Pred koncom sezóny...

...stihli v Astorke osláviť okrúhle jubileum, aj pripísať si ešte pred divadelnými prázdninami jeden ušľachtilý skutok k dobru. Rovnej stovky sa tu dožila jedna z najvychytenejších hier repertoáru divadla - Hlava medúzy od fenomenálneho francúzskeho autora Borisa Viana.

Keď ju pred siedmimi rokmi zrežíroval s Martou Sládečkovou, Borisom Farkašom, Maťom Landlom, Mariánom Zednikovičom a Ľudovítom Cittelom ako hosť Milan Lasica, všetci mohli len dúfať, že inscenácia bude lákať  do svojej pasce citov, nevier, prevlekov a odhalení stále nových Bratislavčanov bez problémov až do stej reprízy.

Stalo sa, a bláznivá konverzačka na pokraji bulváru „beží“ v Astorke ďalej, lebo ju stále milujú diváci, ale aj herci. A ak ste Hlavu medúzy náhodou ešte nevideli a chcete si v nej „zahrať“, kúpte si lístky do prvého radu a dajte sa prekvapiť!

...tohtoročná sezóna v Astorke nebola práve najľahšia, horko-ťažko sa dali dokopy peniaze na jedinú premiéru sezóny. Napriek tomu si tento rok v divadle môžu „odfajknúť“ s dobrým pocitom. Prišli tu totiž na spôsob, ako pomôcť druhým, a - aké čudné - nič za to nechcieť! Aj poslednú júnovú nedeľu patrila ako zvyčajne rozprávka Popoluška sviatočne vyobliekaným deťom v sprievode rodičov, tentoraz však prišli až z Gabčíkova a z Brezovej pod Bradlom.

Vyše sto kosovských detí z utečeneckých táborov dostalo možnosť aspoň chvíľu nemyslieť na hrôzy, ktoré majú za sebou a tešiť sa z priateľsky podanej ruky. A ak  niekto pred začiatkom predstavenia s obavami myslel na jazykové bariéry, to len zabudol na geniálnu jednoduchosť detského myslenia, ktorá je rovnaká všade na svete. Veď prečo by kosovské deti nerozumeli Popoluške? Tomu sa hovorí vydarená sezóna...

... bodku za týmto rokom sa podarilo úspešne napísať aj u Radošincov. Ukončili ho totiž premiérou - novou hrou Stana Štepku v réžii Milana Lasicu - Včela v zime. Nijaká zoológia a botanika, je to zase o nás všetkých. Stano Štepka sa všelijako snaží ukrývať za svojich ľudkov z Radošiny, tváriť sa hlúpo a nechápavo. Nakoniec tam na javisku vždy zbadáme seba, svoje slabôstky a hlúposti. Lojzko (Stano Štepka) a Francka (Soňa Norisová) snívajú o veľkom, „skutočnom“ svete, ktorý sa deje rozhodne niekde inde ako u nich v kuchyni. Podľa Francky v Čechách, podľa Lojzka v televízii. A tak utekajú...

Iste, títo dvaja žijú kdesi v malej dedinke, ale nemýlime sa takto často všetci? Stano Štepka - „Človiečik z Radošiny“ o tom vie svoje: „Príbeh nielen o nich, ale aj o nás, čo sa často naháňame za niečím lepším a iným, a pritom ani nezbadáme, že to lepšie a iné môže byť práve to, čo žijeme...“

(ata)