Zdroj: ac
Stretli sme sa pred bývalým mliečnym barom na Hviezdoslavovom námestí, kde začínal s predajom Nota Bene. Bol sychravý deň, keď zima lezie až pod kožu, žiada sa vám niekam do tepla. Peter Sorát to riešil vyše deväť rokov, ktoré strávil na ulici. Aj dnes ho nájdete v uliciach Bratislavy, no teraz už predáva vlastné knihy – o návrate zo svojho pekla. Čo prežíval najťažšie a kedy uňho nastal zlom?
Peter tvrdí, že stačí jediná myšlienka, aby sa vám život obrátil naruby. „Ja som bol odjakživa veľmi zvedavý a tak, keď som v roku 1998 náhodne prechádzal okolo herne, napadlo mi, že vojdem dnu. Muž pri stole s elektronickou ruletou mi vysvetlil pravidlá hry. Skúsil som a v priebehu niekoľkých minút som z 20 eur urobil 300 eur, vtedy sa ešte platilo korunami. Jasné, že som potom celú výhru prehral, no vŕtala mi v hlave. Hovorím si, ty idiot, pekne si to pokašľal, toľko nikde nezarobíš, stačilo len v pravý čas odísť!“
Do herne sa začal vracať a do piatich rokov prehral, čo sa dalo. Všetky výplaty, strechu nad hlavou, manželku i syna, celý svoj život. V januári 2003 skončil na ulici. On, Mgr. Peter Sorát, absolvent teologickej fakulty v Bratislave i štúdia v Prahe.
„Bola veľká zima, tak mi ako prvé napadlo ísť na hlavnú vlakovú stanicu, chodia tam mnohí bezďáci. V čakárni sa však nevyspíte, každú chvíľu nás vyhadzovala polícia. Neskôr som spával aj v sprchách v študentskom internáte na Mlynoch, kde som bol v teple a mohol som sa zamknúť. Vždy som sa snažil byť v rámci mojich možností čistý a upravený, takže pri vstupe do budovy som nebol nikomu podozrivý.“
Aj Peter takto prespával na lavičke, najradšej pred americkou ambasádou, cítil sa tam v bezpečí... Ilustračné foto
V lete nachádzal útočisko v betónovej rúre vystlanej kartónom, na lavičke pred americkou ambasádou („nemusel som sa báť, že ma niekto v spánku okradne alebo zbije“), v opustených záhradných chatkách, v útulku Mea Culpa či De Paul, aj v robotníckej ubytovni, keď si dokázal ušetriť z predaja Nota Bene.
Vo svojej prvej knižke Pouličný diviak, ktorá vyšla pred takmer desiatimi rokmi (pomohlo mu k nej náhodné stretnutie so spisovateľom Danielom Hevierom), podrobne opisuje nástrahy drsného života na ulici. Napríklad mučivý hlad riešil dojedaním zvyškov jedál vo fastfoode nákupného centra. „Pýtali sa ma, či mi to nie je odporné. Vravím, človeče, kebyže si na ulici, nemáš si kde uvariť, nemáš prachy a si niekoľko dní hladný, tak ti to je úplne jedno.“
Prvý Pouličný divak vyšiel pred takmer 10 rokmi. Vďaka predaju knižiek si Peter dokáže platiť podnájom.
Čo však bolo úplne najhoršie? „Na ulici som dokázal prežívať, ale hrozné boli stavy beznádeje a depresie. Keď som mal čo len trochu peňazí, stále som hrával a prehrával. Až do októbra 2003, kedy som sa po prehre na rulete psychicky zrútil. Bolo to čisté peklo, ktoré som sa rozhodol ukončiť skokom zo Starého mosta. V poslednom okamihu som si uvedomil, takto sa to predsa nemôže skončiť! Niečo sa vo mne zlomilo a odvtedy mám s ruletou pokoj. Človek asi musí padnúť až na úplné dno, aby sa dokázal od neho odraziť. Keď sa nevzdá, dostane novú energiu.“
Ani v najväčšej tiesni nežiadal o pomoc rodinu, brata, sestru či kamarátov. Vysvetľuje, že svoj osud si sám zavinil, preto s ním aj sám bojuje. S odstupom času je dokonca vďačný za každý deň svojho bezdomovectva, za každú skúsenosť. „Aj sociálny bankrot môže byť základom nového života. Ja som práve na ulici zistil, čomu sa chcem venovať, čo ma skutočne baví - písať o sebe a o ľuďoch, ktorých som stretol. A mám na to aj talent.“
Začal prispievať do Nota Bene, no neskôr už popri ňom predával vlastný samizdatový časopis o živote na ulici. Volal sa Záblesky blbosti, po čase názov zmenil na Pouličný diviak. Písal na písacom stroji a potom strany rozmnožoval na xeroxe. „Ľuďom sa časopis páčil, hovorili mi, tu máš peniaze, napíš ďalší.“
Predával aj na Miletičke, ktorej chce venovať svoju ďalšiu knihu.
Napísal, a to celú knihu. Jedinečnú reportáž o sociálnom bankrote, bezdomovectve a pouličnom živote s názvom Pouličný diviak dnes kúpite dokonca aj v anglickej verzii (The Street Wild Boar). Autentický príbeh a originálne postrehy Petra Soráta si tak môžu prečítať aj cudzinci, ktorí prídu do Bratislavy ako turisti alebo v našom meste pracujú. Sám si knižku preložil a vydal, za peniaze z predaja predchádzajúcej, slovenskej, ktorá sa stala v bratislavských uliciach bestsellerom. Tvoril ju vo verejnej knižnici SAV na Klemensovej ulici, bez akejkoľvek finančnej podpory, ktorá pomáha na svet knihám iných autorov.
Sám svoje knižky aj predáva. Možno ste niekedy stretli pouličného spisovateľa na trhovisku Miletičova, v uliciach Starého Mesta, alebo na hodoch, vinobraniach či jarmokoch aj mimo Bratislavy. Korona ho síce donútila robiť „biznis“ online, no keď napíšete na facebook Petra Soráta správu, knižku vám prinesie osobne. Rád sa rozpráva s ľuďmi, rád počúva ich príbehy i starosti a niektoré z nich si zaznamenáva. Možno už čoskoro budeme o nich čítať v jeho ďalšej knižke, o legendárnej Miletičke, ktorú pozná veľmi dôverne.
Do knižky vám napíše aj venovanie.
Už dávno netvorí v knižnici, na požičanom počítači, pri ktorom sedával od rána do večera: „Odkedy mi v roku 2012 vyšiel prvý Pouličný diviak, môžem si dovoliť prenájom menšej izby v rodinnom dome.“
S prehľadom sa orientuje aj pri zasielaní knižiek záujemcom do vzdialených miest na Slovensku či do zahraničia: „Už viem, že obálky si musím kúpiť v papiernictve alebo v ŠEVT-e, sto kusov mi na pošte nepredajú.“
Z ulice mu však zostali inštinkty prežitia, keď deň čo deň riešil, čo bude jesť, kde bude spať: „Ak sa niekde na zemi povaľuje euro, vy si ho nevšimnete, no ja áno a idem si ho zobrať. Na zastávke autobusu sa zas pozriem do výdajníka automatu, či tam nie je vypadnutá minca. Neviem to vysvetliť, mám to stále v sebe a asi mi to navždy zostane. Ale Peter Sorát spred desiatich rokov je už pre mňa úplne cudzí človek. To nie som ja.“
Ak ho stretnete s knižkami v meste, zastavte sa pri ňom. Budete bohatší o výnimočný príbeh spisovateľa s oficiálnou adresou Bratislava - Staré Mesto, ktorý vďaka vlastnému úsiliu neskončil ako troska popíjajúca lacné víno. Naopak, dáva nádej ľuďom, ktorým chýba alebo ju strácajú. „Áno, som šťastný, hoci som stále chudobný a stále ohrozený neistotou. Ale keď aj spadnem, opäť sa postavím a idem ďalej,“ odpovedá na našu poslednú otázku.
(ac)