Mafia v hlavnom meste (1989-1999) VIII.

<strong>Ako sa to všetko začalo: Šport a mafia.</strong> Bratislava bola v 90. rokoch Hlavnou dedinou Slovenska. Od vzniku česko-slovenskej federácie v roku 1969 začal do nového hlavného mesta Slovenskej socialistickej republiky prílev novousadlíkov z celej krajiny.

Slovensko samotné bolo federáciou dedín a údolí. Dedina od dediny sa líšila krojmi, zvykmi, piesňami, nárečím a nemienia sa miešať. Bitky medzi dedinami na zábavách boli samozrejmosťou a miestni hnali latami z plota až na kraj obce tých odvážlivcov, čo si trúfli prísť sa pozrieť na „naše" dievčatá. Tieto zvyky si nová vlna usadlíkov priniesla aj do Bratislavy.

Bratislava verne odrážala túto bitkársku tvár Slovenska. Spisovateľ Vlado Bednár si raz v podniku s príznačným názvom „Slovenská reštaurácia" povzdychol: „Jedenásť večer a žiadna bitka?" A akoby ho niekto počul, už letel popolník. Bitky to boli statočné, tuhé, zápalisté. Ligu viedli bandy výrastkov chrániace si vlastnú ulicu, ale aj štvrť. Dimitrovkári vyrážali v celých húfoch na prepady nového sídliska Krasňany, kde už čakali nachystaní „šraci" so „šlajdrami" (prakmi) nabitými „uklinčákmi" (kúskami drôtu do tvaru U). Krasňančania zasa podnikali nájazdy do blízkej Rače. Tu niekde sa formovali aj prvé gangy mladíkov ako podhubie budúceho podsvetia. Presne takto sa formovala neskôr aj najsilnejšia ruská mafiánska skupina na moskovskom sídlisku Ľubercy.

Novinár Štefan Hríb pre SME zaspomínal, ako na jednom z petržalských sídlisk vyrastali spolu s jedným z prvých mafiánskych bossov Petrom Steinhübelom, hrali futbal a ako deti kradli marhule. „On sa potom zo skupiny nášho dvora vyčlenil, začal vykrádať autá, dokonca sme ho raz zazreli v takej tej zvláštnej relácii Federálna kriminálna ústredňa pátra. Ukazovali sme si vtedy prstom - ajhľa, veď to je Peter!"

ŠPORTOM K MAFII?

Mnohí z budúcich mafiánov boli pôvodne aj skutočne špičkovými športovcami. Najmä v silových športoch bolo známe, že pri rôznych pitkách mali najmä mladší dokázať, že vedia zmlátiť kohokoľvek. Len nech šéf ukáže prstom. Aj v Bratislave sa základom mafiánskych gangov stali pôvodne špičkoví predstavitelia silových športov.

Peter Križanovič, prezývaný Duran, spoločník a neskôr súper na život a na smrť s Miroslavom Sýkorom, bol bývalý majster Slovenska v zápasení.

Aj Jozef Surovčík bol pôvodne zápasníkom Dunajplavby v Bratislave. Zastupoval záujmy Jozefa Svobodu, ktorý sa stiahol aj s rodinou do zahraničia. Surovčík na tieto kontakty doplatil životom. Svoboda bol predsedom Slovenského zápasníckeho zväzu, podpredsedom Európskeho výboru zápasenia a funkcionárom futbalového ŠK Slovan. Pri športových podujatiach sa stretával osobne s viacerými politikmi najmä z HZDS. Napríklad mečiarovský privatizér a bývalý politik HZDS Vladimír Poór spolu s ním prišiel na zápas hokejových majstrovstiev sveta v Ostrave. Bolo to len mesiac pred Svobodovou násilnou smrťou. Spolu pravidelne chodievali aj do VIP lóže futbalových zápasov na Slovane, kde bol Svoboda istý čas v dozornej rade.

Ľudovít Hudek, ako minister vnútra za HZDS, sedel so Svobodom v orgánoch futbalového Slovana.

Ladislav Polka, niekdajší štátny tajomník ministerstva vnútra za Mečiarovej vlády, o Svobodovi dokonca vyhlásil: „Áno, poznal som ho. Ako normálneho človeka, funkcionára Slovana. Poznal som ho ako slušného človeka, nikdy som s ním nemal obchodný vzťah."

Podľa Karin Svobodovej si jej manžel na komunálnej úrovni rozumel najmä so starostom bratislavského Nového Mesta Richardom Frimmelom. Frimmel kontakt so Svobodom nepoprel, vraj sa stretávali hlavne na futbale. „Bol to taký športovo-priateľský vzťah."

Korunu všetkému nasadil prezident Ivan Gašparovič, ktorý o sponzorstve Svobodu a jeho osobných priateľských vzťahoch s ním pre Aktuálne.sk povedal: „Keď tam títo ľudia nebudú, nebude ani futbal. A potom s nimi nebudem ani ja. Budem sedieť doma alebo v robote."

Svobodu rozstrieľali za bieleho dňa 28. júna 2004 dvaja strelci trinástimi strelami do chrbta a do hlavy.

Gustáv Murín
z knihy Mafia v Bratislave (2008)
(krátené, pokračovanie nabudúce)