Zdroj: BN
Okamžitá pomoc, ktorá zachráni život, ale aj dlhé čakanie na vyšetrenie, niekedy sklamanie z prístupu lekára a niekedy zase vďačnosť i pochvala... Svoju skúsenosť s fungovaním nemocničného urgentu v Bratislave nám opísali traja naši čitatelia, ktorí museli v nedávnych dňoch vyhľadať rýchlu zdravotnícku pomoc. Uvádzame iba ich krstné mená, aj to zmenené, požiadali nás o to.
Petržalčan Igor tvrdí, že keď v nedeľu nečakane prestal vidieť na ľavé oko, chtiac-nechtiac navštívil jeden po druhom až tri urgentné príjmy nemocníc, napokon skončil v Ružinove. Tam sa ukázalo, že má trhlinu sietnice a zabezpečili rýchly zákrok. „Samozrejme, uvedomoval som si, že mi nejde o život, ´len´ o zrak, takže som najskôr zašiel na pohotovosť na Strečniansku ulicu. Na dverách bol však oznam, že s očami treba ísť na urgent do nemocnice, tak som išiel rovno na Antolskú,“ hovorí.
Informátorka v nemocnici ho usmernila k dverám č. 5, pred ktorými už bolo množstvo ľudí. „Spomenul som si, že keď sa mi pred pár rokmi zapichli do oka drobné triesky, z rovnakých dverí vyšla sestrička, ktorá mi hneď vybavila odporúčací lístok k očnému o pár poschodí vyššie. Nemusel som teda zbytočne sedieť hodiny na urgente, rovno som išiel k špecialistovi.“
Tentoraz to bolo inak. Zjavne unavená zdravotná sestra, ktorá sa v dverách objavila po takmer dvoch hodinách čakania, reagovala – musíte vydržať, tento pán čaká od rána a až teraz prišiel na rad. „Uvedomil som si, že kým sa dostanem dnu, aby mi vypísali ´papier´ k špecialistovi, uviaznem na urgente do večera. Vzdal som to. Odradil ma aj mladík, ktorý vedľa mňa sedel a neprestajne kašľal,“ pokračuje Igor. Rozhodol sa skúsiť šťastie v novej súkromnej nemocnici Bory.
Aj v Boroch si na urgente počkáte, ak nemáte akútny zdravotný problém, hneď po vstupe však o vás vedia, nie ste anonymní.
Urgentný príjem tam funguje bez chaosu, čakajúcich ľudí bolo síce v porovnaní s Antolskou násobne viac, ale Igor mal dojem, že o každom pacientovi majú prehľad. Hneď po príchode ho na recepcii zaregistrovali, na ruku mu dali identifikačný náramok a ani sa nestihol posadiť, už ho volali na triáž, aby ho zaradili do konkrétnej skupiny podľa naliehavosti jeho stavu. Napokon však zostal sklamaný. „Lekárovi v triážnej miestnosti som vysvetlil môj problém, zmeral mi krvný tlak, napokon však povedal, že očný lekár nie je k dispozícii, že mám ísť do Ružinova alebo na Antolskú,“ tvrdí Igor, podľa nemocnice však išlo o nedorozumenie. Ako nám neoficiálne vysvetlili, keďže náš čitateľ nebol „akútny prípad“, povedali mu len to, že na vyšetrenie u očného by musel čakať dlho... „Oddelenie urgentnej medicíny v Nemocnici Bory poskytuje urgentnú starostlivosť založenú na primárnom ošetrení urgentológom. Všetci špecialisti sú v prípade potreby neustále k dispozícii. Prítomnosť špecialistov vyžaduje klasifikácia oddelenia do kategórie urgentného príjmu prvého typu. O privolaní daného špecialistu rozhoduje službukonajúci urgentológ,“ doplnila Bibiána Ovečková, marketingová špecialistka Nemocnice Bory.
Urgent na Antolskej. Ani po dvoch hodinách čakania náš čitateľ Igor nedostal "lístok" k očnému... Zato v Ružinove ho na očnú pohotovosť poslali hneď.
Na očnú pohotovosť v ružinovskej nemocnici sa náš čitateľ dostal okamžite po príchode do zariadenia. Ohlásil sa pri okienku s nápisom Centrálne prijímacie oddelenie, odkiaľ ho hneď poslali na dané poschodie. „Vyšetrenie vrátane rozkvapkania očí trvalo viac ako dve hodiny, lekár bol trpezlivý, naozaj sa mi dôkladne venoval. Do oka mi pichol injekciu, zároveň predpísal potrebný liek a na ďalší deň ma odporučil do nemocničnej polikliniky, kde mi urobili nevyhnutný zákrok,“ uzatvára Igor, ktorý je vďačný, že sa mu dostalo pomoci včas.
Prečo by podobný systém priameho odosielania pacienta očnému či inému špecialistovi nemohol fungovať na Antolskej rovnako ako v Ružinove? „Pacient musí absolvovať prvotné vyšetrenie na urgente a následne je podľa diagnózy poslaný špecialistovi v rámci nemocnice, resp. špecialista prichádza na urgent za ním,“ vyjadrila sa k našej otázke Eva Kliská, hovorkyňa Univerzitnej nemocnice Bratislava (UNB), pod ktorú patria obe spomenuté nemocnice. „Poradie pacientov určuje lekár podľa závažnosti zdravotného stavu. Ak sa pacient nachádza v ohrození života, má vždy prednosť pred ostatnými menej závažnými stavmi. Vždy je to podľa skórovacieho triážneho systému,“ dodala.
Centrálne prijímacie oddelenie v ružinovskej nemocnici
Ďalší náš čitateľ Šimon sa rozhodol zájsť so svojím dvanásťročným synom na urgent na Kramároch po tom, ako sa nešťastne zranil pri športe, silno si udrel hlavu, ale nič si z toho nepamätal. Bolo vidieť, že s chlapcom nie je niečo v poriadku, bol unavený a malátny. „Na urgente sme si vzali lístok a posadili sa do čakárne, ale nečakali sme dlho, už po niekoľkých minútach mu urobili röntgen a potom nás poslali na neurológiu o poschodie vyššie. Neurologičke sme vysvetlili, že syn mal úraz a že si vôbec nepamätá, čo sa stalo... Do správy po vyšetrení však nenapísala, že mal otras mozgu, to uviedol až neurológ pri opakovanom vyšetrení po dvoch dňoch, keď sme sa na Kramáre museli vrátiť, keďže syn sa stále cítil zle. Lekár sa vtedy čudoval, ako je možné, že ho okamžite nehospitalizovali, v nemocnici mal vraj zostať na pozorovanie aspoň tri dni,“ hovorí Šimon. Namiesto toho chlapca poslali domov s odporúčaním, že má mať pokojný režim. Rodičia ho mali pozorovať 48 hodín a keby bolo zle, mali sa so synom vrátiť do nemocnice...
Hlavnú odborníčku ministerstva zdravotníctva pre pediatrickú neurológiu Miriam Kolníkovú sme preto požiadali, aby sa aspoň všeobecne vyjadrila k tomu, či má byť dieťa s otrasom mozgu, ktoré si na úraz nepamätá, hospitalizované. Poslala nám jednoznačnú odpoveď: „Dieťaťu po úraze, pri ktorom utrpelo otras mozgu a na úraz si nepamätá, sa odporúča krátka hospitalizácia, aby lekár mohol pozorovať jeho stav.“
Urgentný príjem v nemocnici na Kramároch
Keďže sa stav chlapca nezlepšoval, stále bol spavý a bolela ho hlava, rodiča ho opäť vzali na Kramáre, kde absolvoval ďalšie neurologické vyšetrenie, tentoraz u spomínaného druhého lekára. „Výsledok bol, že odporučil synovi pokojný režim, a zároveň nám aj vysvetlil, čo to presne znamená – že má len ležať, teda nemáme s ním ísť na prechádzku, ako sme to urobili cez víkend... Že nemôže čítať, pozerať do obrazovky či do mobilu,“ upresňuje Šimon.
Keď neskôr doručili nemocničnú správu synovej pediatričke, odporučila ešte aj CT vyšetrenie, aby sa potvrdilo, že je naozaj v poriadku. „Cétečko mu urobili po takmer dvoch týždňoch od úrazu, veď tam sa mal predsa dostať hneď,“ myslí si otec, podľa doktorky Miriam Kolníkovej však záleží na konkrétnej situácii. „O tom, či je potrebné CT vyšetrenie, rozhodne lekár podľa stavu. Otras mozgu môže byť ľahký a závažný, pri závažnom by dieťa malo absolvovať CT vyšetrenie,“ vysvetlila. Cétečko, našťastie, dopadlo dobre, chlapec však musel byť doma ešte ďalšie dva týždne, až potom išiel do školy.
Svoju skúsenosť s nemocničným urgentom opísal aj Peter, ktorý mal počas pracovného dňa ráno kolíziu s autom, v ktorom viezol deti do školy. Prudko musel brzdiť a najskôr sa zdalo, že je všetko v poriadku. Asi 30 minút po udalosti sa však začal sedemročný syn sťažovať na bolesti chrbta. Ani starší , jedenásťročný, sa necítil komfortne, mierne ho bolel krk. „Rozhodli sme sa teda zájsť s oboma deťmi na urgent v Detskej nemocnici na Kramároch. Dorazili sme tam napoludnie. Čakáreň pred prijímacou ambulanciou bola prázdna, zobrali nás prakticky hneď. Rovno nás poslali na tri vyšetrenia do iných ambulancií: sono, röntgen, neurológia. Všade sme čakali minimálne,“ opísal Peter.
Nemocnica Bory poskytuje urgentnú starostlivosť iba dospelým pacientom.
Vyšetrenia dopadli dobre, až na sonografiu mladšieho syna. Lekárovi sa nepozdávalo malé množstvo tekutiny, ktorú objavil v medzičrevnom priestore. Kázali im prísť na sonografiu opäť vo večerných hodinách. „Keď sme sa večer o deviatej vrátili, čakáreň praskala vo švíkoch, rodičia s deťmi tu zrejme čakali dlho. Sanitka dokonca priviezla dorezaného chlapca, ktorého brali prednostne. My sme však už išli priamo na zopakovanie sonografického vyšetrenia, kde sme čakali desať minút,“ uviedol Peter. Druhé vyšetrenie už dopadlo dobre, tekutina sa stratila. Peter sa však mal s deťmi ešte vrátiť do prijímacej ambulancie po správu. Našťastie, nemusel vystáť celý „rad“, čo by bolo iste na viac ako hodinu. Papiere mu dali skôr. „Na lekárov nemôžem povedať krivého slova. Išiel som tam trochu s obavami, či nebudú zazerať, že ich zbytočne otravujeme, ale opak bol pravdou. Naozaj boli všetci veľmi milí,“ uzatvára Peter.
• Nie každý patrí na urgent
Na centrálnych príjmoch nemocníc v našom meste vyšetria za deň stovky pacientov. Skúsenosti však potvrdzujú, že mnohí z nich nemuseli ísť na urgent, pretože ich stav nebol akútny ani život ohrozujúci. Ďalší sem zas prídu len preto, lebo sa so svojím zdravotným problémom nevedia dostať do bežnej ambulancie, a stáva sa tiež, že pacienta na urgent priamo odporučí jeho ambulantný lekár. Dlhé čakanie na centrálnych príjmoch si tak čiastočne spôsobujú aj samotní pacienti. Lekári na urgente musia tiež prijať opitých či nadrogovaných, ktorých im privezie záchranka. Neraz tak riešia zdravotné stavy, ktoré nie sú priamo určené pre urgentný príjem, a výsledkom je ešte väčšia preťaženosť zdravotníkov.
(mh, ms, bn)