Mafia v hlavnom meste (1989-1999) XI.
<strong>Ako sa to všetko začalo: Mafia je rodina.</strong> V talianskom type mafie hrá rodina rozhodujúcu úlohu. Ruská už takéto zraniteľné väzby ignoruje a vyberá spomedzi seba podľa výkonnosti a bezohľadnosti v akcii. U nás sme mali pozoruhodnú liaheň mafistických bratov.
V Bratislave to boli Danišovci a Diničovci, na Kysuciach bratia Holáňovci, v Dubnici skupina miestneho podsvetia bratov Martina a Ladislava Chromiakovcov a súbežne s nimi prievidzskí bratia Mellovci. Nie je to však zas až taká novinka. Slávny Jesse James mal vo svojej bande brata Franka a aj bratov Youngerovcov, Roberta a Colemana.
Všeobecne sa traduje, že mafia nesiaha na príbuzných a vybavuje si účty len medzi „bojovníkmi“. Lenže slovenské podsvetie má ďaleko od pôvodnej talianskej mafie a najmä od akýchkoľvek pravidiel. Preto ani útoky na príbuzných nie sú žiadnym tabu.
Zrejme práve preto existuje historický unikát, ktorý významne zmenil charakter svetoznámych českých kúpeľov Karlove Vary. Postupne ich skúpili „noví Rusi“, aby tu do bezpečia ukryli svoje rodiny a blízkych. Miestni premenovali mesto na Ivangorod, ale faktom je, že by mohlo mať aj označenie „bezpečné mesto“, pretože ani bežná kriminalita tu nemá veľa miesta.
BOJE O DEDIČSTVO
Jedným z najnejasnejších pravidiel podsvetia je osud majetku bossov po ich násilnej smrti. Akýmsi len im známymi mechanizmami sa takmer vzápätí rozchytá medzi ich spoločníkov a komplicov.
Rodina sa k majetku násilne zlikvidovaných bossov podsvetia takmer vôbec nedostane. Potvrdzujú to výpovede tých príbuzných, ktorí doteraz prehovorili - rodičia zavraždených bratov Deákovcov, žena Jozefa Svobodu aj manželka Róberta Diniča. Tí prví pre Plus 7 dní v reportáži Martiny Krajčírovej vyhlásili: „O všetko nás obrali... Niekto to zrejme umelo naťahuje, my k ničomu nemáme prístup.“
Rovnakú skúsenosť reportérke Plus 7 dní Martine Krajčírovej potvrdila aj Ľubica Diničová: „... nezdedili sme nič z budovy na rohu Obchodnej ulice a Kollárovho námestia. Robo ju vlastnil spolu s Romanom Deákom, ktorého tiež zavraždili a dodnes ani v ich rodine neprebehlo dedičské konanie. Budova sa predala a dnes v nej sídlia rôzne firmy, ktoré tam majú prenajaté kancelárie. Nie je pravda, že nás ktosi vyplatil. Tá budova má hodnotu 46 miliónov, nehovoriac o tom, že stále zarába na prenájme. Polovica mala pripadnúť trom Robovým dcéram. Lenže naše zákony nechránia deti nebohých. Vďaka nezákonnému prepisu z budovy profitujú neznámi podnikatelia.“
V čase vraždy už boli Diničovci takmer rozvedení, preto by polovica majetku mala pripadnúť aj bývalej manželke Ľubici. Lenže predmetom dedičského konania nebolo ani zďaleka to, čo Róbertovi Diničovi v skutočnosti patrilo. Po Edovej vražde sa rodičia zriekli dedičstva v prospech Róberta. „Predmetom dedičstva mali byť rôzne firmy, ktorých zoznam som dostala na štyroch papieroch. Podiely v nich si však rozdelili Robovi bývalí spoločníci a kamaráti, takže z nich vlastne nemáme nič. Okrem toho ostali aj nejaké byty a dom. Rodinný dom v Marianke chátra, pretože svoj podiel v ňom má aj Vanessa, ktorej zákonnou zástupkyňou je jej matka, a s ňou sa nám zatiaľ stále nepodarilo dohodnúť. Nebudem do domu nič investovať, pokiaľ sa nevyriešia majetkové vzťahy, lenže dovtedy z neho ostane už len ruina. Podobne je to aj s bytom na Pribišovej ulici, v ktorom sme bývali, keď bývalého manžela zastrelili.“ Ľubica Diničová túto tému ukončila slovami: „Nebolo to ľahké obdobie.“
ZLÝ ZAČIATOK, ZLÝ KONIEC
Dohady o dlhoch Jozefa Svobodu sa potvrdili tou najdrastickejšou formou. Podľa jeho druhej manželky ešte ležal v krvi na chodníku a už sa hlásili veritelia: „Oni boli schopní snáď aj pri kondolencii povedať, koľko by tak odo mňa asi chceli...“ Niektorí sa neštítili vyhrážať dokonca únosom jej jediného syna. Sama dodáva: „Mužovými rukami prešli stovky miliónov, tie peniaze zmizli zo sveta. A ja mám teraz na krku zástupy veriteľov.“
A to je aj záverečný odkaz všetkých týchto vládcov podsvetia, ktorí na krátky čas závratne zbohatli, zanechali za sebou veľa krvi a nešťastia, aby rovnako neodvratne padli. Nič po nich neostáva - ani dielo, ani majetok, len nešťastné obete. A medzi ne patrí neraz aj ich vlastná rodina...
Najvyšší a najmocnejší bossovia ruskej mafie odchádzali v 90. rokoch jeden za druhým s takou neúprosnosťou, až vznikla legenda - podľa nej ruský štát financuje tajné komando, ktoré ich v mene štátu likviduje. Nič také nebolo potrebné. Veď obdobné, takmer úplné „vyhynutie“ prvých bossov sa zopakovalo v ďalších postkomunistických krajinách a nakoniec aj v hlavnom meste Slovenska, Bratislave, ešte skôr, než sa štát zmohol na účinnejšiu akciu. Mafiánsky osud pripomína až antické podobenstvo. Je to skratka, ktorá skracuje aj život toho, čo sa na ňu dal. Táto nedovolená skratka ku šťastiu nevedie...
Gustáv Murín, z knihy Mafia v Bratislave (2008)
(krátené, koniec)