Dom hrôzy zvaný tiež Palermo

Dom na Kukuričnej ulici 8, donedávna prezývaný aj „dom hrôzy“ alebo „Palermo“, je už dnes zmenený na nepoznanie. Je kompletne zrekonštruovaný počnúc strechou cez omietku a okná až po vnútorné vybavenie. Faktom však je, že v pamäti ľudí, ktorí tadiaľ dennodenne prechádzali, bude stále rezonovať ako Palermo - brloh bezdomovcov a asociálov.

Ľudia im hovoria kadejako: somráci, ale aj žobráci, bufeťáci, ale aj dojížďáci, bezdomovci, ale aj hommelesáci, asociáli, ale aj sociálne živly. Sú to väčšinou úplní chudáci bez strechy nad hlavou, ktorí stratili akékoľvek životné istoty a vôbec ilúzie o živote. Bývalí väzni, nezamestnaní, alkoholici... Blúdia ulicami, somrú či žobrú od ľudí peniaze a cigarety, vyberajú kontajnery, nosia do zberu papier a farebné kovy a za takto získané peniaze nakupujú lacný alkohol. Stále dokola.

V Bratislave ich žije niekoľko desiatok, ak nie stoviek. Majú podelené rajóny a podľa nich sa grupujú do akýchsi mafií, v ktorých vládne prísny systém, hierarchia a zákon silnejšieho. Tak ako gangy, aj oni majú podelené mesto na niekoľko častí - a člen jednej „rodiny“ nesmie vkročiť a žobrať v rajóne inej. Ináč je zle a nastáva vojna somrákov. Tak ako talianska mafia, aj bratislavskí hommelesáci z tretieho obvodu mali niekoľko rokov svoje Palermo. Opustený dom na Kukuričnej ulici. Bol bez vody a bez elektriny, úplne spustošený. Tu spoločne prespávali - chlapi aj ženy, tu sa opíjali, hádali sa medzi sebou, fajčili lacné cigarety, spoločne varili, bili sa, kšeftovali medzi sebou s nepotrebnými vecami.

Žili (a žijú) ako jedna rodina, v ktorej však platili (a platia) zákony vlčej svorky. Otrhaní, špinaví, zavšivavení.

Cez deň vyrážajú do ulíc, aby somrovali a za vyžobrané peniaze nakúpia množstvo lacného alkoholu. Znepríjemňujú ľuďom život. Dennodenne ich môžete vídať pri drevených búdach s občerstvením, pri lacných hostincoch, v podchodoch či v parkoch na lavičkách. Pijú pivo, hádajú sa medzi sebou a stále rátajú drobné peniaze...

A práve v dome prezývanom Palermo, kde prebývalo šesť bezdomovcov a ich dve priateľky, v tom istom dome, kde polícia prednedávnom objavila rozpadávajúcu sa mŕtvolu starej somráčky, sa odohral strašný príbeh smrti iného bezdomovca. Somrák Ján Szalay sa totiž nepodriadil zákonom spodiny, ale konal na vlastnú päsť.

Vráťme sa teraz do čias, keď Palermo bolo Palermom a pozrime sa, čo sa vlastne stalo.

Na treťom poschodí mestského úradu vyšetrovania stojí šesť podivne oblečených osôb. Sú otočení tvárami k stene, všetci otrhaní a špinaví. Okolo nich sa šíri nepríjemný kyslastý zápach, niektorým po vlasoch lozia vši.

Čakajú na výsluchy.

Strážia ich dvaja uniformovaní policajti, ktorí za celý čas nepohnú ani brvou.

Tí šiesti chlapi sú obvinení z ubitia na smrť siedmeho - Jána Szalaya. Doterajšie vypočúvania ich vinu potvrdili, teraz ide len o to, kto mal na ubití Jána Szalaya najväčší podiel.

Okolo štvrtej odchádzajú z budovy mestského veliteľstva dve svedkyne. Boli pri tom, keď sa to stalo. S partiou z Palerma sú dennodenne. Tiež prespávajú v opustenom dome, tiež s nimi pijú lacné víno. Aj v ten deň - 27. januára - boli spolu. Jedna z nich je čiernovlasá. Na pravom líci má veľkú jazvu, pravdepodobne od noža. Je nevrlá a málo komunikatívna. Celým telom jej prechádza triaška: už sa nevie dočkať piva a poldeci. Vypýta si odo mňa cigaretu, podpíše zápisnicu a uháňa preč. Keď sa jej pýtam, čo všetko v ten deň videla, úsečne odvrkne: „Čo by som videla? Ožrali sa ako svine a potom sa pobili a on zdochol.“

Keď sa dozvie, že som novinár, šľahne na mňa zlostným pohľadom a povie: „Ja by som najradšej postrieľala vás - novinárov a policajtov. Už ma raz dali do novín, a to im nezabudnem!“

Medzitým sa konajú výsluchy obvinených. Všetkých ich pochytali v nedeľu večer. Každý je už niekoľkokrát súdne trestaný. Živia sa somrovaním a predajom odpadu. Ako povedal jeden z obvinených, denne si takto zarobí neuveriteľných 400 korún! Tie potom, samozrejme, prepije.

Výsluchy pokračujú. Z nezhovorčivých hommelesákov sa len ťažko ťahajú súvislé vety. Každý z nich totiž popisuje udalosti spred týždňa po svojom. Hádam najzrozumiteľnejšia a najlogickejšia je výpoveď obvineného Jozefa M.:

Jozef M. prišiel do Bratislavy na Štedrý deň. Odvtedy do Nového roku sa túlal ulicami mesta, prespával na stanici, žobral, somroval. Darilo sa mu celkom dobre: ľudia sú medzi sviatkami štedrejší.

Začiatkom roka sa zoznámil s partiou bezdomovcov a hneď sa skamarátili. Povedal, že nemá kde bývať, a tak ho prichýlili u seba - v Palerme.

„Bývali sme v jednej miestnosti na prvom poschodí,“ vraví Jozef M. „Okrem mňa tam bývala ešte Erika, Stano, Peter, Milan a Jožo. V ten deň, keď sa to stalo - 27. januára - sme boli v podchode pri tržnici...“

Ľudia sa náhlili sem a tam. Možno len málokto si všimol partiu otrhancov. Neďaleko tejto skupinky totiž vyhrávali latinskoamerickí Indiáni: niektorí sa pristavili, popočúvali, hodili do otvoreného kufra mincu alebo dve, iní bez záujmu prešli okolo.

Bezdomovci mali dôvod na oslavu: stretli starého kamaráta Jana s hrdzavou bradou. Poskladali sa, kúpili dva litre vína, popíjali a počúvali indiánsku hudbu.

„Vtedy niekto zbadal prichádzajúceho Szalaya,“ pokračuje Jozef M. „a povedal to ostatným. Milan, čo sme ho volali Gogo, na neho zavolal, že kam dal to rádio, čo spolu vyžobrali...“

Partia hommelesákov potom obkľúčila Szalaya. Jeden z nich - agresívny Peter - ho podľa slov Jozefa M. prudko kopol do tváre. Strhla sa hádka. Bezdomovci chcú, aby Szalay šiel s nimi do Palerma, Szalay nechce.

„Pôjdeme do Palerma,“ vraví Peter, „a tam to vybavíme.“

„Kde si dal rádio?“ neustále hučí Milan, prezývaný Gogo. „Povedz, komu si ho predal!“

Szalay sa vzpiera, ale chlapci z Palerma sú silnejší. Ťahajú ho von z podchodu. Szalay sa prestane brániť. Ide s nimi, aj keď veľmi nerád. Tuší, že ho čaká ťažký večer: predať spoločne vyžobranú vec a nerozdeliť sa s kamošom, to sa medzi somrákmi nerobí.

„To rádio malo hodnotu maximálne 220 korún,“ vraví vyšetrovateľ. „Nie viac. Pre tých 220 korún ho dobili na smrť.“

Cestou sa bezdomovci zastavia u tetky, u ktorej nakupujú lacné víno. Aj teraz kúpia niekoľko litrov, aby mali večer čo piť. Szalay sa znova vzpiera: nechce ísť do Palerma, ale agresívny Peter sa mu vyhráža.

„Peter mu povedal, že ak nepôjde, tak ho zabijeme,“ vraví Jozef M. a pokračuje: „Nakoniec sa podvolil a šiel s nami. V Palerme sme sa najprv najedli, potom sme pili víno. Szalay tiež pil s nami. A potom sa mu začali vyhrážať.“

Bezdomovci, prespávajúci v Palerme, si svietili sviečkami. V ten večer - 27. januára - horelo v opustenom byte na prvom poschodí sedem sviečok. V miestnosti medzi haldami nepotrebných vecí na zemi sedelo sedem chlapov a jedna žena. Vypočúvali Szalaya. Stále dokola sa ho vypytovali, komu predal rádio.

„Ak to nepovieš,“ vyhrážal sa Peter, „neodídeš odtiaľ živý!“

Szalay nepovedal.

„Neprezradil nám, komu ho predal,“ pokračuje Jozef M. „Nasrali sme sa. Začali sme ho biť a kopať. Aj ja som si udrel. Vlastne bili sme ho všetci okrem Eriky. Ona kričala, aby sme ho nezabili. Počul som, ako nás Szalay prosí, aby sme ho nechali, ale už sa to nedalo zastaviť. Ostal ležať na zemi, chrčal a pľul krv a prosil, aby sme ho nechali. Keď zostal bezvládne ležať, Erika povedala, aby sme ho odniesli do vedľajšej miestnosti. No ešte predtým sme ho poumývali, aby nebolo vidno krv.“

Po chvíli partia na Szalaya zabudla. Podopíjali víno a uložili sa spať. Keď sa šli na neho pozrieť ráno o šiestej, ešte žil. Počuli, ako chrčí. O pol deviatej ho našli už mŕtveho.

„Zmocnila sa nás panika,“ pokračuje Jozef M. „a v tej chvíli sme nevedeli, čo máme robiť. Potom sme sa dohodli, že zabuchneme dvere, necháme ho tam a do vedľajšej miestnosti nebudeme chodiť.“

Polícia našla mŕtvolu vďaka telefonátu neznámej ženy. Hneď nato bola v novinách zverejnená fotografia Jána Szalaya. Prihlásilo sa niekoľko svedkov, ktorí ho spoznali a videli 27. januára v spoločnosti ostatných hommelesákov.

Ján Kopan

Takto vyzeralo "Palermo" donedávna. Dnes je to už krásne zrekonštruovaný dom.
FOTO - Pavel Majer