Zdroj: Sylvia Sternmüllerová
Mladá kurátorka Zuzana Falathová pracuje už dva roky v Múzeu mesta Bratislavy a pred niekoľkými dňami poskytla rozhovor denníku Magyar Hírlap, v ktorom šokovala svojou otvorenosťou pri hodnotení maďarsko-slovenských vzťahov. Niektoré pasáže následne zverejnil známy slovenský spravodajský portál, čo vyvolalo dosť veľký rozruch aj v Múzeu mesta Bratislavy, kde už dva roky pôsobí. Dokonca jej hrozí, že pre svoje názory príde o prácu!
Bratislavské noviny jej ponúkli možnosť vysvetliť, ako celá aféra vlastne vznikla a zároveň sa jej opýtali, či naozaj pociťuje na Slovensku diskrimináciu, keď hovorí po maďarsky alebo tvrdí, že niektoré historické udalosti a súvislosti vidí úplne inak, než ju a jej generáciu učili v škole. Zároveň nám prišlo do redakcie stanovisko Múzea mesta Bratislavy, ktoré uverejňujeme v plnom znení hneď za rozhovorom so Zuzanou Falathovou.
Vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi boli v nedávnej minulosti napäté, ale v posledných rokoch sa situácia akoby upokojila a okrem prípadu Hedvigy Malinovej nedochádzalo k nejakým otvoreným konfliktom medzi príslušníkmi týchto dvoch národov. Po prečítaní vášho rozhovoru však nezainteresovaný človek môže nadobudnúť pocit, že ste trošku priliali olej do ohňa. Bolo to potrebné?
Hneď v úvode by som rada objasnila situáciu, ku ktorej prišlo. Rozhovor, ktorý som poskytla maďarskému denníku Magyar Hírlap, nemal za cieľ vyvolať nezhody medzi slovenským a maďarským národom. Práve naopak, išlo o priateľský rozhovor. Keďže sa už niekoľko rokov učím maďarský jazyk, spoznávam maďarskú históriu a kultúru, tak chceli poznať môj názor a moje osobné skúsenosti v tomto smere. Mojím cieľom nebolo nikoho uraziť, ani nikomu ublížiť a v rozhovore odzneli iba pravdivé informácie. Celý problém ale nastal vtedy, keď istý novinár preložil asi jednu osminu z celého rozhovoru do slovenčiny, pričom povytŕhal jednotlivé veci z kontextu a vybral iba to, čo on považoval za dôležité. Nehovoriac o tom, že svoj článok začal vetou o Orbánovi, čím mu dal jasne politický kontext. Bol to práve on, kto prilial olej do ohňa. Svojim konaním narobil veľké zlo a mňa znemožnil. A v takejto podobe sa článok začal šíriť ďalej po celom Slovensku. Keďže mnoho ľudí po maďarsky nevie a vychádzajú iba zo slovenskej verzie, ktorá je absolútne neobjektívna a šovinistická, tak sa ani nečudujem, že ľudia majú pocit, že som priliala olej do ohňa.
Skúsme byť trošku konkrétnejší – prečo, respektíve za čo by sa podľa vás mali Slováci ospravedlniť Maďarom?
Napríklad za vysťahovanie viac ako 70 000 Maďarov z Československa po druhej svetovej vojne, potom za Benešove dekréty (aj moji známi nimi trpia), nútenú reslovakizáciu či odobratie ich základných ľudských práv, atď...
V akých historických otázkach majú teda Maďari podľa vás pravdu a my – Slováci sa o nich zle, teda nesprávne učíme?
V pôvodnom maďarskom rozhovore som sa venovala iba určitým témam z histórie, ako bolo napr. vysťahovanie Maďarov po druhej svetovej vojne. V tejto problematike som uskutočnila aj výskum, na základe ktorého môžem povedať, že majú pravdu práve Maďari. O týchto skutočnostiach sme sa v škole neučili a boli zamlčované. Keď to niekto tají, tak to znamená, že utajuje skutočnosť- pravdu. A ďalšia veľmi dôležitá téma, ktorá by mala byť predmetom diskusie, je otázka „tisícročného útlaku“, ktorá sa nezakladá na pravde.
V rozhovore ste spomínali, že aj váš dedko bol Maďar a jeho predkovia po slovensky vôbec nevedeli. Ako ste vy od detstva vnímali Maďarov – prichádzali ste s nimi často do kontaktu, rozumeli ste ich reči – jazyku?
Dedkovi rodičia vedeli po slovensky aj maďarsky, ale už jeho starí rodičia po slovensky nevedeli. Týmto práve poukazujem na fakt, ako to bolo a je v jednotlivých rodinách národnostne pomiešané. V našej rodine bola maďarská otázka tabu, nakoľko za bývalého režimu nebolo „dobré“ o tom hovoriť. Zatajovalo sa to z dôvodu, že maďarskí obyvatelia boli v minulosti za svoju národnosť prenasledovaní. A okrem toho, dedko už potom žil v slovenskom prostredí, tak ani preto sa o tom nehovorilo. To, že dedko vie po maďarsky, som sa dozvedela, keď som mala dvadsať rokov. Bolo to v období, keď som sa začala venovať maďarčine.
Kedy a vďaka čomu ste prišli na to, že vám je bližšia maďarská kultúra alebo nátura?
Keď som sa začala učiť maďarský jazyk, tak prirodzene s tým súviselo nielen zoznamovanie sa s maďarskou históriou a kultúrou, ale som spoznala aj viacero maďarských priateľov. Práve vtedy som zistila, že mi je maďarská nátura a kultúra blízka. Keďže mám aj maďarských predkov, tak mi to neuberá právo byť súčasťou toho.
Dá sa povedať, že vám otvoril oči váš priateľ, ktorý vám ukázal úplne iný pohľad na niektoré dejinné udalosti?
Na túto otázku by som mohla odpovedať aj áno, aj nie. Ide v podstate o to, že keď máte priateľa inej národnosti, tak to vás naučí nielen k tolerancii a rešpektu k tomu určitému národu, ale predovšetkým by vám malo záležať na spoznaní a pochopení tohto národa (ak chcete pochopiť aj toho človeka). Samozrejme, že aj priateľ, ktorý je veľmi inteligentný človek, mi objasňoval viaceré skutočnosti z histórie. Tým môžem povedať, že ma ovplyvnil. Ale bolo to iba na mne, ako sa k týmto skutočnostiam postavím. Ak by som nechcela alebo by sa mi zdali nepravdivé, tak som ich nemusela akceptovať. Priateľov pohľad bol maďarský a líšil sa od toho slovenského, ktorí sme sa učili na základnej, strednej a vysokej škole. A keďže som chcela poznať skutočnú pravdu, tak som sa začala tejto problematike venovať. A práve tu nastal moment, že sa jednotlivé slovenské a maďarské pramene rozchádzali.
Pri čom ste nadobudli dojem, že Slováci interpretujú históriu tendenčne a nepravdivo?
Pri už spomenutom výskume v jednotlivých témach, napr. vysťahovanie Maďarov.
Niektorých ste možno prekvapili tvrdením, že Maďari sú v podstate srdečnejší a viac pohostinní, než Slováci, ktorých vnímate skôr ako dosť frustrovaných ľudí. Vidíte aj nejaké pozitíva, ktoré má slovenský národ v porovnaní s maďarským?
Podľa môjho názoru každý, kto aspoň trochu mal možnosť spoznať maďarský národ, tak by povedal, že sú Maďari srdečnejší a viac pohostinnejší.
Spomínali ste aj to, že pre Slovákov je ako červené súkno, ak počujú niekoho hovoriť po maďarsky. Aj vaša kolegyňa sa vraj bála s vami komunikovať v tomto jazyku a prechádzala radšej do slovenčiny. Je to podľa vás naozaj až také zlé, že by to hraničilo s diskrimináciou?
Na vlastnej koži som zažila situáciu, keď som bola na verejnosti s maďarskými priateľmi a hovorili vo svojom jazyku a zo slovenskej strany prišli verbálne útoky. Bolo to z dôvodu, že Slovákov iritovala maďarčina. Dokonca som bola svedkom aj fyzického útoku. A počula som ešte o mnohých iných negatívnych prípadoch ohrozujúcich život.
Ako reakciu na váš rozhovor nám z Múzea mesta Bratislavy poslali stanovisko, v ktorom deklarovali, že nie sú inštitúciou špeciálne zameranou na históriu slovensko-maďarských vzťahov, ale na druhej strane vraj múzeum zohľadňuje maďarsko-nemecký kontext v dejinách mesta na stránke zborníku Bratislava. Vy máte asi úplne iný – odlišný pocit...
Maďarský a nemecký národ, ktorý stál pri zrode tohto múzea, si zaslúži vyššie uznanie napr. v podobe maďarských a nemeckých textov v expozícii, ale aj na výstave k 150. výročiu založenia múzea. To je minimum, čo môžeme z našej strany urobiť. Dnes je Bratislava multikultúrnym centrom, takže by nemal byť problém urobiť takéto gesto. Zároveň sa tým zvýši aj počet návštevníkov múzea. Takisto to má aj svoje historické opodstatnenie, keďže bola Bratislava v minulosti viacjazyčným mestom a tieto národy má spájať aj dnes. Týmto by mala ísť Bratislava príkladom celému Slovensku.
Na webovej stránke Múzea mesta Bratislavy je uvedené, že máte odborné zameranie na najnovšie dejiny, obdobie Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945, 1945 - súčasnosť a históriu fotografie. Mali ste dostatok príležitostí na to, aby ste túto svoju agendu pri svojej práci v múzeu aj využili?
V múzeu som krátko, len niečo vyše dvoch rokov a za tento čas sa nedal využiť celý potenciál fondu, ktorý spravujem. Ale do budúcna plánujem spracovať rôzne zaujímavé témy.
Posťažovali ste sa, že vašou veľkou morálnou dilemou je aj to, že hoci v súčasnosti prebieha u nás výstava o vzniku prvej Československej republiky, Trianone a pripojení Bratislavy, tak nemôžete povedať ani napísať to, čo by v tejto súvislosti malo zaznieť. Čo konkrétne máte na mysli?
Výstava je momentálne ešte v štádiu príprav a bude sa týkať pričlenenia Bratislavy k Československu v roku 1919. Konkrétne mám na mysli to, že vznik Československa nebol pre ostatné národnosti žijúce v Bratislave pozitívny a niekedy mám pocit, že sa na to zabúda. Ďalej potom, ako sa po príchode československých legionárov začali ničiť pomníky, kultúrne pamiatky, atď. Najznámejší a najsmutnejší je prípad zničenia Fadruszovho pomníka Márie Terézie z roku 1897, ktorý bol jednou z dominánt mesta. Podľa môjho názoru by sa mali pri takejto výstave ešte hlbšie skúmať pramene z viacerých strán- slovenských, maďarských i nemeckých. Iba tak sa vieme dopracovať k pravde a objektivite.
Asi ste museli rátať s tým, že sa vášmu terajšiemu zamestnávateľovi prezentácia niektorých vašich názorov uverejnených v maďarskom denníku nebude páčiť. Nebáli ste sa práve určitého nepochopenia či možných negatívnych reakcií?
Popravde som s tým absolútne nepočítala, nakoľko v pôvodnom maďarskom rozhovore som múzeum spomenula veľmi okrajovo (piatimi vetami) a bolo to čisto iba o mojej osobe a názoroch. Slovenská verzia článku vo veľkej miere riešila práve tému múzea (jedna tretina článku), čo moji kolegovia zobrali dosť osobne a sťažilo mi to situáciu. Najsmutnejšie na tom je to, že skoro nikto zo zamestnancov múzea nevie, čo sa píše v pôvodnom rozhovore, lebo to nečítali. Dôvod je ten, že nevedia po maďarsky. V najstaršom múzeu na Slovensku! Preto sa k nim dostala len slovenská verzia, ktorá spôsobila značné pohoršenie.
Čo vám vlastne vaši nadriadení povedali, keď sa vašim rozhovorom v Magyar Hírlap začali zaoberať v spravodajskom portáli na Slovensku? Asi vám nemôžu zakázať vyjadrovať svoje názory, ale pravdepodobne im prekáža, ak sú spájané s MMB. Nemáte obavu, že prídete o prácu?
Ešte raz zdôrazňujem, že sú to moje osobné názory, ktoré nemajú vplyv na kvalitu mojej odbornej práce v múzeu. Žijeme v dobe, keď by mala byť sloboda prejavu základom našej liberálnej demokracie. Dokonca to potvrdil aj pán historik z Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied PhDr. Ferdinand Vrábel, citujem: „V rozhovore sa vyslovuje aj obava, aby mladá „odvážna“ kurátorka neprišla o miesto za názory, ktorými sa netají. A prečo by ich mala tajiť? Na Slovensku už za prejavy sympatií k maďarskému národu žiadny vyhadzov nehrozí..., ani jej nehrozí prenasledovanie ani súdny proces... A nie je ani vylučovaná z kolektívu spolupracovníkov v tomto múzeu - iba ak sa niektorých sama úmyselne stráni a vyhýba sa im. V rôznych vedeckých ústavoch, múzeách, galériách a školách na Slovensku pracujú stovky takých, ako je táto mladá vedkyňa, pred ktorou stoja ešte desaťročia usilovného štúdia a vedeckej práce, aby sa trošku lepšie zorientovala v našich spoločných dejinách a aj vzájomných vzťahoch. A nikto z nich sa nemusí obávať, že o svoju prácu príde za to, že vie po maďarsky, alebo sa hlási k maďarskému národu či maďarskému pohľadu na dejiny.“ A predsa, napriek týmto tvrdeniam prišlo vyjadrenie zo strany pána riaditeľa Múzea mesta Bratislavy, že so mnou plánuje rozviazať pracovnú zmluvu.
Viacerí ľudia, ktorí si váš rozhovor preložili a prečítali, sa zhodli v tom, že vás v Maďarsku trošku zneužili na vyvolanie akejsi senzácie. Vy to asi tak nevnímate, ale môžete nám prezradiť, s akými najčastejšími reakciami sa stretávate?
Skutočne neviem, prečo majú ľudia z toho takýto dojem. Zrejme je to tým, že dnes nie je „moderné“ hovoriť pravdu. Respektíve, ťažko sa počúva. Reakcie boli z maďarskej strany skoro všetky pozitívne. Zo slovenskej pochopiteľne negatívne, ale hlavne vulgárne a dokonca sa mi vyhrážali. Predovšetkým má na tom zásluhu spomínaný slovenský novinár. Očakávala som aspoň minimum tolerancie a pochopenia, ale hlavne snahu začať debatu na viaceré historické témy, čo by viedlo k zblíženiu týchto dvoch národov. Avšak takéto reakcie ma utvrdili v tom, čo som si o niektorých Slovákoch doteraz myslela.
Čo na to hovorí vaša rodina - cítite podporu najbližších? Stoja za vami aj v týchto možno trochu ťažších chvíľach?
Pochádzam z konzervatívnej veriacej rodiny od Trnavy, ktorá ma vie v najťažších životných chvíľach vždy podržať.
Zhováral sa ROMAN SLUŠNÝ
Stanovisko Múzea mesta Bratislavy k rozhovoru Zuzany Falathovej v denníku Magyar Hírlap – 8. 1. 2019
Múzeum mesta Bratislavy sa dištancuje od názorov Mgr. Zuzany Falathovej uverejnených v denníku Magyar Hírlap 29. decembra.2018.
Múzeum mesta Bratislavy je pamiatková a zbierkotvorná inštitúcia hlavného mesta Slovenska. Na výskume dejín mesta sa podieľa predovšetkým interpretáciou zbierkových predmetov, archívnych dokumentov s využitím poznatkov súčasnej historiografie. Mestské múzeum nie je inštitúcia špeciálne zameraná na problematiku histórie vzťahov slovensko-maďarských. Dôsledne akcentuje, že na tvorbe dejín mesta sa podieľali viaceré národnosti a snahou múzea pri ich skúmaní a prezentácií je čo ich najobjektívnejšia interpretácia. Múzeum zohľadňuje maďarsko-nemecký kontext v dejinách mesta na stránkach zborníka. Bratislava na výstavách a konferenciách (F. Rómer, J. Batka, T. Ortvay). Na týchto fórach vytvára dostatočný priestor na odbornú diskusiu na odbornú diskusiu respektíve konfrontáciu názorov nielen v rámci múzea, ale aj v rámci odbornej verejnosti na Slovensku a v zahraničí.
Postoj Zuzany Falathovej preto považuje Múzeum mesta Bratislavy za čisto osobný názor bez reflexie na uvedené skutočnosti či výsledky vedeckovýskumnej činnosti na túto tému nielen slovenských ale aj maďarských historikov.
Mgr. Marta Janovíčková, zástupkyňa riaditeľa Múzea mesta Bratislavy