Mafia v hlavnom meste (1989-1999) IX.

<strong>Najväčší bossovia mysleli aj na úteky.</strong> V osudoch mafiánskych bossov je často kapitola, keď boli na úteku či v exile. Niekedy pred spravodlivosťou, ale ešte častejšie pred pomstou vlastných. Tak sa na čas museli vypariť zo svojho kráľovstva košický Borža, kysucký Gorila či aj zdanlivo všemocný Pápay.

Málokto z nich je taký prezieravý, že si pripraví vopred podmienky na prežitie v nemilosti. Borža na úteku pred spravodlivosťou skončil v Česku ako izolovaný osamelý bežec, ktorý bol podozrivý z obyčajného primitívneho prepadu kamionistu s nožom v ruke. Faktom je, že keď ho zatkli, šiel práve založiť prsteň do záložne, pretože už nemal prostriedky na prežitie. Aký kontrast oproti veľkopanským manieram a životu na vysokej nohe v úlohe dočasného vládcu košického podsvetia!

Bratislavskí bossovia mysleli aj na takúto alternatívu. Róbert Dinič pripravil dokonalo svoj únik s nahrabanými peniazmi. Násilná smrť ho však zastihla deň pred odchodom do zahraničia. Jozef Svoboda dokonca stihol presídliť na Francúzsku riviéru, ale vrátil sa a skončil rovnako zle ako Dinič. Je to pozoruhodný fenomén, ale takmer všetci mafiánski bossovia sa po čase vracajú, hoci vedia, že riskujú život. Nie sú totiž schopní žiť v inom prostredí, nič tam neznamenajú, odrazu sú z nich nuly, hoci aj s peniazmi. Len menšia časť z nich dokázala trvalo presídliť napríklad do Thajska a začať tam aj podnikať.

VOPRED OHLÁSENÁ POPRAVA, SO SMRŤOU AJ RÁTALI

Karol Kolárik sa po dvoch vraždách, ktoré nariadil proti konkurenčnej skupine „boržovcov“, často aj na verejnosti vyjadroval slovami: „Viem, že dlho žiť nebudem.“

Svoju smrť predpovedali aj dubnický Ošo Kucmerka či kysucký Gorila. Ten prvý sa ku koncu takmer celý čas skrýval. Tri týždne pred smrťou sa obklopil ochrankármi. A krátko pred smrťou sa bol pomodliť v Taliansku pri hrobe známeho banditu Salvatora Giuliana. Nepomohlo mu to, rovnako ako ani jeho bizarný zvyk, že každú jar zjedol surové vranie srdce, aby mu zabezpečilo nesmrteľnosť. Ochranný amulet nosil aj Žaluď, naozajstný šampión v prežívaní vražedných útokov na svoju osobu, a dodýchal až pri tom šiestom.

„Ak sa podsvetie rozhodne, že niekoho ´dá dolu´, nepomôže mu žiadna ochranka. A vždy sa vie, kto to má byť,“ povedal na túto tému v televíznej relácii vtedajší prvý policajný viceprezident Jaroslav Spišiak.

Mafiánska poprava teda zvyčajne nebýva prekvapením, hovorí sa o nej takmer verejne a obeť o tom vie. Často preto býva i ten najmocnejší boss ku koncu osamelý a ostatní sa k nemu boja na verejnosti prisadnúť, aby sa sami nestali terčom útoku. Tak sa dostal do izolácie ku koncu svojich dní aj Sýkora.

Najpozoruhodnejšie však je, že pri všetkom vedomí nebezpečia sa práve pri konečnom útoku vybrané obete takmer nebránia. Môžeme sa napríklad len dohadovať, ako je možné, že človek ako Sýkora, ktorý vedel, že je na odstrel, a mal všetky prostriedky, ako sa chrániť, odrazu odložil všetku opatrnosť. Na poslednú schôdzku so smrťou šiel neozbrojený, len s jedným ochrankárom. Tento jav sa bude opakovať aj pri hromadnej poprave pápayovcov, ako aj v prípade košického bossa Kolárika. Aj šéf začínajúceho gangu Miroslav Stojka, ktorý začal konkurovať „kolárikovcom“, po vyhrážkach nosil nepriestrelnú vestu, ale v osudný večer ju na sebe nemal.

Smrť ich všetkých teda zastihla takmer nahých, rozhodne bezbranných. V prípade takého chytrého zločinca, akým bol Sýkora, sa ponúka jedno z mála logických vysvetlení. Na takéto stretnutie ho mohol vylákať len veľmi dôveryhodný činovník (špekuluje sa, že to bol námestník SIS Svěchota), ktorý na schôdzku namiesto seba poslal Duranových ľudí. Táto teória znie pravdepodobne, len chýbajú dôkazy, keďže všetci hlavní aktéri (vrátane Jaroslava Svěchotu) sú po smrti.

UŽ HO DOSTALI, ZOSTALI LEN ČERSTVÉ KVETY

Ak existuje nemenné pravidlo v slovenskom podsvetí, tak je to pravidlo, že krátko po vykonaní popravy prichádzajú na miesto činu bossovia a kontrolujú jej vykonanie. Prichádzajú aj príslušníci gangu popraveného bossa a aj iní - na miesto popravy Jozefa Svobodu sa prišli pozrieť napríklad aj niektorí funkcionári bratislavského Slovana. Na mieste, kde bol zastrelený Steinhübel, fotografi zaznamenali aj Čongrádyho.

K ťažko postrelenému Jozefovi Eštokovi sa zišli jeho kumpáni tak rýchlo, že prevýšili počet prítomných policajtov a dokonca to vyzeralo, že oni riadia a rozhodujú, koho treba zachrániť (postrelený bol totiž aj nevinný náhodný chodec).

Miesto popravy je aj miestom prejavov oddanosti a úcty. Dva dni po vražde Jána Takáča bolo na parkovisku, kde sa útok odohral, množstvo čerstvých kvetov, ktoré pútali pozornosť.

MANIFESTÁCIA SILY NA POHREBOCH?

Po zastrelení celého gangu „pápayovcov“ v meste nastali spontánne oslavy a vraj sa nalievalo zadarmo. Zvyšok gangu bol ticho. Len obchodníci dostali vopred výzvu, aby v deň pohrebného obradu zavreli už o pol tretej. Niektorí poslúchli.

V deň Sýkorovho pohrebu viala na hoteli Danube, kam rád chodieval, čierna zástava. A pohreb Žaľuďa spestroval zástup smutných primladých dievčat.

Gustáv Murín, z knihy Mafia v Bratislave (2008)
(krátené, pokračovanie nabudúce)