Zdroj: Archív Daniel Jablonski
Tušili ste, že korytnačky močiarne, ktoré sa u nás pokladajú za takmer vyhynuté, nájdete aj v Petržalke? A že v bratislavskej Botanickej záhrade žijú takmer všetky druhy našich hadov? Zoológ Daniel Jablonski (32), hoci pochádza z Karvinej v susednom Česku, patrí medzi slovenskú herpetologickú špičku. Vyštudoval i učí na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave a naše mesto pokladá za herpetologický raj (herpetológia skúma plazy a obojživelníky). Na svojom konte má významné vedecké ocenenia i objavy vrátane nových druhov plazov, za ktorými cestuje po rôznych krajinách od Maďarska cez Balkán, Irán, Rusko, Pakistan či Uzbekistan. A práve o fascinujúcom svete plazov, ktoré môžeme nájsť v Bratislave, ale i v ďalekej cudzine, nám porozprával naozaj úžasné veci.
Ako ste sa dostali k plazom? Fascinovali vás už od detstva?
Áno, plazy ma začali fascinovať už asi vo veku troch rokov. Pokračovalo to kontinuálne, keď som si chytil a choval nejaké jašterice, hady, mloky, navštevoval som teraristický krúžok. Doma som mal mnoho plazov. Z poznávania zvierat to prešlo až do toho, že sa im venujem profesionálne.
Koľko ste ich chovali, boli ich desiatky?
Určite, jeden čas som mal v jednej miestnosti 150 hadov. To som bol ešte stredoškolák a býval s rodičmi. Mal som tam všetko možné.
Aj jedovaté?
Aj jedovaté. Získal som na ne povolenie, to už som mal 18 rokov. Ale väčšinou to boli európske zmije (zmija a vretenica je to isté - pozn. redakcie) a menej jedovaté štrkáčovité hady z Ázie.
Ako ste sa dostali do Bratislavy?
Úplne náhodou. Dozvedel som sa ešte ako študent, že na vysokej škole otvorili odbor systematickej biológie, mali zaujímavú skladbu predmetov, napríklad biodiverzita. Veľa ľudí chodí zo Slovenska študovať do Čiech, ja som si povedal, že to urobím naopak. Bratislavu mám veľmi rád, je to zelené mesto s množstvom plazov. Neviem ten vzťah vysvetliť, ale vždy ma Bratislava lákala.
Čím je Bratislava zaujímavá z hľadiska plazov?
Na pomery Strednej Európy je tu veľká diverzita druhov, Bratislava je stredoeurópsky herpetologický raj z hľadiska množstva druhov, čo sa tu vyskytujú. Máte tu štyri druhy hadov. Všetky môžete vidieť napríklad v Botanickej záhrade, čo je veľmi zaujímavé. Ak zájdete do Botanickej záhrady a viete, kam sa pozerať, čo preskúmať, tak nájdete všetky naše užovky.
Ktoré to sú?
Stromová, obyčajná, fŕkaná a hladká. Vretenica tu nie je. Ale sú tu Malé Karpaty a historicky, dávnejšie sa uvažovalo, že vretenice mohli byť aj v Malých Karpatoch, ale nie priamo v Bratislave, troška ďalej. Je však možné, že si to ľudia plietli s užovkou fŕkanou. A je tu aj veľká druhová pestrosť jašterov. Okrem jašterice živorodej, z ktorej je však historický záznam zo Záhoria, tu máte všetky druhy. Plus sme zistili, že Bratislavou pravdepodobne prechádza hybridná a kontaktná zóna slepúchov. V roku 2010 sme publikovali na genetike založenú prácu, ktorá ukázala, že na Slovensku nie je jeden slepúch, ale dva. Slepúch lámavý a slepúch východný. A práve niekde v okolí Bratislavy sa stretávajú a majú zónu kontaktu.
Je pravda, že keď chytíte jaštericu, tak sa jej oddelí chvost?
Áno, pomerne rýchlo ho „pustí“. Slepúchy tak často chvost nepustia, ale keď ho chytíte za chvost, tiež ho pustí, keďže je jašter. Odborne sa to nazýva autotómia.
Pokiaľ ide o obojživelníky, nájdeme v Bratislave ktoré?
Napríklad žaby. Skokany, asi všetky druhy zelených i hnedých skokanov. Ďalej sú tu kunky, to sú tie žaby s farebnými bruchami. Tým chcú naznačiť, že sú jedovaté. Máte tu ropuchy, hrabavku škvrnitú...
Salamandra tu je?
Samozrejme. Salamandra salamandra (škvrnitá) žije bežne na Železnej studničke, v okolí Vydrice. A samozrejme mloky.
Aj korytnačka močiarna?
Áno, v Petržalke ju môžete vidieť. Objavili sme tam jej populáciu. Korytnačka močiarna je ale plaz, nie obojživelník.
Korytnačka močiarna - mláďatá na ruke:
V jazerách sa vyskytujú aj korytnačky písmenkové, ktoré do nich vyhodili ľudia. Sú pre ostatné živočíchy, napríklad korytnačku močiarnu či žaby nebezpečné?
Z nariadenia o inváznych druhoch platí, že ak sú odchytené, mali by sa z prírody likvidovať. Na druhej strane, či majú naozaj nejaký zlý efekt na prírodu a tunajšie živočíchy, to zatiaľ naisto nevieme. Napríklad na Balkáne sú pomerne veľké populácie pôvodných druhov korytnačiek a miestami sa v rovnakých lokalitách vyskytujú i nepôvodné druhy. Zatiaľ to ale nevyzerá, že by tu existoval nejaký negatívny faktor vychádzajúci zo vzájomnej interakcie. Stredná Európa môže byť iná, keďže tu nie je taká veľká populácia našich korytnačiek. Takže môže to mať na ne zlý dopad a mali by sme sa skôr snažiť, aby tu tie písmenkové korytnačky neboli. A keď už tu sú, môžeme ich študovať. A to práve robíme. Mapujeme, kde sa nachádzajú a či sa tu rozmnožujú. Našli sme už v Bratislave čerstvo vyliahnuté mláďatá, ktoré ešte mali na plastróne (brušnom pancieri - poznámka red.) pupočníkovú jazvu. Vravel som si, že nie je možné, aby ich v tomto štádiu niekto vypustil, ale úplne vylúčiť sa to nedá. Myslím si, že sa tu aj rozmnožujú, ale pokiaľ nenájdem jasný dôkaz, napríklad znášku vajec, tak to nemôžem tvrdiť. Tie mláďatá sú dôkaz, ale taký polovičný.
Prečo je naša korytnačka močiarna na pokraji vyhynutia?
Je citlivá na chémiu, ale to by nemuselo až tak prekážať. Žije aj na Balkáne, kde sa chémia v poľnohospodárstve tiež dosť používa. Problém je, že na Slovensku je na severnej hranici svojho rozšírenia. Je tu pravdepodobne malá miera migrujúcich zvierat z juhu a málo jedincov, ktoré tu zostávajú, pretože tie lokality nie sú úplne vhodné. V minulosti tu dochádzalo k meliorácii, teraz už je to lepšie. Korytnačka močiarna sa dokonca vracia, dôkazom je, že nové útočiská nachádza v Petržalke. V roku 2015 sme publikovali prácu o pomerne veľkej populácii korytnačiek močiarnych pri Marcelovej (15 km od Komárna - poznámka red.). Takže som rád, že tu opäť nachádza svoje prirodzené prostredie.
Prečo nemáme v Bratislave vretenice? A je istota, že tu nie sú?
Vretenica tu nie je, pretože tu nemá vhodné podmienky. Má rada určitú nadmorskú výšku a to súvisí s teplotou. Má rada výrazný rozdiel medzi dňom a nocou. Ráno sa vyhreje, potom niekde zalezie alebo hľadá potravu, potom sa zasa vyhrieva a na noc zalezie úplne. Ale Bratislava je kontinuálne teplá, nie sú tu také veľké teplotné rozdiely medzi dňom a nocou a hlavne leží na nížine. Ani tu nemá úplne vhodnú potravu a prostredie. Lesy okolo Bratislavy nie sú pre ňu úplne vhodné.
Takže neplatí pri nej to isté ako pri medveďoch, ktoré sa rozširujú a už sa objavili aj pri Pezinku?
Neplatí a myslím, že ani platiť nebude. Naopak. Ale nie je vretenica obyčajná ako vretenica obyčajná. Napríklad v Maďarsku máme nížinné populácie, ktoré žijú v pomerne teplých, ale vlhkých oblastiach. Nížinné populácie sú aj v Poľsku, Bielorusku, Rusku. Slovenské populácie sú výrazne viazané na Karpaty a klimatické podmienky, ktoré sú od nadmorskej výšky cca 600 metrov. Vďaka otepľovaniu a klimatickým zmenám sa niektoré druhy rozširujú, ale u vretenice to je skôr naopak. V dobe ľadovej mohla byť rozšírenejšia a po oteplení sa stiahla do podhorských a horských oblastí. A s otepľovaním sa jej populácie pravdepodobne zmenšujú. Ľudia by sa nemali báť, že tu bude zmija a už vôbec nie, že ich pohryzie. Pokiaľ niekto neurobí takú hlúposť, že by tu nasadil nejaké teplomilné druhy jedovatých hadov.
Ak by ma uhryzla naša vretenica a nie som nejako špeciálne citlivý, môžem zomrieť?
Nie. Bola by to veľká náhoda, ak by ste dostali napríklad nejakú alergickú reakciu.
Vretenica:
A čo by sa mi stalo?
Ak by to bola dospelá zmija a pustila dávku, ktorú bežne pustí na obranu, pretože rozlišuje obranné uhryznutie a zahryznutie do potravy, tak by vám pravdepodobne opuchol palec, bolo by vám zle od žalúdka, krútila by sa vám hlava, mali by ste hnačky, horúčku. Ale poznám ľudí, ktorých uhryzla a nebolo im skoro nič. Jej jed je síce veľmi toxický, ale má ho málo. Pre zdravého dospelého človeka to nie je riziko. Každopádne to netreba nijako podcenovať.
Pre deti to riziko je?
Pre deti a starých ľudí už áno.
Je pravda, že ak našu vretenicu držím vo vzduchu za koniec chvosta, tak ma nepohryzie?
Je to pravda, bude iba visieť a tak sa krútiť. Teda ak si ju držíte dosť ďaleko od tela tak, aby sa nemohla rozhúpať, tak vás nepohryzie. Oproti užovke má slabé svalstvo. Ale neskúšajte to, neriskujte zbytočné uhryznutie. Jedovaté hady sú ako každá iná nebezpečná vec, teda patria do rúk odborníkov. Užovky sú veľmi dobre adaptované na šplhanie a to aj tie, ktoré žijú pri vode. Navyše užovky sú škrtiči, takže svalstvo využívajú aj na obtáčanie koristi, vretenica to nerobí.
Ako sme sa však bavili, vretenicu v Bratislave nemáme. Nájdeme však užovky aj v centre mesta, napríklad v Medickej záhrade?
Možné to je. Užovka stromová, ktorej výskyt v Bratislave tiež mapujeme, je had úzko spojený aj s ľudskými obydliami. Naši predkovia ju dokonca chovali pri domoch, lovila potkany, myši. A práve užovka stromová preniká aj do záhrad, i keď má radšej skôr tie neupravené. Môžete ju vidieť aj v centre mesta, najmä ak sú tam vtáčie búdky, kde hľadá potravu a úkryt
Väčšinu života prežije na strome?
Nie, volá sa síce stromová, ale väčšinu života žije terestricky (na zemi - poznámka red.) alebo v krovinatých biotopoch.
Čo robia počas septembra plazy? Už zaspávajú?
Ľudia si mylne myslia, že sú najaktívnejšie v lete. Nie je to pravda, vtedy môžete pozorovať istý útlm ich aktivity. Vtedy ich môžete vidieť najmä ráno, večer alebo v noci. A teraz na jeseň majú poslednú aktivitu pred zimovaním. Teraz lovia a naberajú tukové zásoby pred zimným spánkom. Prebieha druhá fáza najväčšej aktivity plazov počas roka. V septembri a v teplejších oblastiach ešte na začiatku októbra.
Keď zbadajú mamičky s deťmi v parku hada, nemusia mať žiadne obavy?
Absolútne žiadne. Vidieť hada v prírode, ako herpetológ viem, aké je to náročné, je radosť a vzácnosť. Treba si to užiť.
Prečo má niekto strach? Netýka sa to iba ľudí, ale aj zvierat, hadov sa bojí napríklad aj dobytok.
Má to genetický základ daný evolúciou živočíchov, pre ktoré predstavujú hady nebezpečie. Mnoho hadov je jedovatých a ľudoopy, medzi ktorých ako živočíšny druh patríme, boli hadmi zabíjané. Strach je veľmi účinná stratégia, ako nezomrieť a niektorí ľudia naozaj majú až panický strach z hadov, ktorý je ale prirodzený. Je to evolučná adaptácia. Máme dnes veľa ohrození, na ktoré však nemáme evolučnú adaptáciu. Nebezpečné a môžu nás zabiť, sú napríklad autá, ale nebojíme sa ich. Druhá vec ale je, že hady ľudia neraz zabíjajú "len tak". Človek sa môže hadov báť, ale zároveň by im mal dať pokoj a ako rozmýšľajúci tvor si uvedomovať ich dôležitosť v prírode.
Naše užovky sú klasickí škrtiči?
Naše užovky sa delia na vlastné škrtiče a druhy, ktoré majú slabo toxické sliny. V slinách je obsiahnutá látka, ktorá dokáže ochromiť potravu. Keď si všimnete užovku obojkovú (obyčajnú), ako chytí rybu alebo žabu, tak tá žaba sa po istom čase prestane hýbať. Najprv sa myká a po chvíli je v stave letargie. Nie je mŕtva, ale paralyzovaná a had ju v pokoji zožerie. Ešte to nie je dôkladne preskúmané. Jedny naše užovky majú v slinách enzým, ktorý potravu „upokojí“, potom sú to škrtiči, čo sú užovka hladká a stromová a potom máme vretenicu, ktorá zabíja jedom.
Keď vidíme v televízii napríklad obrovskú anakondu, vyzerá byť pomalá. Ako je vôbec možné, že chytí také rýchle zviera, ako je kapybara alebo kajman?
Anakondy sú veľmi pomalé na suchu. Ale dokážu prežívať a loviť potravu veľmi efektívne vo vode. Hlavnou zložkou ich potravy sú kapybary, ktoré žijú v okolí vôd, potom sú to kajmany a ryby. Vo vode je anakonda rýchla a ak sa odohrali útoky na ľudí, bolo to väčšinou práve pri vode. Pomýli si človeka, stiahne ho do vody, škrtí a môže zabiť. Prípady zožrania nie sú presne zdokumentované. Pytóny zas využívajú inú stratégiu, lovia na súši. Keď ich vidíte, majú síce veľmi nápadný vzor, ale keď zalezú do krovia, sú veľmi nenápadné. Pytóny nehybne čakajú a keď ide okolo antilopa, vymrštia sa, obtočia ju a zaškrtia.
Naše užovky lovia tiež takto?
Veľmi podobne. Hady veľmi dobre vnímajú pachové stopy. Majú na to špeciálny, tzv. Jacobsonov orgán. Takže užovka sa priblíži k miestu, o ktorom vie, že tadiaľ chodia hlodavce a striehne alebo aktívne loví v hniezdach a podobne.
Počujú hady?
Nepočujú. Ale veľmi dobre vnímajú otrasy. Na spodnej strane tela majú na to receptory. Preto sa odporúča v prostredí, kde sa vyskytujú hady, dupať. Vnímajú to a odplazia sa. Naopak jašterice zas počujú veľmi dobre. Na stromové hady dupanie až tak neplatí, ale tie sú často veľmi pokojné a ukrývajú sa vo vyšších výškach.
A aký majú zrak? Vidí ma had, keď idem okolo?
Vidí, ale väčšina hadov nemá až taký dobrý zrak. Naopak vynikajúci zrak majú stromové hady, napríklad bojgy. Keď sa na ne pozriete, majú v pomere k hlave veľké oči. Pre ne je to veľmi dôležitý zmyslový orgán, na stromoch hľadajú práve zrakom rôzne jaštery či vtáky.
Ktorý had je najväčší na svete?
Najdlhší je pytón mriežkovaný z juhovýchodnej Ázie. Jeho dĺžka môže byť aj šesť metrov a váha okolo 200 kilogramov, ale neviem to takto z hlavy. Pre ľudí je to dosť fascinujúce a údaje sa často preháňajú. Práve pri tomto hadovi sa stáva, že niekedy zožerie dieťa.
Daniel Jablonski vo svojej pracovni na Univerzite Komenského:
Koľkokrát vás už poštípal jedovatý had?
Päťkrát. Boli to zmije. Okrem jedného prípadu som išiel vždy do nemocnice. Raz som si povedal, že to zvládnem doma. Viac-menej mi nič nebolo, iba mi opuchol palec.
Takže vás nikdy nepoštípal had v prírode, iba doma?
Nie a dúfam, že sa to ani nestane. Ale mal som teraz na jar taký zážitok v Uzbekistane, keď som chytal kobry stredoázijské. Konečne som jednu našiel, tak som si vravel, že ju chytím. Ale bola rosa, pošmykol som sa na kameni a spadol rovno na ňu. Ešte som ju chytil za chvost a len videl, ako po mne vyštartovala. Našťastie medzi mnou a jej telom bol kameň. Otvorenou hlavou sa zarazila priamo doň. Potom pod ten kameň ušla a odtiaľ sa mi ju už nepodarilo dostať von. Bol to hrozný zážitok.
Čomu sa teraz venujete?
Biogeografii a genetike stredoázijských druhov, Balkánu a Blízkeho východu. Teda od Chorvátska až po západnú Čínu a Pakistan. Skúmam, ako biogeografia a klíma ovplyvňovali distribúciu a genetickú a druhovú pestrosť herpetofauny (obojživelníkov a plazov). Zaujíma ma, čo je za touto diverzitou (rozmanitosťou - pozn. red.) skryté. Či je tam napríklad kryptická druhová diverzita. Teraz máme boom tzv. kryptických druhov. Teda ten druh vyzerá ako už známy, ale z DNA zistíte, že je to evolučná línia, ktorá môže predstavovať samostatný druh. Je to veľmi zaujímavé. Niektoré druhy sú ale tzv. „extra skryté¨
Práve máme s kolegami akceptovaný článok o zelených ropuchách, ktoré žijú aj u nás. Popísali sme tam dva nové druhy ropúch, jednu zo Strednej Ázie, druhú z Cypru. Práve v tejto štúdii sme na základe analýzy veľkého množstva rôznych dát definovali koncept takzvaného superkryptického druhu. Je to fascinujúca záležitosť.
Je možné, že aj v Bratislave sa objaví nový druh plaza?
V Bratislave nie. Ale vidíte, v roku 2010 sme zistili, že na Slovensku žijú dva druhy slepúchov. A je to zaujímavé, lebo sú naozaj veľmi odlišné. Keby som to veľmi zjednodušene porovnal, je tam rozdiel ako medzi človekom a šimpanzom, hoci morfologicky sú tie slepúchy veľmi podobné.
Keď chytíte hada napríklad v Pakistane, pre objavenie nového druhu ho musíte aj usmrtiť?
Pakistan je veľmi špecifický. Je tu vysoká mortalita plazov. Ľudia, čo vidia, to zabijú. Aj jaštery, žaby, nie iba hady. Naozaj majú z týchto tvorov strach. Dokonca aj študenti zoológie. Čo mi uľahčuje prácu, často mi donesú mŕtveho jedinca, ktorý je však zachovalý. Základom vedeckej zoologickej práce je, že vezmete celého jedinca a s ním pracujete. Teda ho musíte zabiť, fixovať, formálne zaevidovať, ak je to nový druh, musíte mať typový exemplár, ktorý bude slúžiť k ďalšiemu porovnávaniu. Teda áno, niektoré musím usmrtiť a niekedy beriem iba DNA, teda kúsok chvosta, krv alebo sliny. Je to samozrejme s platným povolením či v kooperácii s miestnym pracoviskom.
Takže miestni ľudia tie hady len tak zabíjajú ako na páse, ale vy, hoci to robíte na vedecké účely, potrebujete povolenie...
Je to obrovský paradox, ale je to tak. Veľmi sa zvyšuje byrokracia, pokiaľ ide o výskum biodiverzity a spravidla nie na prospech veci. Kdekoľvek zájdete, Balkán, juhovýchodná Ázia či Afrika, všade vyžadujú povolenia. A je to v poriadku. Dané krajiny musia mať informácie, čo se na ich území deje a kam putujú dáta. Na druhej strane, až na výnimky, stojí povolenie veľa peňazí a nejde o ochranu prírody, ale iba o tie peniaze. A potom zájdete do lesa a vidíte, ako miestni vypaľujú, stavajú a zabíjajú zvieratá, všade sú odpadky a aká je nízka miera environmentálnej edukácie a rešpektu k ochrane prírody. Sami si dobrovoľne ničia svoje prostredie, biodiverzitu, teda to najvzácnějšie, čo v danej krajine majú. Všetky peniaze sveta to nikdy nevrátia.
Zhováral sa Matej Štrbák