FOTO: Juraj Višný zažil v Bratislave hrôzy druhej svetovej vojny, ale neskôr ako kulturista aj veľkú slávu!

Zdroj: koláž abn - Archív J.V.

Fotografie s československými misskami na dnes už neexistujúcom kúpalisku Lido sa stali priam kultové, ale preslávila ho aj postava Supermana vo filme Kto chce zabiť Jessii? z roku 1966. Vyštudovaný architekt Juraj Višný bol asi prvým bratislavským kulturistom a na naše mesto nezanevrel ani po emigrácii do Švajčiarska, kde žije i v súčasnosti, hoci je stále aj Slovákom!

Narodil sa 7. júna 1937 v Bratislave, hoci v tom čase žili jeho rodičia ešte v Prahe, kde otec pracoval. "Mama ma krátko pred pôrodom prišla priviesť na svet do svojho rodného mesta, teda konkrétne v klinike na Zochovej ulici, kde sa aj ona narodila. Po dvoch týždňoch sa so mnou vrátila do Prahy, kde sme žili až do obsadenia Čiech a Moravy Hitlerovými vojskami a vtedy sme sa vrátili do Bratislavy. Bývali sme na štvrtom poschodí v dome na Štefánikovej ulici č. 21, vedľa krásneho Pisztoryho paláca, kde bolo za Slovenského štátu Veľvyslanectvo Nemeckej ríše a potom za socializmu Leninovo múzeum. Starí rodičia bývali neďaleko na Tolstého ulici a babkina sestra s manželom na Edlovej v Dopse," púšťa sa do rozprávania už niekoľko dní 84-ročný Juraj Višný - žijúca legenda československej kulturistiky. 

Zdroj: archív J.V.

V jeho rodine sa bežne používali všetky tri prešporské jazyky, teda nemčina, slovenčina a maďarčina a vďaka dobrým knihám dokonca aj po čeština. "Vojnu si od asi tých mojich šiestich rokov veľmi dobre pamätám a to hlavne na poplachy pri náletoch alebo preletov “nepriateľských” bombardérov, čo znamenalo utekať s kuframi zo štvrtého poschodia do pivnice (výťah sa vtedy nesmel používať) a tam byť v akom-takom bezpečí v prípade bombardovania. To boli pivnice, v ktorých mal každý zásoby uhlia alebo koksu na kúrenie či výrobu teplej vody, väčšinou tam bol aj sklad zemiakov, čiže vôbec nešlo o  príjemný pobyt a pri plnom zásahu pumy znamenal len málo nádeje na prežitie a záchranu. Keď bombardéry preleteli, tak bol koniec poplachu a mohli sme pivnicu opustiť, ale vedeli sme, že niekedy poletia zase späť a možno zase nad nami a vtedy sa mohlo stať, že bomby, ktorých sa ešte nezbavili, tak ich niekde nad mestom zhodia - čiže zase únik do pivnice. Ešte horšie boli poplachy v noci, lebo keď sa zotmelo, museli byť všetky okná perfektne zatemnené a počas poplachu bývali všetky verejné osvetlenia vypnuté. No a v takej tme len s baterkami so zelenou či červenou fóliou utekať po schodoch nebola sranda."

Zdroj: koláž abn

​​Najhoršie bombardovanie zažila Bratislava 16. júna 1944, kedy bola zničená nielen továreň Apollo, kde zahynulo 74 ľudí, ale poškodené boli aj viaceré budovy v okolí...

Keď sa k Bratislave na jar 1945 začal blížiť vojnový front, tak jeho rodičia aj so svojimi dobrými priateľmi odišli do Plaveckého Mikuláša, aby sa vyhli obliehaniu a ostreľovaniu mesta spojeného s pouličnými bojmi. Nemci boli pripravení na silnú obranu a nazvali ju: Festung Pressburg. "Front však Bratislavu vďaka výborným taktickým ťahom obišiel, čím si Rusi ušetrili veľa času v ich úspešnom postupe a predišli zbytočným stratám na ľudských životoch. Ale za to sme my vliezli obrazne povedané do jamy levovej, pretože ani nie dve hodiny po našom príchode do Plaveckého Mikuláša partizáni napadli dedinu v ktorej mali Nemci svoju jednotku a aj sa im ju podarilo obsadiť. Nemeckí vojaci sa onedlho vrátili aj s tankami a po dosť dlho trvajúcom boji sa im podarilo dedinu zase obsadiť a hneď začali Nemci represálie. Keď už bolo plno obyvateľov nahnaných na námestie pred kostolom, tak začala zase streľba z obidvoch strán a v tom frmole medzi strieľajúcimi nemeckými vojakmi sa nám podarilo ujsť do blízkeho lesa."

"Po dlhšom blúdení v lese, ale stále v smere preč od zvukov boja sme v diaľke videli autobus v dezolátnom stave a bez jediného kúska skla v oknách. Pri autobuse stal jeden muž a kýval na nás a keď sme prišli k nemu, tak nám povedal, že ide do Holiča a že nás zoberie. Bola to úžasne šťastná náhoda a ešte aj to, že v Holiči sme mali rodinu. Nastúpili sme do autobusu, ktorý bol úplne vykuchaný, okrem šoférovho sedadla tam nebolo nič a tak sme si sadli na zem a opreli sa o bočné steny. Šofér ešte pred odjazdom dal obidvom mužom do rúk jednu pancierovú päsť, teda “panzerfaust” a ukázal im ako majú zamieriť a stlačiť spúšť v prípade, keby nás nemeckí vojaci chceli zastaviť. Mali sme šťastie a počas tých skoro 50 km hrkotajúcej jazdy sme nestretli nikoho, akurát raz preleteli nad nami ruské lietadlá stíhačky “Raty” a pustili na nás z guľometov zopár dávok, ale našťastie nikoho netrafili. Šofér autobusu okamžite prudko zastavil a zakričal, aby sme okamžite vystúpili a schovali sa ďaleko od autobusu. Stíhačky sa však už nevrátili a možno piloti zaregistrovali, že z autobusu vybehlo len šesť civilistov. Napokon sme dorazili do Holiča a s veľkou vďakou sa rozlúčili s naším záchrancom - ktovie ako by sme boli dopadli bez neho. Až po mnohých rokoch som sa dozvedel, aké hrôzy a brutalitu nemeckých vojakov zažili v tých dňoch ostatní obyvatelia Plaveckého Mikuláša. Mnohí za to zaplatili dokonca vlastným životom," smutne konštatuje stále vitálny osemdesiatnik.  

Zdroj: koláž abn - Archív J.V.

​Kolobežkovanie na Vajanského nábreží, letné prázdniny na vidieku či smutná fotka v skautskej uniforme pri zničenom Kolonádovom moste v Piešťanoch. Skautom bol až dokým ich v roku 1948 nezrušili... 

​"Posledné dni vojny sme strávili vo vinohradoch neďaleko Holíča, kde sme mali k dispozícií podzemnú vínnu pivnicu aj so zásobami. Tam sme prežili prechod frontu, ktorý sa tiahol v bezpečnej vzdialenosti od nás, aj keď dunenie kanónov sme dobre počuli a v noci bola obloha tým smerom často sfarbená do žlto-červena. Po oslobodení Bratislavy sme sa vrátili domov a až na jeden asi 15 cm veľký kus šrapnelu, ktorý bol vrazený do okenného parapetu sa u nás nič nestalo. Akurát my sme mali za sebou tento strašný zážitok, na ktorý asi nikdy nezabudnem," dodal pán Višný 

Zdroj: archív J.V.

​Motivácia začať posilňovať bola prostá - Ďuro už nechcel čeliť posmeškom, že je dlhý a chudý ako bocian. Pri výške 186 cm vážil kedysi len 67 kilogramov...

Bežný život sa však ani počas druhej svetovej vojny nezastavil. "V roku 1943 ako šesťročný som začal ľudovú školu a to u Uršuliniek na Nedbalovej ulici a prvé týždne ma mama sprevádzala na ceste do a aj zo školy. Potom to už nebol pre mňa asi problém, lebo pred našim domom na Štefánikovej bola zastávka električky, do ktorej nebol pre mňa problém nastúpiť a pri Tržnici vystúpiť a to isté potom aj v opačnom smere. Po prvej triede ma dali do bližšej školy na Hlbokej ceste v krásnej budove Sirotinca, kam som jazdil občas aj na kolobežke. Po ukončení ľudovej som pokračoval na XIII. strednej škole na Čapkovej ulici. Žiakom som bol celkom dobrým, lebo som sa snažil čo najviac naučiť v škole počas výučby, aby som sa nemusel doučovať doma a mal čas na šport a všetko ostatné, čo ma vtedy bavilo. Už ako malý chlapec som po vojne doslova hltal výborné české časopisy Junák a Vpřed, Foglarove knihy a Rychlé šípy a rád som cestoval prstom po svetovej mape," spomína budúci vrcholový športovec, ktorý so po vojne stal skautom, čo bola veľmi dobrá a zaujímavá stála činnosť ako aj skvelé letné stanové tábory v Tatrách alebo výlety do Českého raja a pod. "Bohužiaľ po voľbách v roku 1948 sa veľmi veľa zmenilo v živote mnohých ľudí a to tu nechcem rozvádzať, ale len heslovite spomeniem vyvlastňovanie nehnuteľností, akcia B, mena peňazí atď. Moja rodina sa musela tiež veľmi uskromniť a mama si musela nájsť prácu, lebo môj otčim (rodičia sa rozviedli a moja mama sa druhý krát vydala) bol doktor práv a bol degradovaný na podstatne nižšiu funkciu a s podstatne menším platom. V podstate, ale mal šťastie, že aspoň pracoval vo svojom obore, lebo mnohí právnici a iní odborníci pracovali potom ako skladníci, pumpári, natierači a podobne."

Zdroj: archív J.V.

Ako štrnásťročný si prvýkrát sadol do kanoe a zostal vode verný až do roku 1958, počas štúdia architektúry hral volejbal za Červenú hviezdu Bratislava, ale najväčšiu slávu mu priniesla kulturistika.  

​​Chlapci v jeho veku svoj voľný čas trávili hlavne športom a rôznymi hrami. V lete bol populárny futbal a soritaš, guľky, v zime ľadový hokej alebo pri zlom počasí aj ping-pong niekde vnútri. "Hlavné slovo mal ten, kto vlastnil pravú koženú nafukovaciu loptu, ale niekedy nám bola dobrá aj gumená či tenisová. Po zmene politického systému v roku 1948 sa z nás skautov stali pionieri, čo malo výhodu aspoň v tom, že pomerne veľké možnosti na realizáciu poskytoval Pioniersky palác, kde bolo veľa záujmových krúžkov. Prihlásil som sa do hokejového, čo bolo spočiatku super, ale keď som mal ako dorastenec hrávať v Slovane a vstávať na tréning, ktorý bol o šiestej ráno, tak ma to rýchlo prešlo. Na strednej škole boli populárne boli rôzne loptové športy ako napríklad basketbal či volejbal, ktorým som sa tiež venoval a rád spomínam, že som na birmovku dostal bicykel, ktorý som si postupne vylepšil voľnobežkou, reifkovými brzdami či závodným kormidlom a všade som sa dostal veľmi rýchlo - napríklad aj do lodenice v Petržalke. Ako 14-ročný som začal jazdiť na kanojke po Dunaji, čo mi vydržalo asi sedem rokov, počas ktorých som mal neskutočne veľa zážitkov a dobrodružstiev.  Za všetky spomeniem aspoň ten, keď sme sa ako chalani odviezli električkou č. 7 do Karloveskej zátoky, kde sme si nechali u kamošov v lodenici šaty a v plavkách skočili do Dunaja a nechali sa prúdom unášať až k propeleru. Na brehu si potom sadli na kamene, kde sme uschli a električkou sme sa zase vrátili do lodenice. Niekedy sme si to zopakovali aj viackrát za sebou. Akurát už neviem či voda vtedy nebola až taká studená alebo sme boli ozaj dobre otužilí. Kamarát mal krásneho čierneho vlčiaka a keď bol on s nami, tak samozrejme, že sa s nami dole Dunajom plával aj jeho pes Dono."

Zdroj: koláž abn - FB J.V.

​V roku 1964 bol v skvelej forme - zvíťazil aj na 1. kulturistickej súťaži o Pohár Mladej Gardy v Bratislave. V lete chodil hrávať rekreačne aj badminton, pri ktorom sa dalo dobre opáliť a občas nasadol aj na modrobiely skúter Čezeta 125, na ktorom je pod Slavínom...

Film Kto chce zabiť Jessie? (1966) zvíťazil na Filmovom festivale sci-fi filmov v Terste, kde získal najvyššiu cenu Zlatú hviezdicu a úspech mal aj na Filmovom festivale vo švajčiarskom Locarne, kde mu udelili cenu Mac Seneta. O dva roky neskôr sa Juraj Višný objavil ako atraktívny vodič nákladného auta aj v ďalšej čiernobielej snímke Objížďka: 

Presne 21. júna 1968 sa v Bratislave konalo finále Miss ČSSR. Jeho súčasťou bolo aj pózovanie finalistiek súťaže krásy v spoločnosti svalnatého mladého muža, ktorým nebol nik iný ako Juraj Višný.

Zdroj: archív J.V.

​"Tá séria fotiek vznikla niekoľko dní po prvých majstrovstvách ČSSR v kulturistike mužov a juniorov, ktoré boli v bratislavskej Estrádnej hale PKO koncom mája 1968. Dievčatá mali krátko pred svojou súťažou krásy a už ani neviem, z akého titulu bolo to fotenie. Zábery boli dielom dvoch výborných fotografov, zhodou okolností aj mojich dobrých kamarátov a to Laca Bielika a Bohuša Puskailera. Bolo to pár príjemných a veselých hodín strávených na kúpalisku Lido, ale ja som tie dievčatá už nikdy potom osobne nestretol a na finále Miss nás ani len nepozvali," povedal nám s úsmevom pán Višný.

Zdroj: koláž abn - FB J.V.

​Juraj Višný sa počas svojej kariéry stretol aj s americkým hereckým kolegom Sylvestrom Stallonem, ktorý sa v roku 1988 preslávil aj sériou filmov o americkom vojnovom veteránovi menom John Rambo. Celkom sa na seba podobajú, hoci ste si určite všimli, že Slovák má v rukách namiesto samopalu príklepovú vŕtačku... 

Zdroj: archív J.V.

Herec, architekt a kulturista ​Juraj Višný s dnes už nebohým spisovateľom Jurajom Šebom, ktorý drží v rukách fotografiu z filmu Kto chce zabít Jassie?, kde hrala aj česká sexbomba 60-tych rokov - herečka Oľga Schoberová.

Pochopiteľne, že sme sa ho opýtali aj na to či posilňuje alebo ako si udržiava postavu v pokročilom veku: "Cvičenie u tzv. seniorov, teda osôb nad 70 rokov, by malo v prvom rade slúžiť na vylepšenie telesnej aj duševnej kondície. Poskytne radosť z pohybu, zlepšenie koordinácie pohybov, reflexov a tým aj rozmýšľania. Dobre na to poslúži plávanie, rýchla chôdza (podľa možnosti nie dole strmým kopcom, lebo to nepríjemne zaťažuje kolená), bicyklovanie alebo rôzne loptové hry, ktoré hernou taktikou precvičujú myslenie. To všetko sú vlastnosti, ktoré mnohým starším ľuďom postupne ubúdajú. S vylepšovaním vlastnej kondície narastá aj chuť sa viac pohybovať. A tak je to aj s mojím terajším tréningom. Ja už nepotrebujem zdvihnúť 100 kg činku nad hlavu, ale napríklad vyniesť bez problémov dve plné 15 kg vážiace nakupné tašky na 3. poschodie po strmých schodoch. Skrátka byť schopný robiť bez problémov všetky práce a úkony potrebné k denno-dennému životu. Snažím sa dôstojne starnúť, ale vždy v dobrej nálade a s optimizmom. Aj to treba robiť s rozumom, lebo jeden nikdy nevie, koľko času má ešte pred sebou a čo sa mu môže vypomstiť z chýb ktorých sa voľakedy dopustil. Peknú knihu na túto tému napísal nemecký herec a zabávač Joachim “Blacky” Fuchsberger, ktorý sa dožil 88 rokov a publikáciu nazval: Altwerden ist nichts für Feiglinge” (Starnutie nie je pre zbabelcov) a myslím si, že nebol ani tak ďaleko od pravdy. Ale to si musí skúsiť prežiť každý sám." 

Zdroj: koláž abn - FB J.V.

​Fotka v bazéne vznikla vlani a na posteli sa nechal zvečniť v deň svojich 84. narodeninách, teda 7. júna 2021. Zdá sa, že je stále vo výbornej telesnej aj duševnej kondícii!

(ars)