Budova Reduty je možno prvým príkladom postmoderny na svete

V 18. a 19. storočí sa koncerty a iné hudobné podujatia v našom meste konali vo viacerých dnes už nejestvujúcich objektoch. Najväčšia sála bola v prístavbe za javiskom Mestského divadla (približne na mieste terajšieho Námestia Komenského).

Podľa viedenského vzoru ju nazývali „Redoutensaal“. Tú však museli zbúrať v roku 1884. Nové Mestské divadlo (teraz Opera), v ktorom sa hrá od roku 1886, už zvláštnu tanečno-koncertnú sálu nemalo.

Na mieste terajšej Reduty stála od roku 1774 do roku 1911 rozsiahla budova krajinskej obilnej sýpky („Schuttkasten“). Tú mesto v roku 1901 kúpilo od štátu (kráľovského eráru) so zámerom prestavať ju na „palác kultúry“. Mala tam byť koncertná sieň, knižnica, mestské múzeum a ďalšie mestské kultúrne inštitúcie. Vyskytla sa aj myšlienka použiť ju ako radnicu.

Nakoniec však zvíťazila myšlienka cenný historický objekt zbúrať a nahradiť novostavbou. V súťaži na nový stánok kultúry zvíťazil projekt, ktorý vypracovali architekti Marcell Komor a Dezider Jakab z Budapešti. Novú Redutu stavali veľmi rýchlo. V roku 1913 už stála surová stavba (na historickej pohľadnici v pozadí súsošia Márie Terézie). V roku 1914 sa už niektoré priestory novostavby aj používali: pôsobila tam napríklad mestská hudobná škola. Prvá svetová vojna stavbu výrazne spomalila.

Práce sa definitívne ukončili až po roku 1919, vtedy sa však už realizovali aj prvé zmeny. Zo štítu nad južnou fasádou roku 1921 „slávnostne“ zhodili model koruny uhorských kráľov, zo severného portálu otĺkli uhorský znak a nahradili ho novým.

V čase, keď Redutu stavali, bol už napodobený barokový sloh nemoderný, v architektúre doznievala secesia. Pôvodnou požiadavkou však bolo priblížiť novú budovu výzorom pôvodnej tereziánskej sýpke. Preto ju postavili síce najmodernejšími metódami a s použitím vtedy najprogresívnejšej technológie železobetónu (klenby, kupola, piliere); ale jej interiéry, fasády a strechy stvárnili tak, ako keby tu stáli už od 18. storočia.

Sochári a štukatéri sa inšpirovali nielen barokovými stavbami v blízkej Viedni. Použili aj motívy zo Salzburgu, Mníchova, Drážďan či Lüttichu (Liége). Bohatá výzdoba objektu sa už ani vtedy mnohým nepáčila a zdá sa, že ešte ani dnes nie je docenená, hoci je to možno prvý príklad „postmoderny“ na svete.

Ťažko si možno vysvetliť, že nech je už motívom rýchlych úprav pripravovaná inaugurácia prezidenta alebo iná udalosť, budova sa doslova natiera farbou na narýchlo a neporiadne opravené plochy omietky a bez predchádzajúceho odborného ošetrenia štukových reliéfov, že sa kovové súčasti fasády jednoducho odpília, že ozdobné vázy a iné detaily z umelého kameňa sa bez petrifikácie natierajú nevhodnou farbou.

Bohatý plastický účinok výzdoby fasády sa akoby schválne potláča jednoliatym farebným náterom, hoci z historických fotografií a starších reštaurátorských prieskumov je jasné, že bývali riešené vo viacerých jemných odtieňoch svetlosivej, svetlokrémovej a zlatožltej farby, tak ako fasády blízkej Opery, Kernovho domu či Lanfranconiho paláca.

Škoda, že táto urýchlená úprava bez rešpektovania zásad pamiatkovej starostlivosti bude mať už o rok - či dva - za následok vyvolané opravy, ktoré budú stáť omnoho viac.

Štefan Holčík

Reduta sa už v najbližších dňoch opäť dostane do centra pozornosti domácej i zahraničnej verejnosti. Práve v budove Reduty bude totiž inaugurovaný prvý slovenský prezident, ktorého si občania zvolili v priamych prezidentských voľbách. Slávnostná inaugurácia Rudolfa Schustera za nového slovenského prezidenta sa uskutoční v utorok 15. júna 1999.
FOTO - archív a Vladimír Mišauer