V Petržalke si stále žijem svoj dedinský život, prekvapuje mladá výtvarníčka o fenoménoch sídliska

„Ja ako dieťa z centra mesta som u babičky na najväčšom panelovom sídlisku v strednej Európe žila v predstave, že som na dedine,“ prekvapí a rozosmeje ma výtvarníčka Paulína Gajerová (26). Je fascinujúce, ako rôzne sa dá vnímať jedna a tá istá lokalita. A presne o tom je aj jej výstava The Faraway Feels Near (Tá diaľka mi je blízka), ktorá aktuálne prebieha v kultúrnom priestore (DKP) na Rovniankovej 5 v Petržalke.

Keď vstupujem do DKP na Rovniankovej, kde je Paulínina výstava ešte len v procese inštalácie, zaujmú ma tmavé obrazy opreté o stenu. Hovorím si, asi ešte nie sú rozbalené. Keď však podídem bližšie, pochopím, že rozbalené sú.

„Trochu temné,“ je moja prvá reakcia. A potom sa mi z tej temnoty začínajú vynárať obrysy vecí a postáv na pozadí krajiny a zrazu už temné nie sú. Tú nejednoznačnosť, ktorá ma fascinuje, cítim asi najmarkantnejšie pri obraze tmavej sediacej postavy v tráve. Rukami si zakrýva tvár. To je čistá depresia, napadne mi. Lenže potom zbadám, že sa smeje. Tak, ako je to? Neviem sa vynadívať na ten obraz. Mať ho doma, mal by vždy podobu mojej aktuálnej nálady.

Autorkou týchto na prvý pohľad temných svetov je Petržalčanka, veselá a extrovertná Paulína Gajerová (26), ktorá ma víta s úsmevom. „Základom pre tieto maľby bola Petržalka,“ hovorí mi a vracia sa do spomienok. „Moja babička sa do Petržalky sťahovala v roku 1981, môj otec tu prežil detstvo. Ako dieťa som k babke často chodila a trávila s ňou veľa času, víkendy aj prázdniny. Bývala na konci Petržalky ako je Vigľašská a Vyšehradská a milovala prírodu, takže sme spolu trávili čas na Janíkovom dvore, kam sme chodili zbierať černice do pozostatkov záhrad a na Malom Draždiaku, kde sme hrávali pexeso a kŕmili kačice. Chodievali sme aj k Chorvátskemu ramenu, kde babka vykopávala kostihoj a robilazs neho masť na svoje boľavé nohy. Ja ako dieťa z centra mesta som na najväčšom panelovom sídlisku v strednej Európe žila v predstave, že som na dedine.“

​Paulína Gajerová absolvovala magisterské štúdium na Sandberg Instituut in Amsterdam v Holandsku. Bakalársky stupeň štúdia maľby ukončila na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2023 sa stala finalistkou súťaže Maľba. V 2021 bola súčasťou kolektívu z VŠVU, ktorý vyhral CEZAAR za exteriérovú intervenciu Neformálne mo(nu)menty v petržalskom verejnom priestore.

Smejem sa pri pomyslení, že niekto iný mal v rovnakej dobe pocit, že Petržalka je len betónová džungľa. „Toto je vlastne pointa mojej výstavy. Človek si občas predstavuje prostredie, v ktorom žije, inak, než aké je v skutočnosti. Ja ako dieťa som vnímala prírodu a lužné lesy, hoci som bola obklopená panelákmi.“ Petržalka zostala v Paulíninom srdci, len teraz, keď sa do nej ako dospelá vrátila, zistila, že ju začína vidieť inak ako v detstve. A aj cez maľbu uvažuje nad tým, ako rôzne sa dá vnímať jedna a tá istá lokalita.

„Mohla by som si zobrať nejaké mapy?“ prerušuje nás náhle pani, ktorá nakukne do Dočasného kultúrneho priestoru, čo je taký kultúrny fenomén v Petržalke – galéria, ktorú prevádzkujú KZP - Kultúrne zariadenia Petržalky, v podstate mestská časť. To sa často nevidí. „Je to neobyčajný kultúrny priestor otvorený pre všetkých, hoci Petržalčania to ešte nevedia. Zato ich psy to už zistili a ťahajú sem majiteľov. Ráno ich príde aj desať. Sú zvyknutí, že tu dostanú piškóty. Si predstavte, psy vo výstavnom priestore! Toto sa môže stať len v Petržalke!“ smeje sa Paulína Gajerová. Neprejde pätnásť minút a dnu vbehne štvornohá Agátka a dúfa, že dostane piškótu. Akoby chcela potvrdiť Paulínine slová.

Prečo cudzincov baví Petržalka?

Paulína Gajerová skončila bakalárske štúdium maľby na VŠVU, magisterské štúdium potom absolvovala na Sandberg Instituut in Amsterdam v Holandsku. Domov natrvalo sa vrátila minulý rok na jar. Téme zmeny krajiny sa na plátne venuje posledné dva roky. „Nechcem spadať do romantizujúcich predstáv o krajine, pretože pre mňa krajina znamená to, čo tu žijem. Pre mňa je krajina napríklad aj Agátka, ktorá sem prišla pre piškótku. Sú to veci, ktoré formovali to, ako dnes vnímam Petržalku,“ vysvetľuje. Tak vznikla aj jej absolventská práca, šestica obrazov, ktoré evokujú panely. Vládne im čierna farba a predsa sa na pozadí vynára postava, odrazu vnímate aj listy rákosia. „Je to Chorvátske rameno?“ pýtam sa. „Vychádza to z mojej spomienky s babkou. Keď som šla do Petržalky, vedela som, že idem do divočiny, ktorá bola všade – veľká a nekonečná. Aj obraz sa volá Náznaky polí zostávajú. Paneláky sú totiž podstavené presne na tých lúkach, hájoch a dvoroch.“
Dnes už sa jej Malý Draždiak nezdá taký veľký, ale rada tam chodí dodnes. A v dospelosti k nemu pribudli nové petržalské fenomény. „Petržalky je taká špecifická mestská časť na hranici železnej opony. Aktuálne s nadsázkou hovorím, že keby niečo, k tým hraniciam odtiaľto aj dobehnem,“ smeje sa a hovorí ako svoje návštevy vláči kade-tade po sídlisku, trebárs aj po petržalských terasách. „Cítim sa niekedy ako ambasádorka Petržalky. A možno neuveríte, ale väčšina mojich kamarátov-cudzincov má Petržalku ako ´hajlajt´ bratislavského výletu.“

​„Už v Holandsku som vedela, že chcem mať výstavu v Petržalke. Kamaráti sa mi smiali, ale to bol môj cieľ. V DKP som našla úžasný priestor s výborným prirodzeným svetlom. Moja najobľúbenejšia časť sú ešte pôvodné radiátory,“ prezrádza výtvarníčka, ktorá sa teší, že jej prvá samostatná výstava je práve v Petržalke. Na Rovniankovej si ju môžete pozrieť do 13.4.2025.

Spomína na dvoch spolužiakov z Amsterdamu, jedného z Hong Kongu, druhého z Kolumbie. „Dotiahla som ich samozrejme aj na Veľký Draždiak, do bufetu na langoš a pivo. Fascinovalo ich, ako to tam žije – pri jazere uprostred sídliska. Vo vode ľudia na paddleboardoch... Nám to príde normálne, ale oni žasli a hovorili: To tu žije ako pri mori. A podobný petržalský fenomén sú rybári. V strede sídliska lovia ryby. Vystúpia z MHD s udicou a ide si sadnúť vedľa paneláku a loviť ryby,“ povie Paulína a významne na mňa pozrie. Do tohto momentu sa mi tento obraz zdal úplne normálny, ale keď to tak napriamo vysloví, musím uznať, že je to vlastne fascinujúce. „Verte mi, 90 percent ľudí, ktorí nie sú z Petržalky, si to všimne ako úkaz. Mám to overené na kamarátoch. Vidíte, a zase si poviete: Toto sa môže stať len v Petržalke.“
Paulína tvrdí, že je veľa momentov, kedy si človek môže uvedomiť výnimočnosť miesta, kde žije. „Keby sa ľudia viac pozerali okolo seba, určite by si všimli mágiu Petržalky im vlastnú,“ dodáva.
(in)