Vetrom odviata slušnosť na uliciach

V piatok podvečer, o pol šiestej, som kráčala od univerzity po Štúrovej ulici. Hoci bola nepríjemná zima, tešila som sa na stretnutie s priateľkami na narodeninovej oslave.

Na frekventovanom mieste, takmer oproti Lekárni pod Manderlákom som periférne registrovala mladého muža, ktorý si kolmo na mňa niesol umelé škatule a zároveň sa s akousi obavou pozeral na strechu novostavby, kde vietor hrozivo trepal časťami konštrukcie. Pridala som, aby som sa mu vyhla a neskrížili sme sa. Márne. Odzadu mi podrazil nohy. Letela som prudko k zemi, ale keďže mám natrénované všakovaké pády, vybalansovala som to tak, že to schytalo „len“ ľavé koleno.

So sebazáchovnou reakciou sa okamžite spustila lavína vnútorného vzdoru a pohoršenia. Zvolala som na holobriadka, ktorý sa spokojne strácal na začiatku Laurinskej: „Prečo sa nepozeráte?!“ On však nezastal, nespomalil, nezaujímal sa, či žijem, dýcham, len pootočil hlavu a za chodu lakonicky precedil: „Prepáčte,“ a stratil sa v dave.

Ja, čo okamžite zvyknem vstať, som sa tentoraz, pod ťarchou prekvapenia, len pomaly pozviechala, chvíľu dúfajúc, že mi hádam niekto iný, okoloidúci, podá aspoň ruku. Nie. Neverila som vlastným očiam, inštinktom, skúsenostiam, filozofiám, ideám, nádejám, vieram...

Pomaly som s mokvajúcim kolenom kráčala k Námestiu SNP a ďalej s tlčúcim srdcom a pekelnou rozhorčenosťou. Chcem odkázať tomu kučeravému mladíkovi, ale aj tým ostatným, ktorí zabudli, že sú dvojnohé bytosti obdarené rozumom (som presvedčená, že môj pes by ma v štichu nenechal), že im celkom nekresťansky, ale o to viac demokraticky želám, aby sa im stala podobná príhoda, podobné nechcené vytriezvenie z predstavy, že ľudia sú tu pre ľudí...