ROZHOVOR: Čo milujem na Bratislave? Barbora Botošová o rodnom meste, živote i hudbe

Zdroj: Sasha Berkyová

Huslistku a primášku Barboru Botošovú (30), vnučku legendárneho Berkyho Mrenicu, zrejme netreba milovníkom hudby zvlášť predstavovať. Pre Bratislavské noviny však táto šarmantná hudobníčka prezradila i to, ktoré kúty Bratislavy si zamilovala, ale aj aké mala detstvo po boku slávneho hudobníka a ako sa snaží pomáhať ostatným Rómom.

Vyrastali ste v Karlovej Vsi. Aké ste tam mali detstvo? Chodili ste aj von medzi deti alebo ste všetok svoj voľný čas venovali  husliam?

Bola som dieťa ako každé iné, teda v určitom období som sa i búrila, chcela byť viac s kamarátmi ako s husľami pod bradou. Bývali sme na Silvánskej a od mojich siedmich rokov na Púpavovej. Tie adresy sú oproti sebe cez koľajnice, moje detstvo teda siaha do týchto končín.

Keď dnes prechádzate cez Karlovu Ves, cítite istú nostalgiu, vynárajú sa vám spomienky? Na ktorých miestach?

Áno, no tých miest je veľa. Moja základná škola, Základná umelecká škola Jozefa Kresánka, miesta, kde sme sa chodili s bratom sánkovať, Líščie údolie, obľúbená cukráreň a ešte na konci Karlovej Vsi sú výškové budovy, ihrisko a park. Prednedávnom som tam i zašla, sú to miesta, ktoré mi pripomínajú mojich starých rodičov. Vždy ma tam čakali na lavičke, keď som šla zo školy. Malo to svoje čaro. S dedkom, sesternicou a bratom sme si chodili opekať do Líščieho údolia. Keď sa ocitnem na týchto miestach, mám pocit, že nachádzam svoje detstvo.

Koľko času ste trávili so svojimi starými rodičmi? Boli ste spolu dennodenne?

Od mojich siedmich či ôsmich rokov to bolo dennodenné, lebo sme s nimi bývali.

V jednom byte?

Áno. Takže to bolo veľmi intenzívne.

Starý otec vás teda zrejme učil hrať na husle...

Učil, bolo to presne v období, keď som chcela chodiť viac von a uznávala rôzne detsko-pubertálne idoly (smiech) . On bol z toho nervózny a trošku ma musel sekírovať.

O Berkym Mrenicovi sa hovorilo, že bol vtipný, milý, ale pokiaľ išlo o hudbu, nepoznal žarty. Je to pravda?

Bral to veľmi vážne. V súvislosti s ním nastali také dva zlomové momenty. Prvý, keď ochorel. Mala som asi deväť rokov. Stal sa úplne iným človekom. Predtým aktívne hrával, väčšinu času trávil na koncertných turné, skúškach, no s chorobou sa to zmenilo a zmenil sa aj on. Bol veľmi smutný, že už nemôže hrať. Druhý zlom nastal, keď som mala asi jedenásť rokov. Dovtedy som bola dieťaťom, ktoré sa rado hralo s kamarátmi a počúvalo chlapčenské kapely. No keď ma dedko prvýkrát zobral do filharmónie na koncert talianskeho huslistu, ktorý hral Čajkovského koncert, veľmi ma očaril orchester i celá atmosféra. Mimochodom, huslista bol veľmi pekný, taký usmievavý, brčkavý a neskutočne prežíval každý tón. Odvtedy som si husle začala vybaľovať z vlastnej iniciatívy, začala som si študovať hudobnú literatúru a úplne som tomu prepadla.

Takže vaša dráha bola daná od útleho detstva. Nerozmýšľali ste však nad tým, ak by ste predsa len robili niečo iné, čo by to bolo?

Mama nebola veľmi nadšená, keď som chcela ísť na konzervatórium. Na základnej škole som sa výborne učila, dokonca ma prijali aj na gymnázium bez prijímačiek. Veľmi chcela, aby som išla na gymnázium a popritom sa venovala hudbe. Poznala situáciu hudobníkov na Slovensku, nie je totiž jednoduché uživiť sa, pokiaľ sa venujete menšinovému žánru. Možno si myslela, že nájdem uplatnenie napríklad v práve. Vedela, že mám dobrú pamäť a hlavu aj na iné veci, ako je hudba. No ja som chcela ísť jednoznačne na konzervatórium. Prijali ma naň už rok pred ukončením základnej školy ako mimoriadneho študenta, takže som ho navštevovala už popri ZŠ.

FOTOGALÉRIA (rozhovor pokračuje pod fotogalériou):

​Takže netušíte, čím by ste mohli byť, keby ste neboli huslistkou?

Veľmi ma v určitom období života fascinovala psychológia, možno hudobná veda či kritika. A psychológia ma fascinuje dodnes, určitý ponor do ľudskej duše a ľudského konania. Býva to tak, že človek sebe poradiť nevie, no druhým áno. To je presne môj prípad. Všimla som si, že keď mal niekto z môjho okolia problém, prišiel za mnou, snažila som sa poradiť aj z iného uhlu pohľadu. Jedna kamoška mi preto dala v určitom období prezývku : psychológ – amatér (smiech) .

Je to tak i pri hudbe, že keď hráte, precítite skladbu aj v spojitosti s osudom jej autora?

Určite. Interpret to musí mať v hlave, vďaka tomu psychologicky vie precítiť, čo chcel skladateľ vyjadriť. Potom je ešte druhý pohľad a to je absolútna hudba, teda čo vyjadruje hudba samotná, to je zas iný rozmer, skôr estetický. Dejiny hudby a estetika hudby sú určite dôležitou súčasťou vzdelania hudobníka.

Vedeli by ste pri skladbe rozoznať i to, ktorý huslista ju hrá?

Áno, ale to vedia asi všetci huslisti, ktorí prešli fanatickým konzervatoriálnym obdobím (smiech). Je to podobné, ako by ste vedeli rozoznať niekoho podľa písma alebo aj hlasu.

Rozoznáte to i vtedy, keď by si vaše husle zobral iný huslista?

Rozoznám, nezávisí to od nástroja, ale hmatu, spôsobu tvorby tónu, farby zvuku, rýchlosti vibráta a podobne.

Keď sa vrátime k Bratislave, okrem Karlovej Vsi ste kde ešte bývali?

S mamou sme sa neskôr presťahovali do Petržalky...

A ako ste vnímali Petržalku? Na jednej strane  sa napríklad slovenskí raperi tvária, ako keby to bol pomaly Bronx, na druhej strane realita hovorí asi skôr o opaku...

V tom období som počula dosť zlého, ale ja som v Petržalke nikdy nemala žiadnu zlú skúsenosť. Naopak, aj keď som si neskôr zháňala podnájom, tak som sa zameriavala na Petržalku. Má vynikajúcu dostupnosť do mesta, vybavenie. Jediný problém je dnes s parkovaním, čo však je už pomaly v celej Bratislave. Samozrejme, mamka sa ma bála púšťať samú a až do svojich 18 rokov som mala veľmi prísny režim. Do deviatej večer som musela byť doma.

Aj ste to dodržiavali?

Áno, mala som rešpekt pred mamou. Vedela som, že sa o mňa bojí, nechcela som jej robiť starosti. Veľmi sa o mňa starala, snažila sa vždy, aby som mala všetko, aby mi nič nechýbalo.

Čo ste robievali, keď ste práve nehrali?

Keď už som bola na konzervatóriu, tak ma hudba pohltila celú. Konzervatórium je taká non-stop škola. Aj keď máte oficiálne napríklad iba tri vyučovacie hodiny, plátate ich cvičením na nástroj, čiže v realite ste tam oveľa dlhšie.

A keď ste boli dieťaťom, tiež ste toľko trénovali?

Do jedenástich rokov to bolo voľnejšie, potom som začala na ZUŠ J. Kresánka chodiť do folklórneho súboru Čečinka, čo ma neskutočne bavilo. Spravili zo mňa primášku, starý otec mi písal rôzne variácie, bolo to veľmi pekné obdobie. Boli sme výborná partia a zažili sme kopec srandy. No keď som sa rozhodla študovať klasiku, musela som folklór zanechať, z čoho som bola veľmi smutná. Po rokoch som sa však k nemu vrátila, no v trošku inej podobe.

V súčasnosti bývate kde?

V centre mesta a veľmi sa z toho teším. Bol to jeden z mojich veľkých snov a teraz sa mi splnil, bývame v podnájme asi tretí rok. Centrum má pre mňa veľké čaro najmä v lete. Len tak si vyjdem, prejdem sa cez mesto, všade sú koncertíky, veľa turistov. Milujem bratislavské vysedávanie na kávičkách, stretnutia s priateľmi,  rozhovory. Hlavne vyhľadávam miesta, kde je slnko. To milujem. 

Tiež vám niekedy letná Bratislava evokuje pocit, ako keby ste boli na dovolenke?

Presne. Jeden z takých vydarených projektov je napríklad Eurovea a nábrežie, ktoré pri Dunaji  vytvorili. Chodí sem veľa turistov. Mnoho ľudí sa tam chodí  „promenádovať“ (smiech). Niekedy je fajn si zobrať deku a sedieť na tráve alebo len tak v kresle popíjajúc kávičku na slniečku.

Takže Bratislavu by ste za iné mesto asi nevymenili, ani keby ste si mohli vybrať...

Ťažko povedať, čo človeku osud priveje do cesty. Ak by som z nejakého dôvodu musela ísť mimo Bratislavu, myslím, že by som to zvládla. Domov je tam, kde sú naši blízki a láska. Ale je pravda, že mám k Bratislave špecifický vzťah. Mnoho ľudí na Slovensko či Bratislavu nadáva, ale neverím, že nezažívajú pocit domova, keď sa odniekiaľ vracajú. Mne stačí, keď idem hrať na dva dni niekam mimo Bratislavu a keď sa vraciam a vidím vysvietený hrad a následne Prezidentský palác, hovorím si, konečne som doma.

Vnímate to tak, že Bratislava je iná ako zvyšok Slovenska?

Bratislava nie je iba o Bratislavčanoch, je to spleť ľudí, ktorí sa chcú vymaniť z ťažších podmienok, z podmienok, kde nenachádzajú sebarealizáciu. Samozrejme, ľudia v iných krajoch sú trochu viac izolovaní, my máme väčší priestor, slobodu i pohľad na druhých ľudí je iný. Mimo Bratislavy sú niektorí ľudia viac zviazaní predsudkami, verejnou mienkou alebo hnevom z nedostatku čohokoľvek. 

Vy ste sa niekedy osobne stretli s predsudkami?

Na vlastnej koži a priamo som sa s tým nestretla, ale moji známi áno. Nemám rada, keď Rómovia vravia, že Slovensko je rasistické, alebo že Slováci sú rasisti a podobne. Je to to isté, ako keď niekto hovorí, že všetci Rómovia sú neprispôsobiví. Tak ako my nemáme radi, keď nás hádžu do jedného koša, to isté by sme nemali robiť ani my. Mám mnoho kamarátov a známych Nerómov, ktorí nemajú absolútne žiadne predsudky. Stretla som sa v živote s veľa ľuďmi, ktorí boli otvorení, prajní a úprimne ľudí vnímali individuálne. A tým sa riadim aj ja, nesúdim nikoho, pokiaľ ho nespoznám a nerobím druhým to, čo nechcem, aby robili mne. Stala sa mi ale prednedávnom taká úsmevná príhoda. Bola som v jednom obchode a bola som tam trikrát v ten deň. A keď už som prišla tretíkrát aj s priateľom, ktorý tiež vyzerá tak „východne“, pani predavačka sa ma opýtala : „Prepáčte, môžem sa spýtať, vy ste Indka alebo Arabka alebo....? A ja: Som Rómka. A ona hneď bez zaváhania povedala: To nevadí! (smiech) .

Angažujete sa aj v projekte Divé maky, teda v projekte pomoci mladým Rómom zo sociálne znevýhodneného prostredia. K tomu ste sa dostali ako?

Prvé roky viedla tieto deti Ida Kelarová a prišli do obdobia, keď mali veľa hudobníkov, muzikantov, ktorým sa nemal kto venovať. Pani Kelarová sa totiž venovala predovšetkým spevákom. Oslovili ma, aby som viedla hudobníkov. Vtedy som bola ešte mladučká, 22-ročná. Zobrala som si jedného kolegu na pomoc a vytvorili sme na letnej akadémii hudobný program, s ktorým sme vystúpili na festivale Cigánsky bašavel. Bolo to v roku 2010. Pôsobím tam dodnes a som už pár rokov umeleckou vedúcou.

Ako často deti z Divých makov vídate? Ide iba o prípravu programu raz do roka?

Spočiatku to bolo viackrát, okrem hlavného workshopu boli do roka ďalšie tri alebo štyri. Závisí to od financií, či im schvália nejaký projekt. Posledné roky je to najmä letná akadémia s vyvrcholením Cigánskeho bašavelu. Spolupracujem so združením i tak, že odporúčam aj nejaké deti, keď o nejakých viem a taktiež schvaľujem deti, ktoré sa prihlásia do programu. Samozrejme, musím si o tých deťoch naštudovať viac a mnoho vecí komunikujem s vedením.

Figurujete vo viacerých projektoch, keď sme pri Divých makoch, mali ste spoločný projekt s poľskou speváčkou Agatkou Siemaszko, ktorá tiež pracovala s Divými makmi. Táto spolupráca už skončila?

Neskončila, samozrejme. Agatka má malé bábätko. Momentálne je v Poľsku, ale žila  i v Bratislave, bývali sme spolu na podnájme v Petržalke. Sme veľmi dobré kamarátky. Neskôr sa vrátila do Poľska a do Bratislavy dochádzala. Nie je to až taký problém, lebo žije v Zakopanom. Je to podobné, ako keby niekto dochádzal napríklad z Prešova. Trošku to pozastavilo aj moje plány, lebo som tento rok chcela nahrať aj s priateľmi debutový album. No je problém sa s toľkými ľuďmi zhodnúť na jednom termíne. Ale v budúcom roku by sa to už malo podariť.

Ktoré sú vaše ďalšie projekty? Všimol som si, že pôsobíte v rámci dua Ladies, teda vaše husle a harfa...

Úprimne, sú to projekty, ktoré vyplynuli z toho, že sme zistili, čo ľudia chcú, čo potrebujú. Existujú eventy, na ktoré si želajú hudobníčky, dievčatá, no aby ich bolo, pokiaľ ide o počet hudobníkov, čo najmenej. S kolegyňou Romanou sme spolužiačky z konzervatória, duo Ladies vzniklo už veľmi dávno. Zavolali nás na jednu akciu, druhú, tretiu a zistili sme, že to funguje. Tak sme si povedali, že si spravíme promo a dáme si aj názov. Robili sme si srandu, že ak sa budeme volať The Ladies, budeme mať reklamu na každej dámskej toalete (smiech).

A funguje dodnes aj skupina Bohémiens?

Funguje, len už ju prezentujem pod názvom Barbora Botošová Band. Začínali sme ako veľmi mladí, vtedy som chcela, aby sme mali názov, čo nám dodávalo takú súdržnosť. Časom som pochopila, že veľkú väčšinu vecí ťahám ja, manažujem, robím reklamu, tak je to predsa len lepšie prezentovať pod mojím menom. Ľudia veľakrát nevedia, kto sú Bohémiens, no poznajú Barboru Botošovú a za tých osem rokov sme nielen o osem rokov dospelejší (smiech), ale sme sa aj rozpŕchli do toho hudobného života, čiže aj moja terajšia spolupráca je založená na spolupráci s viacerými výbornými hudobníkmi.

Uživí vás to dobre? Je to zrejme iné ako pri kapelách populárnej hudby...

Snažíme sa vychádzať z world music, hrávame hudbu rôznych národov. Tá má u ľudí veľký úspech, ale je to stále menšinový žáner. Dostať sa na pódium nie je jednoduché, ale keď sa naň už dostaneme, veľakrát nás zavolajú znovu. Dnes je strašne dôležité mať PR, reklamu, vedieť veci  nafúknuť, aby to ľudí zaujalo. Dôležité sú promo videá, veľa lajkov, veľakrát si ľudia niečo ani nevypočujú a iba sa pozrú, akú to má úspešnosť u ľudí a podľa toho klikajú, že sa im to páči, prípadne podľa toho vyberajú, koho pozvú na akciu. To nehovorím ako negatívum, ale ako fakt, z ktorého sa dá ťažiť. Takže dnes sa my hudobníci musíme naučiť marketingovo pracovať. Okrem iného učím na ZUŠ, aj súkromne a pôsobím aj v rôznych iných hudobných telesách ako vo svojich vlastných.

Z menšinovej hudby je vám ktorá najbližšia? Alebo je to skôr klasika?

Klasiku samozrejme milujem a je to hudba, ku ktorej sa vždy oblúkom  vraciam. Mám veľmi rada folklór obohatený o nové prvky, mám rada hudbu pekne upravenú, zaranžovanú, hlbokú s výpovednou hodnotou. Mám rada ethnojazz a world music.

Pochopiteľne hráte aj rómske pesničky. Prekvapilo ma však, keď som zistil, že po rómsky ste sa naučili až ako dospelá.  Ako to bolo? Už všetkému po rómsky rozumiete?

Rozumiem 90 percent a určite sa viem dohovoriť. Keď nie ste v kontakte s nejakým jazykom, zabúdate ho. Nemám veľmi s kým hovoriť po rómsky, mám výborného kamaráta, Mareka, huslistu, s ním sa niekedy rozprávam po rómsky, aby som si to trošku oživila. Beriem to ako jednu z veľmi vzácnych vecí, ktoré som sa naučila a som veľmi rada, že som sa na to odhodlala. Viedla ma k tomu zvedavosť, ale i istá žiarlivosť. Môj prvý priateľ bol Róm, doma sa rozprávali po rómsky a ja som nevedela, o čom. Bola som zvedavá a začala sa učiť, aby som rozumela, či ma náhodou neohovárajú (smiech). Priznávam, bolo to trošku detské, ale bola som mladá, mala som iba 18. Teraz však vidím, aké je to pre mňa veľké plus, napríklad keď pracujem v Divých makoch. Veľakrát sú tam deti, pre ktoré je rómčina rovnocenný jazyk ako slovenčina. Je úplne iné, keď sa im prihovorím po rómsky, cítia spolupatričnosť. Často spočiatku cítia odstup, dokonca seba vnímajú menejcenne. Keď sa im však prihovoríte po rómsky, tak zrazu vidia, že patrím k nim a úplne inak sa otvoria. Stalo sa nám napríklad, že sme hrali koncert a prišli Rómovia, ktorí boli divokejší. Keď som sa im prihovorila po rómsky, pozerali najskôr vydesene, keďže som pigmentovo svetlejšia, no opäť to veľmi pomohlo. Alebo v zahraničí som sa dohovorila po rómsky. Úžasné bolo pre mňa, keď som sa naposledy na festivale Khamoro rozprávala rómsky s kapelou Taraf De Haidouks .

Ste teraz zadaná?

Áno, mám priateľa.

Plánujete si založiť aj rodinu?

Samozrejme . Dokázať nájsť pokoj v dnešnom uponáhľanom svete je veľmi ťažké. Bratislava je celkovo hektickejšie mesto ako iné mestá na Slovensku. Hudba je mojou súčasťou a dúfam, že vždy bude môcť byť aj mojou prácou. No nie som nejaká prehnaná karieristka. Určite sa raz chcem stať matkou. Myslím si, že rodina, láska a teplo domova sú najdôležitejšie piliere života každého človeka. Sú to práve tie piliere, v ktorých človek môže nachádzať pokoj aj v dnešnom rýchlom živote. 

(Matej Štrbák)