Viktor Horján: Chcel by som, aby bola Bratislava farebnejšia

Zdroj: TV JOJ

Vyše 20 rokov žije v Bratislave v centre mesta. Svoj byt si prerobil na parížsky apartmán, ktorý je pre neho útočiskom, keď chce byť sám. Úspešný herec, vtipný, milý a bezprostredný človek - Viktor Horján.

Obľúbený herec hrá v divadle GUnaGU a v Aréne. Obrazovkám, ako tvrdí, sa nevyhýba, no vždy musí prísť ponuka, ktorá ho zaujme. Od septembra ho zrejme uvidíme v novej zábavnej relácií na TV JOJ. Pred desiatimi rokmi bojoval so zákernou rakovinou. Dnes sa cíti fit. Spokojný je aj vďaka svojmu dlhoročnému partnerovi.V rozhovore pre Bratislavské noviny toho prezradil o sebe naozaj veľa.

Vyrastali ste a žili v Komárne. Aký to bol pocit, keď ste prvýkrát prišli do hlavného mesta?

Dnes je už Bratislava úplne iným mestom ako vtedy, keď som  prišiel. Neboli nákupné centrá. Život sa odohrával v centre mesta, okolo Prioru cez Obchodnú. Tam sa ľudia korzovali. Chodili po kaviarničkách. Osobne som mal rád Anjelov, ale tí už zanikli. Mne sa v tom čase mesto veľmi páčilo. Preto som si Bratislavu obľúbil a zostal som tu. Kúpil som si byt...

Čo sa vám tu najviac páči?

Mám rád centrum, kde aj žijem. Vytvoril som si v ňom také mikroprostredie. Som mestský, no nie kaviarenský typ. Všade chodím pešo. Nemám auto. A takto mi to vyhovuje.

Je veľký rozdiel medzi Bratislavou a Budapešťou? Žili ste tam a hrali v Národnom divadle.

Budapešť je veľkomesto a Bratislava je predmestie Viedne. Nemôžeme sa hrať, že sme vo veľkom meste, keď sme naozaj len mestečkom v porovnaní s inými hlavnými mestami. Nie sme city, ale sme len town. Som spokojný. Mám tu prácu, byt, priateľa, kamarátov. Mám tu svoj život. Hlavne mám rád to, čo robím a čo ma živí.

Do Komárna k rodičom chodíte často?

Veľmi málo. Skôr rodičia a sestra chodia za mnou. Sestra je môj a divadelný fanúšik. Rodičia si zvykli, že v Bratislave žijem svoj život. Museli si prejsť mnohými ťažkosťami v mojom živote, ale zároveň zistili, že mi to takto všetko vyhovuje.

Chceli by ste ich tu mať pri sebe?

Áno. No nezvykli by si. Majú dom s veľkou záhradou. Potrebujú cez víkend pracovať okolo domu a záhrady. Majú to veľmi radi. Niekoľko raz som im hovoril, aby dom predali a začali oddychovať. Veď tam bývajú sami. No nechcú to urobiť. Zvykli si na svoj životný štýl.

Vás to teda neláka ísť späť...

Nie. Svoj byt som si zariadil na spôsob parížskeho apartmánu. Všetko mám biele. Keď chcem byť sám, zavriem sa tam a mám pocit, že som v inom meste. Je to môj svet, v ktorom rád žijem.

Je Bratislava tolerantným mestom k inakosti?

Vo všeobecnosti môžem povedať, že nielen Bratislava, ale celé Slovensko je tolerantnejšie ako voľakedy. Priznám sa, že si ale neviem predstaviť, že by som býval inde ako v Bratislave. Napríklad v Rohožníku alebo inde, kde by ma všetci poznali z obrazovky a vedeli, k akej menšine patrím. Keď si človek vytvorí svoju mikroklímu, tak Bratislava je iná. Sám som si vytvoril svoje Francúzsko v byte v centre mesta..

Ste jeden z mála hercov, ktorí sa otvorene priznali k homosexualite. Zmenilo okolie v Bratislave voči vám správanie? Sú ľudia, ktorých stretávate milší či naopak odmeranejší?

Každý zázrak trvá tri dni. Byt v Bratislave vlastním 13 rokov. Keď sa to ľudia dozvedeli, bolo to už kvázi prevalené. Na druhej strane moji susedia sú starší ľudia, ktorí boli spočiatku veľmi opatrní. Potom  si na mňa a môjho partnera zvykli. Myslím si, že teraz už neriešia zameranie, ale skôr či je človek zlý, alebo dobrý. Nedávno som pomohol staršej susede s nákupom na piate poschodie, keďže sme bez výťahu. Viem, že len zliezť dole jej trvá minimálne hodinu a vyliezť tri. Keď som doma a vidím ju, pomôžem jej. Hoci ona vždy pomoc odmieta. Viem, že jej to veľmi pomôže. A takýto človek, ktorému skutočne podáte pomocnú ruku, sa na vás bude pozerať cez inú optiku. Nekupujem si susedov, ale naozaj im chcem úprimne pomôcť. Možno sa na mňa pozerajú, že som iný... Zvláštny... Pristihol som sa, že som nedávno bol v meste a pozeral som sa na jedného pána. Asi bol Holanďan a zrejme so svojou partnerkou alebo manželkou. Boli oblečení opačne. Ona bola za muža a on bol v ružovom s flitrovanou čiapkou... Boli to asi 70-tnici... Dlho som sa na nich pozeral. On to bral úplne normálne. Dávali si pusinky, ľúbili sa... A ja som si potom povedal, že zaujímavé je, že ja sa takýmto veciam čudujem, keď som sám iný. Priznám sa, bolo mi to čudné.

Zdá sa, že ste tiež konzervatívny v mnohých ohľadoch...

Neviem, či som konzervatívny. Keď nie je človek na niečo zvyknutý, tak sa na to pozrie. Po určitej chvíli to však prestane riešiť. Možno keby tu bolo viac tej inakosti a viac ľudí, ktorí sú farebnejší, bolo by to super.

Chýba vám v Bratislave farebnosť a rozmanitosť, aká je v iných mestách?

Už sa to tu mení. I keď stále to tu chýba. Vo všeobecnosti sa na iné rasy pozeráme, že sú čudní, zvláštni. Nepozeráme sa na nich s otvorenou náručou. Skôr náš postoj je opačný. A keď sa niečo pozitívne stane, tak vtedy veľmi pomaly otvárame náruč. Bol by som skutočne rád, keby v Bratislave žilo viac rás, náboženstiev a etník. Obohatilo by to mesto. Preto mám rád Viedeň. Rád a často tam chodím.

Mali ste po vašom priznaní aj zlú skúsenosť?

Áno. Stáva sa to niekedy.

Asi v piatky a soboty večer, keď sú mladí podgurážení...

Áno. Na Obchodnej ulici sa mi to stáva. Táto ulica sa za posledné roky zmenila na také china town... Voľakedy bola Obchodná centrom kaviarničiek, obchodov... Všetci sme tam chodili. Neboli žiadne nákupné centrá. Už to tam nie je. Teraz sú tam lacné putiky, do ktorých sa mladí chodia opíjať. Nedávno som zistil, že sú tam aj nádherné dvory. V strede obchodnej v jednom dvore som našiel s priateľom krásnu kaviareň.

Prekáža vám to, keď majú blbé reči?

Stane sa to. No po určitom čase to človek prestane riešiť. Dotknú sa ma ľudia, ktorí sa ma môžu dotknúť, ktorých si obľúbim a mám ich naozaj rád. Od cudzích je mi to naozaj jedno. Mne je dokonca jedno aj to, kto si čo o mne myslí, ako hrám. Nie je mi jedno, či mi väčšinový divák zatlieska. Jednotlivci sú mi jedno. Neriešim ani to, čo si o mne myslí ktorý kolega alebo kolegyňa. Viem to hermeticky uzavrieť. Je to pre mňa taká obrana. Zvyknem dávať aj druhú šancu, ale tá mi nikdy nevychádza. Do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš. Som otvorená kniha pre všetkých ľudí. Sám si vyberám, komu sa otvorím a kým sa nechám spoznať. A to sa týka všetkých. Aj médií.

Sú medzi vašimi kamarátmi aj kolegovia, alebo skôr máte priateľov z iných oblastí?

S kolegami som až 28-krát do mesiaca. Dva mesiace v lete sa s nimi nestretávam. Naozaj sa stretávam len s veľmi malou hŕstkou. Skôr si zavolám so svojimi pedagógmi ako je Zuzka Krónerová, pani Vášáryová, s ktorou máme naozaj už úprimný kamarátsky vzťah. Darinka Abrahámová je mojou veľmi blízkou osobou. No moji najbližší kamaráti nie sú herci. A veľmi sa tomu teším. Preto som aj rád, že môj partner nie je z tejto oblasti.

Je v Bratislave dosť podnikov pre vašu menšinu?

Viem, že sú. Bol som v niekoľkých. Nechodím do nich. No nie preto, že sa hanbím, ale kvôli tomu, že sa rád stretávam s rôznymi ľuďmi. Som súčasťou spoločnosti a nerád sa škatuľkujem. Preto pre mňa „teplé“ diskotéky nie sú. Voľakedy to malo zmysel. Nebol internet. Nemali sa kde nájsť. Nemám rád ani gay pride, čo je taký jednorazový event. Mal som byť niekoľko ráz aj ich tvárou. No odmietol som to. Pokladám to za takú zoologickú záhradu. Keby sme boli niekde v LA alebo v San Franciscu, kde je to naozaj o hapeningu, kde sa ľudia bavia, tak tomu rozumiem. A možno by som sa na tom zúčastniť. No my sa hráme, že chceme nejaké práva... Tie budeme mať vtedy, keď sa ostatní moji kolegovia priznajú k tomu, akí sú. Nebudú sa hanbiť a nebudú sa skrývať. No na druhej strane je to každého osobná vec, osobne to neodsudzujem.

Prečo sa podľa vás nepriznajú?

Neviem. Možno sa boja reakcie okolia. Priznám sa, že pre mňa to vôbec nie je dôležité, kto s kým, kedy a ako. Nemám rád zoologickú záhradu. Mám rád voľnosť a rád sa včleňujem do spoločnosti.

Čo by ste chceli v Bratislave zmeniť?

Podmienky pre cyklistov. Hráme sa tu, že sme európski a strašne ekologickí. No cyklotrasy sú nedomyslené. Ešte by som zmenil aj mestskú hromadnú dopravu. Je nemysliteľné, aby cez víkend som na električku čakal 25 minút kvôli dvom zástavkám, keď si potrebujem odniesť nákup. Je dehonestujúce, aby v hlavnom meste boli takéto intervaly.

Hráte v divadle GUnaGU a aj v divadle Aréna. Ktoré predstavenia máte radi a prečo?

Najradšej mám Socík sladký socík. Pripomína mi to moje detstvo a zároveň mi to pripomína môj obľúbený film Pelíšky. Hoci sa dej odohrával v 60-tych rokoch a naše predstavenie v 80-tych rokoch. Atmosféra nášho predstavenia je pre mňa magická. Nie že by som bažil po socializme a po komunistickom systéme, ale veľmi ma baví takéto retro. Veľmi rád mám ešte predstavenie Herečky, čo je vynikajúca komédia o hereckom kurze. A potom Odvrátená strana mesiaca s pani Vášáryovou. Celý čas sme na javisku spolu. Stále sa mám od nej čo učiť. Robím si tak na javisku postgraduál vysokej školy. Učím s a od majstra. A je to pre mňa obrovská česť.

(lb)