Spomienky priameho účastníka Sviečkovej manifestácie z 25. 3. 1988 na zásah totalitnej moci voči veriacim

Zdroj: koláž abn

Už zajtra uplynie 31 rokov od tzv. Sviečkovej manifestácie, ktorá sa konala na Hviezdoslavovom námestí za účasti tisícok veriacich. Bol medzi nimi aj kresťanský filozof a spisovateľ Vlado Gregor a ten nám poskytol autentický pohľad na tzv. Bratislavský Veľký piatok, ktorý je dnes pamätným dňom SR označený ako Deň zápasu za ľudské práva. Svoj spomienkový text napísal v roku 1989 ako 31-ročný...

Leje ako z krhly, ale tisícky ľudí priamo na námestí a tiež v okolitých uliciach pôsobia mimoriadne hrejivo. Okolie otepľuje aj živý požiarnicky ruch, množstvo polievacích áut a špeciálnej techniky, ktoré oživujú zmoknutý priestor. Uniformita mu vládne – policajné uniformy, požiarna uniformita, uniformy špeciálnych oddielov s obuškami, helmami a štítmi, uniformita dáždnikov a za chvíľku aj uniformita sviečok. Tie sa zapaľujú po skutočne slávnostne a precítene zaspievanej štátnej hymne, pri ktorej, napodiv, štátne orgány neprejavujú úctu, nestavajú sa do pozoru. Prečo? Chystajú sa totiž na štart. Do zástupu začínajú vchádzať policajné autá a snažia sa vytlačiť ľudí zo stredu námestia. Koľko ich je? 20, 30? Neviem, uskakujem naraz pred tromi – štyrmi. Aj tak trvá asi 10 minút, než ľudí odpracú. Niektorí kopú do áut. Sú to provokatéri? Vymykajú sa totiž z celkového rámca oslavy ľudskej dôstojnosti. Ináč, uniformovaní príslušníci sa správajú slušne, vodu múti niekoľko(tiež je záhada, koľko) „spolupracovníkov v civile“.

Pomedzi modlenie a spev nábožných piesní občas začujem bolestné výkriky mlátených ľudí, avšak len veľmi matne. Cez dáždniky nie je vidno, ani čo sa deje v blízkom okolí. Z toho však, čo som registroval a počul od iných, mám dojem, že „obťažovali“ väčšinou starých mužov a ženy. Na tých silnejších, hoci neagresívnych, asi nemali títo námezdní robotníci odvahu a dostatočný motív. Dostal som sa do skupiny, ktorú zatlačili pred fontánu. Pred nami defilovalo asi 30 – 40 spomínaných výtečníkov, ktorí sa postavili do jedného radu a zaujali výstražné gorilie a boxerské pozície.

Na kompaktnú a ešte k tomu zhustenú masu, ktorá sa spokojne venovala svojim náboženským výlevom, však akosi nemali chuť zaútočiť. Okolo nás vládlo šťastie a zhasínajúce sviečky sme si pripaľovali s úsmevmi: „Kto za pravdu horí...?“ Pod dáždnikmi horeli celkom slušne. Medzi nezúčastnenými asi vznikol strach z požiaru, polievacie autá začali pracovať naplno. Ľudia však, oblečení do dažďa, iba pobavene nastavovali dáždniky, aby im nenatieklo do topánok. Som človek veľmi extravertovaný a v duši sa mi rodili poznámky, ktoré okolie síce prijímalo s úsmevom, ale so značnou dávkou nedôvery. Zdá sa, že demokratické tradície nášho národa začínajú vytláčať vynútené konšpiratívne tendencie. Je to chorobný proces a je treba skutočné odhodlanie, aby sa dal zastaviť.

„Takže toto má byť slovenské národné divadlo?“ – komentujem dianie okolo a pridávam pár otáznikov. „Zhora prší, zospodu nás polievajú a z bokov sprchujú vodnými delami – čo to má byť – predčasná polievačka alebo skupinový krst? A prečo nás vlastne polievajú? Asi preto, aby sme lepšie rástli.“ Vodné delá som okúsil až v závere. Nepomohli mi ani rezervné okuliare a tak ďalšie 2 až 4 otužujúce dávky som už prijal s nezdvorilo obráteným chrbtom. Pár starších žien to zhodilo z nôh, asi chceli upratovacie orgány okrem umytia mesto aj poutierať. Jeden z účastníkov sa mi snaží pripáliť sviečku a s účasťou sa pýta: „Nějak se třeseš, mladíku!“

Odpovedám: „Je mi zima!“ On na to: „Musíš vydržet!“ Hovorím: „20 rokov som čakal na toto jarné počasie, vydržal by som až do rána!“ Moravák sa usmeje a pokračuje v modlitbe.

Ľudia sa však držia, my v strede sa nerozchádzame, asi sme nielen ponížení a urazení, ale aj mierne nahnevaní – za tie roky. Nie je teda pravda, že by sme boli rozohnaní, boli sme iba rozháňaní. Samotní starší spomedzi manifestantov nám hovoria: „Mládež, rozíďme sa, polhodina uplynula a pobožnosť sa skončila“. Pretláčam sa teda cez zástup preplnenou Gorkého ulicou. Na cestu nám hučia policajné sirény množstva áut. Pripomína to plašenie divej zveri a nie vyprevádzanie vlastných občanov, ktorí si vyšli na trochu početnejšiu jarnú prechádzku. Prídem večer domov, vylejem si vodu z topánok a vreciek a idem si pozrieť Televízne noviny, veď som mal dojem, že sa tam aj fotografovalo a nakrúcalo. Dozviem sa akurát, že v preplnenom centre mesta sa nachádzala akási hŕstka, o ktorej škoda reči a že drvivá väčšina si svoje duchovné potreby uspokojovala v papučiach pri Angelike. Ráno si kupujem dvoje noviny. V oboch je do písmena to isté, čo aj v bezprostrednej televíznej reakcii. Čo ma pritom napadlo? Okrem iného, že keď dvaja hovoria to isté, nebýva to väčšinou to isté. A aké to bolo? Takéto.

P.S.: K vyjadreniu dojmu pridávam ešte modlitbu: Život je už taký, že keď si človek myslí, že je najsilnejší, práve vtedy je najslabší a najzraniteľnejší. Naopak, keď sa považuje za slabého a nerozhodného, sám ťažko odhaduje nie svoju silu, ale silu Božiu, ktorú od neho prijíma. Ak máte pochybnosti, strach, rozpaky, hanbu, nerozhodnosť, nebuďte zarmútení, pri vás stojí ten, ktorý nemusí mať strach, netrpí žiadnymi mániami ani schizofréniami, rozhodne vie, čo chce, vie, kedy vám má dať radosť, a vie aj to, kedy je pre vás lepšie trpieť a zožierať sa, nevedieť, čo s časom a nevedieť, akú cenu má poriadok a disciplína, ktoré ste si určili. On pozná aké vybočenia sú pre vás možné, aké svinstvá, trápnosti a neuveriteľnosti ste schopný napáchať. A vie aj to, kedy má odpustiť, a vie aj napraviť zlo, ktoré ste spáchali.

Psychiatri sa čudujú, že človek môže trpieť pocitom prenasledovania, neodpustiteľnej viny, veľkej úzkosti a hriešnosti pre zdanlivé maličkosti. Neverte, nebývajú to maličkosti, ale verte tomu, že On je cesta, pravda a život a každú krivdu, omyl, ba aj také veci, ktoré sa zvyknú nazývať zverstvami vie nielen odpustiť, ale aj napraviť. „Ľuďom, ktorí milujú Boha, všetky veci sú na osoh“ a „Boh miluje toho syna, ktorého tresce.“ A my sami ľudia nie sme ochotní uveriť, že Boh je natoľko milosrdný, že nie sú hriechy, ktoré by nevedel odpustiť. Jednoducho, keď vidíme tú zlobu, nenávisť a nezmysly, vrhli by sme toho človeka (alebo aj sami seba) až do najhlbšieho pekla, do horiacej gehenny. Nepodceňujte Boha! „Teraz sú ešte všetky tri viera, nádej i láska.“ Hranice ľudských vín, zvrhlostí a hlúpostí nie sú na dohľad, nemajú konca. Uvedomujeme si, aká je to milosť, že v diaľke nám predsa svieti jasné svetlo?

Svetlo vyžarujúce z najhlbšieho utrpenia, najoddanejšej viery a bezhraničnej nádeje, tej detskej dôvery, ktorú má dieťa k tým svojim a či psíček k pánovi, hoci ten je zlý. Verme, že náš Boh je dobrý, že znáša tie naše vylomeniny a že On napráva ich nenapraviteľné dôsledky.

Myslíte, že by to mohlo byť ináč? Neverím.

Vlado Gregor