ROZHOVOR – Ján Čarnogurský: Veril som, že z bývalého disidenta by mohol byť dobrý prezident

Má narodeniny v rovnaký deň ako Slovenská republika, akurát, že on sa narodil ešte za Slovenského štátu, v ktorom bol jeho otec ľudáckym poslancom. Práve to v období komunizmu výrazne poznačilo život celej rodiny Čarnogurských. Ján síce vyštudoval právo, ale postupne sa z neho stal disident, ktorý v roku 1989 dokonca skončil vo väzení a slobodu mu priniesla až Nežná revolúcia.

Po nej sa Ján Čarnogurský (74) postavil na čelo KDH, bol premiérom, ministrom, uchádzal sa aj o post prezidenta a v posledných rokoch sa angažuje na protestných zhromaždeniach proti základniam NATO na našom území. Bratislavské noviny ho pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie požiadali o rozhovor, s ktorým súhlasil. Ochotne sa nám venoval takmer dve hodiny a odpovedal na všetky otázky.

Narodili ste sa v Bratislave 1. januára 1944. Ku ktorému miestu sa viažu prvé vaše spomienky z detstva?

Keď som prišiel na svet, tak sme bývali v dvojposchodovom dome na Palisádach, ktorý tuším stojí dodnes a nachádza sa na začiatku ulice oproti kaviarni Štefánka. Tu sme bývali do roku 1949, potom sa celá rodina musela presťahovať na Červený kameň, kam poslali môjho otca Pavla robiť správcu hradu. Nakoľko bol v II. svetovej vojne poškodený, tak ho dával dokopy a zriadil v ňom aj múzeum. Neskôr sme sa presťahovali do Zamaguria, kde som vychodil druhý až piaty ročník základnej školy a následne sme sa vrátili do Bratislavy presnejšie do Vajnôr, kde sme bývali asi pol roka. Naši si napokon našli menší byt na Klobučníckej ulici, ktorý bol naším domovom 5 či 6 rokov.

Kde ste chodili na strednú školu?

Na strednú školu v Bratislave ma najskôr nezobrali, lebo ma základná škola na štúdium neodporučila, hoci som mal samé jednotky. Putoval som napokon do Kežmarku, kde ma prijali vďaka riaditeľovi, ktorý bol známym môjho otca. Býval som u mojej tety, jeho sestry. Po roku som sa vrátil do Bratislavy a prestúpil na školu s rovnakým zameraním. Išlo len o administratívnu záležitosť, pri ktorej sa už nekádrovalo ako pri mojom prvom pokuse dostať sa na strednú. Po nej som chcel ísť na lesnícku vysokú školu do Zvolena, kde sme spolu s rodičmi dúfali, že ma vezmú, ale nestalo sa tak.  Absolvoval som dvojročnú nadstavbu na stavebnej priemyslovke na Zochovej ulici, kde som si v odbore geodézia spravil aj druhú maturitu.

Ak bol problém dostať sa na strednú školu, tak je priam zázrak, že sa vám napokon podarilo vyštudovať právo. Čo tomu predchádzalo?

V roku 1963 už nastúpil do funkcie prvého tajomníka KSS Alexander Dubček  a spoločenská situácia sa začala trochu uvoľňovať v porovnaní s päťdesiatymi rokmi. Týkalo sa to aj potomkov ľudáckych poslancov, ktorí síce ešte nemohli ísť na univerzitu, ale technické vysoké školy už absolvovať mohli. Mňa prijali na SVŠT, kde som študoval rok, porobil všetky skúšky a zrazu som sa dozvedel,  že by som sa mohol prihlásiť aj na univerzitu. Urobil som prijímačky na právo a aj keď až do konca augusta si to preverovali, tak nakoniec ma vzali. Po troch rokoch som prestúpil na Karlovu Univerzitu a štvrtý ročník už začínal v Prahe.   

Spoločná fotografia rodiny Jána Čarnogurského...

Akým ste boli študentom?

V Bratislave aj trochu rebelským. Spomínam si, že keď spisovateľ Ladislav Mňačko emigroval do Izraela a odobrali mu občianstvo, tak som na celoškolskej schôdzi ČSM navrhol, aby sme ako organizácia podali na generálnu prokuratúru sťažnosť pre porušenie zákona, teda, že to náš štát urobil neoprávnene. A už ako prvák som začal prispieval do školského časopisu Mladý právnik a v čase, keď sme preberali marxizmus, som vypracoval článok zo zobraných spisov Marxa a Engelsa, kde sa Karl Marx dosť dehonestujúco vyjadroval na adresu Čechov, Slovákov a iných slovanských národov. Navrhoval voči Slovanom veľmi tvrdý postup a z tých formulácií bolo zrejmé, že by to nevylučovalo ani použitie zbraní. Niečo podobné hlásal neskôr Hitler. Vtedy ma dosť nahnevalo, že bol Marx proti nám zameraný a označoval nás za podradnú rasu a preto som si z jeho statí povypisoval tie najkrvavejšie vety a použil ich v mojom texte aj so záverom, že zásluhou Masaryka a Beneša sa našťastie neuskutočnilo nič z toho, čo nám prial. Článok sa dostal do spomínaného časopisu, ktorý sa vtedy kopíroval na cyklostyle, takže v podstate išlo o samizdat. Pár kópii sa odovzdalo na dekanát a zvyšok rozchytali študenti. Lenže prodekan si tento môj text všimol a chcel zakázať šírenie tohto vydania. Zopár čísel však už bolo vonku a tak napokon vedenie fakulty rozhodlo, že v budúcnosti budeme musieť obsah časopisu priniesť na kontrolu ešte predtým než ho začneme rozmnožovať. Iné - vážnejšie konzekvencie z toho pre mňa našťastie nevyplynuli. V Prahe to bolo tiež dosť divoké. Pamätné boli napríklad Strahovské udalosti v roku 1967, ktoré vyvrcholili protestným pochodom študentov a ich stretom s Verejnou bezpečnosťou. Lenže ja som sa po prestupe na Karlovu Univerzitu do týchto či podobných akcií nezapájal.  S nikým som sa tam nepoznal a musel som sa naplno učiť a na iné veci vlastne ani nemal čas. Pokiaľ ide o študijný prospech, na základnej a strednej škole som bol vždy vyznamenaný, na vysokej som mal súhrnný študijný priemer (v Bratislave a v Prahe) jedna celá dva.

Vždy ste sa túžili stať právnikom – dá sa povedať, že je to vo vašej rodine priam tradícia?

Je pravda, že aj môj otec začal za prvej republiky študovať právo v Prahe, ale keď sa dozvedeli, že vystupoval na zhromaždeniach Ľudovej strany, tak ho zo školy vyštvali tak, že mu zámerne určili skúšky v takých termínoch, na ktoré nemohol prísť. On sa teda právnikom nestal, ale okrem mňa sa právu venujú dve moje deti - syn aj dcéra.

Tento rozhovor robíme vo vašej advokátskej kancelárii na Grösslingovej ulici, čo značí, že ste ešte stále profesijne činný, pritom už o pár týždňov oslávite 75. narodeniny. Dokedy plánujete pracovať?    

Poznám aj jedného 80-ročného kolegu, ktorý je stále aktívnym právnikom. Ja  už pomaly redukujem advokátsku prax, kde bolo mojou doménou občianske, obchodné a pracovné právo. Nové prípady už neberiem, akurát dokončujem tie, ktoré ešte neboli skončené. Chcem mať viacej času na inú činnosť.

​Po roku 1990 sa z bývalého disidenta stal úspešný politik..

Pred rokom 1989 ste museli v zamestnaní tajiť, že ste veriaci človek?

V advokácii to nehralo až takú úlohu. Viacerí boli veriaci. O mne sa to všeobecne vedelo, ale moji šéfovia sa ma na to formálne nepýtali a ja som o tom nehovoril. Postavenie sa tu nezískavalo menovaním alebo zhora, ale tým, koľko mal kto klientov. Už vtedy sa za naše služby platilo a ani advokátskej komore nebolo jedno či niekto zarába viac alebo menej peňazí. Ja som ako koncipient nastúpil k doktorovi Sarkánymu, ktorý mal kanceláriu v Justičnom paláci. Spomínam si na jeden z prvých našich prípadov, v ktorom išlo o manželku dramatika Petra Karvaša – Perlu, ktorá v rámci normalizácie neprešla previerkami a rozhodli sa ju vyhodiť zo Slovenského rozhlasu, kde mala v roku 1968 veľmi úspešné relácie. V zákonníku práce bol paragraf, podľa ktorého mohol dostať výpoveď zo zamestnania každý, kto narúša socialistické zriadenie. Na súde sa viedlo akési formálne dokazovanie, v rámci ktorého vypovedala aj pani Karvašová a každému v súdnej sieni muselo byť jasné, že ide o mimoriadne inteligentnú a sčítanú ženu. Našu žalobu na neplatnosť výpovede súd zamietol a v odôvodnení sudkyňa napísala, že redaktorka preukázala počas procesu mimoriadnu inteligenciu a tým pádom aj jej narúšanie socializmu muselo byť veľmi závažné. O pár rokov neskôr som obhajoval aj dvoch kňazov, ktorí nielenže podpísali Chartu 77, ale ju aj rozoslali ďalším asi dvadsiatim duchovným a potom ešte aj veriacich, ktorých zatkla ŠtB za to, že vydávali kresťanský samizdat. Postupne som sa stal známejším aj v ČR, keďže najmä na Morave som mal viacero klientov, ktorí ma potom odporúčali svojim známym. A tak som sa napokon dostal aj k prípadu mladej ženy z dedinky pri Znojme, ktorú chceli trestne stíhať za to, že na písacom stroji prepisovala diela zakázaných českých spisovateľov. Vylúčili ich z tamojšieho zväzu, čím im znemožnili oficiálnu publikačnú činnosť, ale oni písali ďalej a keď pri domovej prehliadke našli u tej ženy ich rukopisy, tak ju obvinili z poburovania. Mimochodom práve v súvislosti s týmto prípadom ma v roku 1981 zo dňa na deň vylúčili z advokácie.

​Výlet na horách s Jánom Langošom a Petrom Pithartom.

To asi nebolo jednoduché životné obdobie...

Svojím spôsobom to bol zlomový moment. Napríklad ja som sa nikdy nestal signatárom Charty 77, pretože som považoval za dôležitejšie môcť obhajovať tých, ktorí ju podpísali. Keď ma napokon z advokácie vylúčili, tak som sa už nemusel skrývať ani svoje ilegálne aktivity tajiť.  Naďalej som sa stýkal s vtedajšími disidentmi ako boli Václav Malý či Václav Benda a niektoré naše stretnutia ŠtB zdokumentovala aj na fotografiách, ktoré sú v archíve Ústavu pamäti národa. Napokon som sa zamestnal ako šofér v Doprastave. Rozvážal som na gazíku ľudí, ale aj materiál po meste. Potom som sa dozvedel, že už by som mohol pracovať ako podnikový právnik a cez inzerát som sa prihlásil do Domácich potrieb, kde ma prijali. Pôsobil som tam v období, keď boli u nás nedostatkovým tovarom viečka na zaváraninové fľaše. My sme ich predávali. Neverili by ste ako boli zrazu niektorí úradníci ochotní a rýchli, ak som im poradil, kde by ich mohli zohnať. To bola taká socialistická korupcia. Problém bol, že ma vtedy tajná služba sledovala a ich služobné autá stávali pred mojou robotou, z čoho bol už trochu nervózny aj riaditeľ Domácich potrieb a tak si ma raz zavolal s tým, že naša zmluva nie je podpísaná krvou a tak sme sa dohodli na skončení pracovného pomeru. Následne som odišiel pracovať na JRD Slatinské lazy pri Zvolene, ktorých vzorom bolo JZD Slušovice. Snažili sa zarobiť na pridruženej výrobe, ktorá nebola taká zošnurovaná normami a pustili sa napríklad aj do rekonštrukcie historických budov v Bratislave. Na družstve som robil všetko od robotníka až po právnika. Spomínam si na rekonštrukciu kuchyne v študentskom domove v Horskom parku, kde som pomáhal vynášať kotle a osekával dlažbu z podláh či kachličky zo stien. Potom som mal ešte jedno asi trojmesačné zamestnanie, ale napokon som zostal bez práce. Posielali ma z pracovného úradu na rôzne pracovné pohovory, ale keďže som sa uchádzal o povolanie podľa svojej kvalifikácie, teda pozíciu právnika, tak ma nikde neprijali. Doma som sa venoval publikačnej činnosti a pripravoval Bratislavské listy, respektíve časopis Náboženstvo a súčasnosť. Moja žena Marta bola inžinierka a keďže ona pracovala, tak sme žili hlavne z jej platu. Ja som vtedy posielal niektoré texty kňazovi Antonovi Hlinkovi a ten ich posúval buď do Hlasu Ameriky alebo rádia Slobodná Európa, za čo mi vyplácali honoráre, ktoré mi v hotovosti nosili z Nemecka dobrí ľudia. Čosi som si aj takýmto spôsobom zarobil a nejako prežil.

Spomenuli ste manželku Martu. Kde ste sa vlastne zoznámili?

Stretli sme sa na stavebnej fakulte. Boli sme spolu v krúžku a zvolili sme ju za predsedníčku. Vtedy sme sa vídali, ale ešte sme nezačali spolu chodiť. Až počas tretieho ročníka štúdia práva v Prahe, som prišiel do Bratislavy a prejavil o ňu záujem. Cez letné prázdniny 1969, keď sa ešte dalo cestovať na západ, tak sme využili služby jednej firmy, ktorá umožňovala záujemcov pracovať v zahraničí. Jej adresu sme našli v inzeráte na nástenke vo vysokoškolských internátoch. Obaja sme spolu odišli do Anglicka. Ona pracovala ako servírka v rekreačnom zariadení a ja som robil v kuchyni, kde som na tanier nakladal hosťom jedlo. Chceli sme sa hlavne naučiť anglicky, čo sa nám aj podarilo. Nejaké základy z učebníc sme mali, ale bolo úplne iné, keď sa vám cudzia reč v praxi dostane do uší, hlavy a na jazyk. Ja som sa po dvoch mesiacoch musel vrátiť do ČSSR a nastúpiť na vojenčinu, ale zo zarobených peňazí sme zaplatili v Londýne ešte jeden trojmesačný jazykový kurz pre Martu, ktorý aj absolvovala a určite jej to prospelo.

​Svadobná fotografia Marty a Jána Čarnogurských

Prvým veľkým otvoreným prejavom vášho odporu voči minulému režimu bola Sviečková manifestácia, ktorej 30. výročie sme si na jar pripomenuli. Ako si na ten deň, teda 25. marec 1988 spomínate?

V tom čase už na Slovensku existovala akási tajná cirkev, ktorej súčasťou boli Vladimír Jukl, František Mikloško, Silvester Krčméry či biskup Ján Korec, ale mňa to až tak nelákalo. Vždy som bol skôr taký priemerný katolík, ktorý chodí v nedeľu do kostola a obracali sa naňho ako právnika tí, čo mali nejaké problémy v minulom režime. Tajná cirkev sa aktivizovala koncom roka 1987, kedy sa u nás zbierali podpisy k dokumentu 30 bodov moravských katolíkov, ktorý inicioval Augustín Navrátil a podporilo ho pol milióna veriacich. To bol dobrý signál pre podzemnú cirkev, ktorá rozhodujúcim spôsobom zorganizovala Sviečkovú demonštráciu. S myšlienkou ju uskutočniť v Bratislave prišiel Marián Šťastný, ktorý niečo podobné súbežne organizoval v zahraničí. Potrebné pokyny mi poslal ukryté v čokoláde, ale ja som hneď vedel, že sám na to dostatočný počet ľudí nezoženiem a preto som oslovil spomínaných známych, prostredníctvom Františka Mikloška som dal návrh na ich „generálnom štábe“ a oni súhlasili. S Ferom sme potom sedeli na chodbe univerzitnej knižnice, kde nás nemohli odpočúvať a začali spisovať žiadosti na organizáciu verejného zhromaždenia, na ktorom sme chceli predostrieť naše požiadavky. Ich súčasťou bola náboženská sloboda, menovania biskupov či rôzne občianske práva. Samozrejme, že hneď ako to podal, tak mu to komunisti zamietli. On sa plánoval odvolať a pokým by uplynulo potrebných 15 dní, tak by sa uskutočnila sviečková manifestácia. Napokon mu priniesli až domov do Dúbravky rozhodnutie MNV o tom, že sa zhromaždenie nepovoľuje. Napriek tomu sme však boli presvedčení, že nám ho stačí ohlásiť, aby sa mohlo na Veľký piatok uskutočniť. Medzitým sa už naplno rozbehla pomerne masívna propagácia podujatia. Jednak výzvu odvysielali zahraničné rádia a v predvečer 25. marca hovorila o plánovanej demonštrácii napríklad aj rakúska televízia ORF vo svojich správach. Dozvedeli sa o tom snáď všetci veriaci na Slovensku a vo veľkom počte prišli v pamätný deň do Bratislavy. Akurát, že mňa s Fera Mikloška predvolali na výsluch, takže kým my sme sedeli v teple a suchu, tak veriaci stáli v daždi na Hviezdoslavovom námestí s horiacimi sviečkami v rukách a ešte ich navyše kropili aj polievacie autá.

Bola považovaná táto forma odporu voči komunistickému režimu vo vašich kruhoch za úspech?

Samozrejme. Písali o tom v Čechách v zmysle, že by sa mali od Slovákov učiť ako to treba robiť a táto udalosť je spomínaná aj v americkej knihe Karneval revolúcie, kde to jej autor zhodnotil ako významný počin nášho disidentského hnutia. Nehovoriac o tom, že takmer celý demokratický svet zásah verejnej bezpečnosti proti veriacim odsúdil.

V druhej polovici novembra si pripomíname aj Nežnú revolúciu. V roku 1989 ste počas nej sedeli vo väzení. Za čo vlastne?

Za to, že som 21. augusta 1989 vyzval verejnosť, aby kládla kvety na všetky miesta, kde okupanti počas vojenskej invázie v roku 1968 zabili našich ľudí. Obvinili ma z poburovania a vzali do väzenia.

​Vnímali ste v tých hektických dňoch aj z väzenskej cely, že v republike vypukla revolúcia? Počuli ste napríklad, keď sa v okolí „justičáku“ zhromaždil dav a začal skandovať: „Slobodu Čarnogurskému?“

Keď sme si otvorili okná na cele, tak sme to samozrejme počuli. Navštevoval ma vo väzbe obhajca, ktorý ma informoval, čo sa v uliciach deje a navyše som mal k dispozícii denníky Pravda a Rudé Právo a ak ste dokázali čítať medzi riadkami, tak ste si vedeli domyslieť, že režim končí. Navyše mi chodili každý deň desiatky pohľadníc z Holandska, Nemecka či Rakúska, lebo niekto v zahraničí vyzval ľudí, aby mi ich tam posielali. Pre mňa samotný pobyt v Justičnom paláci  neznamenal nejaký psychologický šok, nakoľko som viacerých bachárov poznal ešte z čias svojej advokátskej praxe. A keďže už vedeli, aká je situácia, tak boli opatrní. Medzitým už aj došlo k súdnemu procesu, na ktorom ma oslobodili, ale keďže sa prokurátor odvolal, tak som bol prepustený z väzenia na základe amnestie 25. novembra a už 10. decembra stal podpredsedom federálnej vlády.

Po rokoch sa vraví, že ak by štátna moc a ŠtB chceli, tak by silové zložky proti ľuďom zasiahli a žiadna nežná revolúcia by sa v Československu neuskutočnila. Čo si o tom myslíte?

Tomu neverím. Revolúcia sa musela udiať. Záležalo už len na tom, v akej forme prebehne u nás. V okolitých krajinách komunizmus padol. V Nemecku zbúrali 9. novembra berlínsky múr. Maďari púšťali východných Nemcov do Rakúska. V Poľsku úradovala vláda sociálneho demokrata Tadeusza Mazowieckého a aj v Sovietskom zväze naštartoval Michail Gorbačov perestrojku a aj tam sa diali obrovské zmeny. Režim len v Československu by sa sám neudržal.

​Do politiky ste vstúpili na konci roku 1989 aj vy. Akú vám dala lekciu? 

Najskôr som bol podpredsedom federálnej vlády, ktorý mal pod palcom aj silové zložky teda ministerstvo vnútra. Nevedeli sme sa s komunistami dohodli, kto ich bude riadiť. A napokon na to splnomocnili triumvirát v zostave Marián Čalfa, Walter Komárek a ja. Po čase som chodil na vnútro ako jediný a k mojim podriadeným patril aj generál Alojz Lorenc. Zo začiatku sme zaznamenávali telefonáty o tom, že ŠtBáci niekde skartujú dokumenty. Väčšinou išlo o rôzne policajné objekty. Nasadli sme do auta a išli to tam skontrolovať, ale nikdy sme nikoho neprichytili. Čo sa týka politiky, tak mňa celkom lákala. A platí to dodnes. Najskôr som ju spoznal z odvrátenej strany, pochopil som, aké sú v nej tlaky a ako treba medzi nimi kľučkovať, prípadne im čeliť. Za komunizmu som sa riadil pravidlom, že som veril najmä takému človeku, ktorý mal usporiadaný rodinný život. Ale keď som zistil, že sa napriek tomu chová podozrivo, tak som mu veriť prestal. Ak niekto nežil usporiadane, tak som bol skôr opatrný a radšej mu spočiatku nedôveroval. Politik skrátka musí mať dobrý nos na ľudí, ktorými sa obklopuje alebo stretáva.

​S bývalým ruským prezidentom Borisom Jeľcinom

V roku 1991 ste sa stali predsedom vlády SR. Aké to bolo riadiť republiku a byť jedným z vrcholných štátnych predstaviteľov?

Pocit vlastnej dôležitosti som nemal. Žili sme v revolučných časoch minimálne v tom zmysle, že verejnosť prestala rešpektovať bývalých príslušníkov VB, ktorí podľa nich pomáhali komunistom a nechceli ich brať vážne. V Prahe dokonca napadli dopravných policajtov, ktorí riadili križovatku. Najdôležitejšou úlohou bolo udržať štát v poriadku a to v ekonomickej aj sociálnej oblasti. Keď sa na Slovensku zastavila zbrojárska výroba, tak to negatívne poznamenalo priemysel a začalo sa nám sypať aj národné hospodárstvo. Ľudia boli zrazu bez práce, takže na nejaké vlastné uspokojenie tam vtedy vôbec nebol priestor ani čas.

Vy ste chceli samostatné Slovensko, ale zároveň ste v roku 1992 hlasovali proti Ústave SR, keď sa v Národnej rade rozhodovalo o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Prečo?

Aj keď som bol autorom myšlienky, že Slovensko si zaslúži vlastnú hviezdičku na mape Európy v časoch, keď Vladimír Mečiar ešte hovoril o tom ako Čechov dokopeme do federácie, tak som nechcel, aby sa naša krajina ocitla v medzinárodnej izolácii, kam nás už od roku 1991 HZDS viedlo. Ako predseda KDH som sa zúčastňoval na stretnutiach ľudových a konzervatívnych strán Európy, kde sa konštituovala budúca európska politika, ale Mečiar nás ťahal úplne opačným smerom. Strašil ľudí maďarskými tankami, na Čechov nadával, Rusko bolo na kolenách a západ nás odmietal. Jeho vláda dostala minimálne dve protestné nóty, kým s našimi susedmi - Českom, Maďarskom a Poľskom prístupový proces pokračoval. Ak by sa napríklad Maďarsko do EÚ dostalo skôr než my, získalo by právo veta a mohlo by na Slovensku požadovať územnú autonómiu pre maďarskú menšinu, čo je v niektorých krajinách únie normálne a bežné. Vami spomínané hlasovanie o zvrchovanosti bolo krátko po voľbách, ktoré suverénne vyhralo Mečiarovo hnutie a my, teda KDH sme sa rozhodli pre dôslednú opozičnú politiku. Proti návrhu Ústavy som hlasoval aj preto, že nebola dobrá napríklad v tom, že nedávala záruky pre nenarodený život a iné pre kresťanov dôležité veci.

​Vladimíra Mečiara nepovažuje za svojho nepriateľa, ale ideálne vzťahy nikdy nemali...

Nedávno RTVS začala vysielať seriál Expremiéri. Hneď úvodné dva diely boli venované práve vám a Vladimírovi Mečiarovi, ktorý vraj mal pred vami prirodzený rešpekt – vy ste ho ako vnímali?

Nepovažujem ho za svojho nepriateľa a myslím, že ani on mňa. Boli sme oponenti, ktorým šlo o dobro Slovenska, ale každý sa oň usiloval odlišným spôsobom a videl veci z inej perspektívy. Keď som bol ešte vo federálnej vláde, tak ma ako minister vnútra  navštívil a správal sa veľmi úctivo. Ale, keď sa stal na Slovensku predsedom vlády, tak sa naše vzťahy začali ochladzovať. Jeho štýl bol skôr taký diktátorský a ja som sa mu nechcel podvoliť. A ani KDH. Neboli na to dôvody. Čoraz viac sa to medzi nami zostrovalo, ale raz dostal ultimátum, že ak chce, aby ho v Európe akceptovali ako demokratického politika, tak musí zmeniť vnútornú politiku. Vtedy sa chystal na štátnu návštevu Holandska a krátko predtým mi poslal odkaz, aby sme sa stretli. Už presne neviem či sa to udialo na Úrade vlády alebo na pôde NR SR a ani si nepamätám, o čom sme hovorili, ale nadobudol som dojem, že sa chcel stretnúť s lídrom opozície najmä preto, aby do zahraničia išiel signál o tom ako je na Slovensku všetko v poriadku. Napriek tomu som na stretnutie išiel, lebo som chcel pomôcť Slovensku. Situácia sa normalizovala až po voľbách v roku 1998 a po nástupe prvej Dzurindovej vlády.

Veríte, že je zodpovedný za všetky tie činy, z ktorých ho obviňujú, teda zneužívania tajnej služby na páchanie trestných činov a zavlečenie syna prezidenta Michala Kováča do cudziny?

To asi áno. Povedal by som, že pri týchto kauzách sa prejavil ako politik okresného formátu, ktorým pred rokom 1990 v Nemšovej bol. Veď sa nemohol spoliehať na to, že ak nechá uniesť prezidentovho syna do Rakúska, tak mu to v demokratickej Európe prejde. Každý racionálne uvažujúci človek by vedel vyhodnotiť, že takéto činy mu môže jedine poškodiť. Veď aj jemu sa to napokon vypomstilo a to poriadne.

​Bývalí predsedovia KDH Ján Čarnogurský, Ján Figeľ a Pavol Hrušovský.

Dlhé roky ste boli predsedom KDH, ktoré po vašom odchode strácalo pozície i preferencie a dnes už nie je ani v parlamente. Nie je vám to ľúto?

KDH je mi stále blízke, veď stoja za ním ľudia, s ktorými sa dlhé roky poznám či už sú to funkcionári alebo voliči. Mnohých som si obľúbil a myslím si, že kresťanská politika by mala byť oveľa cieľavedomejšia.

V čele KDH v súčasnosti stojí Alojz Hlina. Je to dobrý nasledovník?

Nepovažoval som ho za zlého kandidáta v danej situácii. Neviem, ako si bude vedieť poradiť s novými problémami, ktoré prináša súčasná doba, ale držím  KDH palce.

​Stretol sa aj s pápežom Jánom Pavlom II.

V roku 2014 ste kandidovali na prezidenta, ale v priamej voľbe ste neuspeli. Nebol to signál, že z domácej politiky asi treba odísť a možno aj preto ste si našli novú zahranično-politickú agendu?

Nevidel by som v tom nejaký zlom, veď už aj predtým som bol predsedom  Slovensko-ruskej spoločnosti a v tejto oblasti som sa angažoval dlhšie. Kandidovať na post prezidenta SR som považoval za svoju morálnu povinnosť. Veď okrem toho, že som bol prvý, kto povedal, že Slovensko si zaslúži v Európe vlastnú stoličku a hviezdičku, tak som si uvedomil aj to, že v takmer každej postkomunistickej krajine sa hlavou štátu stal bývalý disident. Len u nás nie, čo nám raz možno dejiny spočítajú. Ja som v priamej voľbe neuspel a pochopil som, že sa nemá význam o také niečo pokúšať.

Nemyslíte si, že sa v posledných rokoch zmenila aj naša spoločnosť, ktorá vás dnes už skôr vníma ako osobnosť novodobej slovenskej histórie, ale nepovažuje vás za politika budúcnosti, prípadne nevie pochopiť vašu orientáciu na Rusko?

Je to možné. Lenže nám sa už boj proti komunizmu podarilo vyhrať, ja som bol vo víťaznom tábore a už ma táto téma viacej nezaujíma. Dokonca ani s terajšími komunistami na Slovensku nemám spory a nie je pre mňa problém ísť s nimi do pragmatických zväzkov napríklad pri demonštráciách proti základniam NATO, voči ktorým už tretí rok protestujeme. Nikto nemôže poprieť, že význam Ruska na medzinárodnej scéne neustále stúpa. Napríklad na Blízkom východe vytlačilo Spojené štáty až za oceán, ale jeho vplyv v strednej a východnej Európe rastie. Navyše Rusko dnes už nie je komunistická krajina a v za totalitného režimu jeho ľudia priniesli oveľa viac obetí než napríklad my. A z historického hľadiska nám Rusi v minulosti skôr prospeli, než ublížili.

​Spomenuli ste, že sa zúčastňujete na protestných zhromaždeniach, na ktorých nebýva príliš masová účasť. Má to podľa vás nejaký význam? 

Prvýkrát prišlo na demonštráciu asi tisíc ľudí, ale je jasné, že ak máte tri roky tú istú agendu, tak záujem postupne klesá. V súčasnosti na protesty chodieva asi 100 až 200 ľudí, ktorí sa ich zúčastňujú pravidelne a hlavne vedia o sebe, že v tom nie sú sami a to je pre nich dôležité. Všetci chceme jedno -  aby tu tie základne NATO neboli. Ak by sa nám to raz podarilo docieliť, tak by to bol fantastický úspech.

Poďme od medzinárodnej politiky trošku k vášmu súkromiu. Môžete nám prezradiť ako najradšej relaxujete?

Ešte stále chodievam behávať najmä cez víkend. Také štyri kilometre v pohode zvládnem. V areáli školy blízko nášho bydliska je tartanová dráha, ktorá šetrí moje kolená a kĺby. Pred televízorom voľný čas veľmi netrávim. Maximálne tak cez víkend si pozriem nejaký akčný film.

​S manželkou Martou, synom a vnúčatami...

Čitateľov nášho webu určite bude zaujímať, aké stránky vyhľadávate alebo navštevujete na internete vy...

Hľadám články a témy, ktoré ma zaujímajú. Niekedy sa nachádzajú aj na portáloch, ktoré sú označované za alternatívne. Podľa mňa prinášajú informácie, ktoré sú pravdivé a v mainstreame ich nenájdete. Za to napríklad v časoch, keď sa USA po udalostiach v roku 2001 chystali vojensky napadnúť Irak, tak všetky oficiálne médiá šírili konšpiráciu o tom, že sa tam nachádzajú zbrane hromadného ničenia. Nebola to pravda, ale v dôsledku masívnej mediálnej manipulácie tomu uverili aj v Bezpečnostnej rade OSN. A výsledkom bol veľký medzinárodný konflikt s tragickými dôsledkami nielen pre samotný Irak. Ale ak narazím na správy, o ktorých hodnovernosti zapochybujem, tak im neuverím ani sa s ich obsahom nestotožním.

Zúčastnili ste sa aj nedávnych komunálnych volieb?

Áno samozrejme. Stále sa zaujímam sa o to, čo sa okolo nás deje, aj keď moja manželka má o komunálnych problémoch v našom okolí väčší prehľad než ja.

A vedeli by ste nám povedať, koľko adries ste počas vášho spoločného manželského života v Bratislave vystriedali?

Zosobášili sme sa v roku 1970 a najskôr sme bývali v robotníckej ubytovni Doprastavu na Malom pálenisku v blízkosti Slovnaftu.  Tri roky sme prežili v jednej malej izbe a potom sme získali byt na Adlerovej ulici vďaka tomu, že sme boli členmi bytového družstva, ktorému som bezplatne robil právnu agendu. Išlo o štvorizbový byt v paneláku. Keď sme sa tam nasťahovali, mali sme už dve deti. Tu sme vydržali až do roku 2007, kedy sme sa presťahovali do tehlovej novostavby tiež v Dúbravke.

Nikdy ste sa nebáli o život?

Nie. Sem tam mala polícia nejaké informácie, že mi niečo hrozí a vtedy nám pridelili ochranku, ktorá náš byt v dome strážila. Ale spomínam si, že v záverečnej fáze socializmu sa mi dostala do uší informácia, že by pre ŠtB bolo celkom prijateľné, ak by som zahynul pri nejakej dopravnej nehode. Vtedy som v aute jazdil veľmi opatrne.

​Na Námestí SNP v roku 1989 s Ladislavom Chudíkom a Alexandrom Dubčekom

Kde zvyknete organizovať rodinné oslavy - chodievate do nejakej obľúbenej reštaurácie alebo uprednostňujete pohodlie domova?

Oslavy robíme doma. Najskôr zavoláme deti. Potom súrodencov, priateľov. Skrátka to rozdelíme na etapy. Blízko domu máme podnik s celkom dobrou  talianskou kuchyňou, kde sa dá najesť, ale potom zvykneme hostí aj tak pozývať k nám či už na kávu, zákusok alebo kus reči. Z bratislavských reštaurácií sa mi páči ešte napríklad aj Leberfinger.

Kedy pookrejete na duši?

Keď deti alebo vnúčatá dosiahnu nejaký úspech.

A čo konkrétne vás naposledy potešilo?

Napríklad to, že som tento rok svojho najstaršieho vnuka doviedol k parašutizmu, hoci ja som si naposledy vyskočil z lietadla s padákom ešte v rámci prezidentskej kampane pred štyrmi rokmi.

​Kedy sa zaregistrovali, že sa medzi ľuďmi o vás hovorí, že ste nemanželským synom bývalého prezidenta ČSSR Gustáva Husáka, ktorému ste boli aj na pohrebe, čo bol pre niektorých tiež jeden z dôkazov reálnosti tejto verzie?

Zaregistroval som to už veľmi dávno. O takmer všetkých známych osobnostiach  svojho čase kolovali fámy, že ich otcom je niekto iný. Dokonca aj v dokumente o Tomášovi Garriguem Masarykovi na ČT 2 sa to objavilo. Nie je nič jednoduchšieho ako si na niekoho také niečo vymyslieť a mnohí ľudia tomu radi uveria. Na pohrebe Gustáva Husáka som bol aj pre to, že bol predo mnou vo funkcii predsedu zboru povereníkov, teda vlády a takmer 10 rokov sedel vo väzení pre obvinenie zo slovenského (buržoázneho) nacionalizmu.

Počuli ste o tom, že na smrteľnej posteli sa Husák dožadoval kňaza a priznal, že v srdci zostal katolíkom?

Nepokladám to za pravdepodobné. Je to ťažko overiteľné. Na druhej strane ho preukázateľne 10 rokov väznili za snahy o väčšiu národnú svojprávnosť a bojoval za práva Slovenska.  Navyše jeho normalizácia bola oveľa miernejšia než tá, ktorú pre našu krajinu chystali Vasiľ Biľak, Antonín Kapek a celá tá ich robotnícko - roľnícka vláda.

Čoho by ste sa ešte chceli dožiť?

Potešilo by ma, ak by sa jedného dňa NATO rozpadlo alebo aby sa Európska únia zblížila s Ruskom. V takom prípade by mohlo dôjsť k spojeniu ruského prírodného bohatstva a vedy so západnými technológiami a určite by to prispelo k mieru a pokoji na európsko-ázijskom kontinente.

Zhováral sa Roman SLUŠNÝ, foto: TASR, archív J.Č.