Keď mafiánsky boss vyrazí na nákupy...

V živote sú okamihy, v ktorých sa celkový stav spoločnosti zrkadlí ako more v kvapke vody. Pre mňa bol takýmto nezabudnuteľným zážitkom štvrtok 24. apríla 2008 okolo 13.00 h.

Začalo sa to na parkovisku pred bratislavským obchodným centrom Danubia, kde sídli popri rozličných menších predajniach aj známy hypermarket Carrefour. Na miestach vyhradených pre invalidov stálo niekoľko čiernych terénnych automobilov, pri ktorých postávali holohlaví mladí muži zavalitej postavy. Bolo to naozaj iba prvé dejstvo smutnej komédie.

Druhé nasledovalo hneď po vstupe do interiéru, kde dvere do predajne odevov skrášľovali ďalší dvaja svalnatí mladíci s vyholenými lebkami, kým vo vnútri si podobne vyzerajúci boss skúšal saká v sprievode skupiny svojich telesných strážcov. Zašiel som do priľahlej opravovne obuvi a vrátil som sa späť, pretože som neveril vlastným očiam.

Bola to naozaj číra skutočnosť bez prítomnosti filmového či televízneho štábu a prominentným návštevníkom predajne nebol prezident republiky. Tretím dejstvom bol môj telefonát na číslo 158, v ktorom som sa predstavil a oznámil som, že niekoľko holohlavých mafiánov za bieleho dňa uzavrelo pre seba uvedenú predajňu a požiadal som, aby polícia ukázala, že v tomto štáte vládne štátna moc a nie mafia.

Vzápätí som na rovnakú vec osobne upozornil oficiálnu bezpečnostnú službu Carrefour, ktorej pracovníci mi povedali, že sa ich to netýka. Keď som po ďalších nákupoch a výbere topánok z opravovne o 15 či 20 minút odchádzal z obchodného centra, po polícii nebolo ani stopy, ani mi spätne z policajnej linky nik nezavolal a mafia mala ešte stále vyhradenú predajňu odevov pre seba.

Až vtedy som si uvedomil, že nejde iba o trápne predvádzanie sa holohlavých mladíkov a demonštráciu sily podsvetia, ale o výber výpalného v naturáliách (teda v tovare predávanom v jednotlivých obchodoch), čo je vraj zvyčajná prax aj v absolútnom centre hlavného mesta. A to všetko na pravé poludnie - pred tvárou ľahostajnej okoloidúcej verejnosti, s tichým súhlasom polície a s predvídaným nezáujmom oficiálnych bezpečnostných služieb. Pochopil som, že ide skôr o tragédiu ako o smutnú komédiu. Kto nám teda vlastne vládne na všetkých úrovniach spoločnosti?

Pavol Janík, Bratislava
LIST ČITATEĽA