Mafia v hlavnom meste (1989-1999) II.
<p><strong>MAFIÁNSKI BRATIA: Eduard Dinič (1964-1998) a Róbert Dinič (1967-1998).</strong> Ďalší mafiánski súrodenci už patrili do inej, vyššej garnitúry zločincov. Rozkvet kšeftov Diničovcov zastavil na čas silnejší boss Miroslav Sýkora. Po jeho smrti sa vracali späť do hry o milióny. Možno zašli priďaleko.</p>
Svoje bohatstvo a moc založili po Nežnej revolúcii v roku 1989 na rozklade štátneho a szmáckeho majetku. Dnes si už ťažko dokážeme predstaviť aké veľké impérium bol pôvodný Socialistický zväz mládeže so všetkými jeho klubmi, rekreačnými strediskami a inými nemovitosťami. Obrovský majetok mládežníckej organizácie totiž v tichosti prešiel na podivuhodné nástupnícke organizácie, kde sedeli ich dobrovoľní, či nedobrovoľní komplici. Tak sa Diničovci zmocnili „mládežníckeho hotela“ Junior na Štrkovci v Bratislave a to prenájmom na tridsať rokov. Tu aj rozložili svoj hlavný stan.
Diničovci sa vyznamenávali tiež pri dražbách v klube Charlie iného národného majetku v socialistickom vlastníctve. Vyhľadávali pri tom tých, ktorí mali záujem dražiť a brali od nich v podstate výpalné výmenou za to, že im nebudú napriek prihadzovať až do príliš vysokej sumy. Do sály sa dostali ľahko, stačilo zaplatiť tisíc korún ako vstupné na draženie. Veľmi obľúbená bola aj tzv. „holandská dražba“, kedy sa dalo naopak stiahnuť cenu dolu. Polícia vyšetrovala prípady, keď sa do dražby prihlásilo päť ľudí, z toho štyria fingovaní, aby sa mohla vôbec uskutočniť. „V prvom kole to nikto nechcel, takže cena išla o 50 percent dolu. V druhom kole sa prihlásil ten piaty, ktorý to potom kúpil. Spravidla išlo o ľudí z podsvetia,“ povedal o tom pre médiá vyšetrovateľ Šátek. Takto veľa priestorov po zaniknutých štátnych prevádzkach vydražili aj sami Diničovci.
Vlastnili tiež vtedy vychytený disco-klub a bordel Richardo. Krčmu „U Eda“ (podľa Diniča) na Wolkerovej ulici prevádzkoval Róbert. Z majiteľa obchodu TETA vytĺkli prepis celého majetku na seba. Robili aj ochranku pre diskotéky - ako napríklad v Dimitrovke vedľa vtedy vychyteného Queens Pub-u, ktorá neskôr za podozrivých okolností vyhorela.
Podobný zdroj príjmov našli aj pri novozavedenej hre Bingo. Tých, čo vyhrali, dôrazne upozornili, že s toľkými peniazmi nie je bezpečné odísť. Ale ak obetujú polovicu výhry, poskytnú im ochranu až domov. Mnohí nakoniec zaplatili.
KEĎ JE KOZE DOBRE
V erotickom salóne bratislavského hotela Junior, kde sa Diničovci a ich verní stretávali, boli podľa viacerých zdrojov nainštalované kamery, ktoré slúžili na tajné nakrúcanie známych a dôležitých ľudí v krajine. Zaujímavejšie materiály s ľahkými slečnami sa využívali na ich diskreditáciu. Podľa Ivana Ivanoviča Miška, údajného bossa ukrajinskej mafie na Slovensku, šlo aj o kompromitujúce materiály na niektorých bývalých príslušníkov SIS za Lexovho vedenia. „Ja som Edkovi hovoril, aby sa do toho nezaplietal,“ tvrdil pre SME Miško. „Na moje odporúčanie kamery v erotickom salóne Edko zrušil, ale po naliehaní Jaroslava S. (Svěchotu, námestníka SIS?, pozn. aut.) ich o mesiac opäť obnovil.“
V POSLEDNEJ CHVÍLI
Eduard Dinič však musel tušiť, že po rokoch beztrestnosti bezstarostná jazda končí, a ak včas nevystúpi, bude to mať pre neho fatálne následky. A aj sa o to pokúsil. Ivan Ivanovič Miško o tom SME povedal: „Hovoril som krátko pred smrťou Edkovi (Diničovi), aby splnomocnil na svoj majetok iné osoby a odišiel zo Slovenska.“
Dinič sa rozhodol stiahnuť do svojej vily vo Francúzsku. Deň pred odchodom však neodolal pozvaniu na tenisový zápas v areáli Zlaté piesky v Bratislave. Bol jeho posledným v živote. Mal ho tam vlákať práve Miško.
V sobotu 9. mája 1998 pred ôsmou večer pri odchode z kurtov pod nohami 34-ročného Eduarda Diniča vybuchlo asi desať kilogramov trhaviny, ktorá bola ukrytá pod dlaždicou na chodníku k bránke na ulicu. Nástražný systém niekto diaľkovo odpálil práve vo chvíli, keď tadiaľ prechádzal Dinič. Explózia vytvorila niekoľkometrový kráter a telo rozmetala do vzdialenosti až stopäťdesiat metrov. Torzo tela preletelo cez vnútorný plot a dopadlo na kurty.
Správu o explózii na Zlatých pieskoch priniesla Pravda na prvej strane ako hlavný článok vydania. „Keď to vybuchlo, myslel som, že je koniec sveta. Videl som trup bez hlavy, ktorý dopadol na kurty. Ešte sto metrov od miesta výbuchu sa našla ruka. Som na všeličo zvyknutý, ale keď som to videl, hneď som si musel ísť kúpiť pollitrovku borovičky,“ opísal vtedy udalosť pre noviny nemenovaný svedok.
O 5 mesiacov, 4. októbra 1998, neznámi páchatelia na Pribišovej ulici na sídlisku Dlhé diely v Bratislave asi tridsiatimi výstrelmi z automatických zbraní usmrtili aj Róberta Diniča a jeho osobného ochrankára...
Gustáv Murín, z knihy Mafia v Bratislave (2008)
(Pokračovanie nabudúce)
FOTO – TASR