ROZHOVOR - Marcel Palonder: V Podunajských Biskupiciach som dostal nakladačku

Niekoľko rokov o ňom na Slovensku nebolo vôbec počuť, pretože žil dlhší čas vo Francúzsku. Tento rok sa však spevák MARCEL PALONDER stihol oženiť i nahrať svoj nový album Posledné tango, ktorý sa práve v týchto dňoch dostáva na trh. Tém na rozhovor bolo hneď niekoľko...

Začnime svadbou. Aké je to oženiť sa po päťdesiatke?

Brali sme sa v januári a už dlho som nič také skvelé ako je manželstvo nezažil a odporúčam. Môj život je teraz naozaj krásny a oveľa pokojnejší.

Hneď po vašom prvom rande s budúcou manželkou – lekárkou Mirkou vás zrazilo auto a skončili ste v nemocnici. Ako sa to vlastne stalo?

Bolo to ešte v roku 2013, kedy sa Dunaj takmer vylieval z koryta. Chcel som sa ísť pozrieť, aký je stav hladiny a na priechode pod Mostom SNP ma nabralo auto. Letel som niekoľko metrov a hoci ma hospitalizovali, tak zrážka pre mňa našťastie zostala bez trvalých následkov. S Mirkou sme sa zblížili v nemocnici, kam za mnou chodievala a nosila mi keksíky.

Ste rodákom z Humenného. Spomeniete si, kedy ste prvýkrát prišli do Bratislavy a usadili sa tu?

Rodičia sem prišli v roku 1968, keď som mal štyri roky. Dostali sme byt na novom sídlisku Trávniky, kde sme boli hádam prvými obyvateľmi našej ulice. V tom roku sa nám pošťastilo na Partizánskej lúke stretnúť Alexandra Dubčeka, ale žiaľ aj vidieť ruské tanky v uliciach Bratislavy.

Boli ste poslušné dieťa alebo občas robili aj neplechu?

Bol som podivín, introvert a rád som sa vždy túlal, čo mi zostalo dodnes. Chodieval som na klavír okolo jazera Rohlík, pri ktorom dnes stojí  ružinovská nemocnica, ale kedysi tu bola samá bačorina, kde sme si stavali bunkre a v lete skúšali na vode plťkovať.  V puberte som zažil aj obdobie, kedy mala každá štvrť svoju bandu. Trávnikári bojovali proti Štrkovčanom a Ostredkári zase s chlapcami z Pošne. Raz sme absolvovali aj výjazd do Podunajských Biskupíc, ale dostali sme tam nakladačku.    

Kto vás priviedol k hudbe?

Keď som mal desať rokov, tak k nám domov prišiel profesor Roman Rychlo z konzervatória, aby nám naladil klavír. Mama chcela, aby si ma vypočul a on skonštatoval, že mám absolútny sluch a zobral si ma pod svoje ochranné krídla. Odvtedy sa mi zmenil život a začal som sa venovať hudbe. Ako jedenásťročný som skomponoval svoje prvé klavírne skladby a prvé verejné vystúpenie absolvoval v Ľudovej škole umenia na Hálkovej ulici.

V posledných rokoch ste žili viac vo Francúzsku než na Slovensku. Čo sa podľa vás v Bratislave za ten čas zmenilo?

Pribúdajú najmä nové obchodné centrá, ale aj podniky či reštaurácie a zdá sa mi, že najmä „street food“ sa tu veľmi rozmohol. Dnes sú stánky s občerstvením doslova na každom kroku. Zmizlo však PKO, čo ma osobne mrzí, lebo som toto miesto mal spojené s hudbou a ako divák som tu absolvoval takmer všetky Bratislavské džezové dni.

V týchto dňoch vychádza váš nový album Posledné tango. Aké máte od neho očakávania – oplatí sa v dnešnej dobe ešte vydávať CD?

Hlavne som ním chcel potešiť svojich fanúšikov a ľudí, ktorí majú radi môj hlas či muziku. Aby si mohli vypočuť aj nejaké nové skladby a nielen tie 20 rokov staré pesničky. Myslím, že na albume je zachytená aj istá životná skúsenosť, nakoľko sme všetci traja jeho hlavní protagonisti, teda autor hudby Henrich Leško, textár Marek Maďarič i ja ako spevák medzitým prekročili päťdesiatku. Album však nie je určený len našim rovesníkom. Je o láske a vzťahoch. Verím, že každý si na ňom nájde niečo, čo sa mu páči. Možno aj ľudia v rádiách.

Kedysi ste tvorili pár so speváčkou Anitou Soul, ale teraz ste ako partnerku na váš album oslovili herečku Kristínu Greppelovú. Prečo práve ju?

Kristínu volám švagriná, nakoľko žije s mojím synovcom Tomášom. Keď sme hľadali nejaký ženský vokál na duetá, tak sme oslovili ju a ona súhlasila. Je to nielen výborná herečka a dobre vyzerajúca žena, ale aj krásne spieva. Napokon sa jej hlas objaví až v piatich pesničkách.

Roman Slušný, foto: Roman Skyba