Mafia v hlavnom meste (1989-1999) IV.

<strong>Vedel sa zorientovať: PETER STEINHÜBEL (1965-1999).</strong> Peter Steinhübel alias Žaluď, alias Suchý, nebol typická „hlavohruď“ s vyholenou lebkou v drahej športovej súprave s teniskami a násilníckymi manierami. Na svoje „podnikateľské“ nápady však využíval celú škálu násilných, mafiánskych metód.

Začínal ako nástrojár v Závodoch ťažkého strojárstva, jeho éra robotníka však trvala krátko. Naoko sa potom zamestnal ako domovník, ale naozaj sa rozhodol živiť ako vekslák.

PENIAZE LEŽALI NA ULICI

Umeniu vekslovania sa naučil od Poliakov. Pred luxusnými hotelmi, na veľkých parkoviskách a pred nákupnými strediskami skupoval valuty. Bol typickým ruličkárom a „klienti“ od neho často dostávali namiesto vymenených bankoviek obyčajné papieriky.

Po revolúcii v roku 1989 sa okamžite adaptoval. Bol veľmi šikovný, ovládal angličtinu, nemčinu a dohovoril sa aj s Talianmi. Veksláctvo ako „povolanie socializmu“ povýšil na kapitalistický biznis. So skupinou kamarátov a známych sa stali priekopníkmi výmeny cudzej meny vo veľkom. Ráno prišli do slovenskej banky a za malú pozornosť presvedčili slečnu za priehradkou, aby im predala celý denný limit východných mariek. Tie sa u nás dali dostať po tri koruny a partia Steinhübel a spol. ich vo Viedni na trhu zvanom Mexiko-platz predávala za dvojnásobok. Navyše po zjednotení Nemecka sa istú dobu menili východné a západné marky v pomere 1:1. Tých východonemeckých bolo u nás (ako takmer bezcenných) dosť a takouto výmenou sa zhodnocovali viac než trojnásobne.

STRIEBRO NA ZLATO

Žaluď sa vedel rýchlo zorientovať. Navyše mal skúsenosti z rodiny - už jeho otec bol v bratislavskej galérke známym ako priekupník zlata. V štátnej puncovni si zlato nechával odobrovať, skupoval ho a následne so ziskom predával. Žaluď v roku 1991 zistil, že vo Frankfurte možno získať za 5 miliónov korún tonu striebra a tú anonymným výkupom predať v Klenotoch Bratislava či v Safine Praha za 7 miliónov korún. Keď kúpil jednorazovo namiesto jednej tony až šesť ton, získal za týždeň až desať dní na tie roky úctyhodných 12 miliónov.

PRIVATIZÁCIA AKO ŠANCA

Na privatizácii sa nabalila väčšina vtedajších mafiánov, nemohol chýbať ani Steinhübel. Priam škandalóznou výzvou na kriminálne kšefty boli takzvané holandské dražby, schválené navonok cnostnými prvými demokratickými vládami aj poslancami. Ponúkli tak šancu, aby dobre zohraná banda postavila celý zmysel takýchto dražieb na hlavu. Na dražbu prichádzali s tým, že zastrašením iných záujemcov znížili dohodnutému záujemcovi cenu. Potom dostali 10 až 20 percent zo zníženia - podľa toho, koľko si od reálneho kupca vypýtali.

Po získaní kapitálu začal Steinhübel reálne podnikať. Isto aj sám uveril, že je jednoducho len šikovný manažér, ktorý nelegálne získané peniaze investuje do legálneho biznisu. Kúpil autoservis v Pezinku a začal prenajímať sklady. Neskôr skupoval pozemky, kúpil aj Bratislavské mraziarne, jeho meno bolo spájané aj s Tatravagónkou Poprad, Intercontinentalom, firmou Stratos, Vagónom Holding či hotelom Kyjev.

PERMANENTNE NA MUŠKE

Peter Steinhübel bol terčom piatich neúspešných atentátov. V roku 1993 ho pred domom jeho rodičov v bratislavskej Petržalke vážne postrelili. Po viacnásobných priestreloch hrudníka priam zázračne vyviazol bez zranenia najdôležitejších orgánov a chrbtice. Dokopy päť zásahov z pištole kalibru 9 mm by normálne malo stačiť, ale Žaluď bol ako mačka. Zo zranení sa liečil takmer rok.

O rok neskôr pred bratislavským Quenn`s Pubom pravdepodobne predčasne explodovala nálož pod Žaluďovým automobilom práve v čase, keď sa k nemu blížil. Detonácia odtrhla ruku jeho ochrankárovi, ktorý mu otváral dvere. Steinhübela len poranila a na nejaký čas ohluchol. Odvtedy si pre svoju bezpečnosť dal vyrobiť opancierovaný mercedes za vyše dvadsať miliónov korún.

Najzvláštnejší útok sa odohral 23. mája 1999. Na Bajkalskej ulici doteraz neznámi páchatelia strieľali na jeho Mercedes Jeep a minuli ho len preto, lebo si proti zvykom presadol na šoférske miesto a sám riadil. Na jeho mieste vzadu sedel ochrankár. Oknami vozidla preletelo niekoľko striel a jedného zo Steinhübelových ochrankárov zasiahla strela do ramena. Na Žaluďovu žiadosť mali všetci prítomní o neúspešnom pokuse o jeho fyzickú likvidáciu mlčať. Ochrankár, ktorý vyhľadal lekársku pomoc, uviedol, že sa postrelil sám.

O pár dní sa na tom istom mieste uskutočnil ďalší pokus o atentát na neho. A zase vyviazol. Steinhübel nepochybne veril vo svoju „jánošíkovskú“ nesmrteľnosť - nosil „druidský amulet“, ktorý ho už toľko ráz zachránil. Šiesty útok Žaluď neprežil. Napriek takmer dokonalej činnosti jeho osobnej ochranky, ktorú si školil z ľudí, ktorých veľmi dobre poznal, vražednému útoku nakoniec neunikol...

Gustáv Murín, z knihy Mafia v Bratislave (2008)
(krátené, pokračovanie nabudúce)
FOTO - TASR