ak by záujmy Maďarov v NR SR nikto neobhajoval?

Som toho názoru, že Maďari by mali mať jednoznačne svoje zastúpenie aj v slovenskom parlamente. Samozrejme nemyslím na stranu Most-Híd, pretože tá vôbec nezastupuje záujmy tu žijúcich Maďarov, ide im len o parlamentné kreslá, pričom maďarský národ zneužívajú v prospech svojej strany a na posilnenie svojej moci. Prepáčte za môj výraz, ale podľa môjho názoru táto strana prevádzkuje politickú prostitúciu. A potom je tu druhá strana Magyar Közösségi Összefogás, ktorá hlása o sebe, že je založená na etnickom princípe. Ale je nanajvýš počudovania hodné, že s markantnými a pre Maďarov veľmi dôležitými témami (Benešove dekréty a autonómia) sa nezaoberajú a nemajú ich ani v programe.

Zdroj: Földházi Árpád-Mandiner

​Neľutujete, že ste si jedným rozhovorom spôsobila takéto problémy?  Stálo to vôbec za to?

Neľutujem nič z toho, čo som doposiaľ urobila. Všetko malo svoj význam a zmysel. Bojujem za pravdu a v klamstve žiť nechcem a ani slúžiť ľuďom, ktorí klamú. Som lokálpatriot a pre múzeum som chcela len dobre, prišla som s progresívnymi nápadmi. Napr. som žiadala viacjazyčné popisky pri exponátoch. Okrem slovenčiny a angličtiny aj maďarčinu a nemčinu. Toto je minimum, čo by sme mohli spraviť pre našich maďarských a nemeckých predkov, ktorí múzeum založili zo svojich zbierok, darov a peňazí. V histórii mesta majú tieto jazyky svoje historické opodstatnenie, nakoľko bola Bratislava vždy viacjazyčným mestom. Nechápem, prečo túto tradíciu nezachovať dodnes (a hlavne v múzeu, ktoré dokumentuje dejiny mesta). Nehovoriac o tom, že by múzeum takto prilákalo aj viac návštevníkov z iných krajín. Avšak odpoveď riaditeľa najstaršieho múzea na Slovensku bola šokujúca a zároveň neodborná: na toľko popisiek nie je miesto. Popritom v Maďarsku sa v múzeách a na výstavách stretávam s rôznymi materiálmi v slovenskom jazyku, pričom zo Slovenskom a Slovákmi nemajú nič spoločné. Pri zrode Mestského múzeum v Bratislave stáli Maďari a Nemci, a preto je našou povinnosťou sa im odvďačiť vyhotovením popisiek k exponátom v ich jazykoch. Všetko sa dá, ak človek chce...

Akú máte predstavu o vlastnej budúcnosti? Meno ste si zmenili na Falath Zsuzsi - neuvažujete o presťahovaní sa do Maďarska, živote tam či získanie ich občianstva?

Meno som si zatiaľ nezmenila, úradne som Zuzana Falathová, menom Falath Zsuzsi ma oslovujú moji maďarskí priatelia a ľudia, ktorí ma poznajú. O presťahovaní alebo živote inde ako tu, kde som vyrastala, som zatiaľ neuvažovala. Zároveň to však ani nevylučujem... 

Zhováral sa Roman Slušný