Hlavný rabín pri vysvätení odmietol vstúpiť do synagógy s cibuľovitou vežou

Od polovice 16. storočia (viac ako sto rokov) nesmeli Židia v meste ani v jeho najbližšom okolí bývať. Až v posledných dvoch desaťročiach pred rokom 1700 dovolil gróf Pálffy niekoľkým židovským rodinám, aby sa usadili na ulici pred hradom v tesnom susedstve brány jeho prepychového paláca.

Toto miesto (na dnes rozostavanej Zámockej ulici) nebolo územím mesta a patrilo pod správu hradného panstva, teda grófov Pálffyovcov. Židovská komunita pod ochranou grófa sa čoskoro rozrástla. Už v roku 1736 tam bolo 123 domácností a žilo v nich 601 členov príslušných rodín. Spolu so služobníctvom žilo v gete 772 osôb, pričom sluhovia a slúžky nemuseli byť Židia! V súpise sa spomínajú minimálne dvaja rabíni, učitelia, kantori. Je nepochybné, že na náboženské zhromaždenia slúžilo viac miestností. Jedna z nich sa spomína ako „synagóga Kamperiana“, totiž modlitebňa v dome pána Kampera. Možno sa nachádzala na Zuckermandli. Potvrdzoval by to ochranný list („Schutzbrief“) grófa Mikuláša Pálffyho z roku 1714, ktorý povoľuje používať dve modlitebne.

Na terajšej Zámockej ulici stál dom krajčíra Martina Siebera. V dome si už skôr zriadili modlitebňu a v roku 1716 ho so súhlasom zemepána od Siebera kúpila náboženská obec. Dom zbúrali, pozemok rozšírili odstrelením časti hradného brala a postavili synagógu, ktorá slúžila až do rozšírenia v roku 1783 v pôvodnom rozsahu. Obnovená a rozšírená synagóga sa stala v roku 1796 obeťou požiaru. Po oprave ju potom používali až do roku 1862.

Novú synagógu staval Ignác Feigler v rokoch 1862 až 1864. Nad fasádou sa vypínala mohutná hranolová veža a po jej stranách dve malé vežičky. Hlavná veža bola zavŕšená cibuľovitou strechou pripomínajúcocu byzantské a ruské chrámy.

Hlavný rabín Samuel Sofer odmietol vstúpiť na slávnostné vysvätenie do synagógy, pokiaľ bude mať takú „nežidovskú“ vežu. Preto v noci cibuľu z veže odstránili a neskôr ju nahradili hranolovitou nadstavbou, ktorá bola z dreva, obitá doskami, omietnutá a ozdobená štukatúrou. Na vrchole veľmi nízkej stanovej strechy, ktorá zdola ani nebola viditeľná, bola umiestnená šesťcípa Dávidova hviezda. Interiér synagógy bol orientovaný na východ, teda rovnobežne so Zámockou ulicou. Pri východnej stene pod veľkým kamenným kruhovým oknom stál svätostánok (schránka na svitky tóry) v strede priestoru medzi lavicami bol zábradlím ohradený almemor (priestor pre kantora). Ženy smeli dianie v synagóge sledovať z balkónov vo dvoch poschodiach nad sebou, museli však byť schované za ornamentálne prerezávanými mrežami.

Po druhej svetovej vojne už zdevastovaná synagóga neslúžila svojmu účelu. Hŕstka pravoverných Židov, ktorí prežili vojnu, sa schádzala v novej synagóge, ktorú postavili v 20. rokoch na Heydukovej ulici podľa projektu architekta Artúra Szalatnaia. Voľakedy nádherný priestor modlitebne slúžil ako skladisko starých handier, papiera, fliaš a iných materiálov, ktoré vykupovali Zberné suroviny. Okolo roku 1960 štát od bratislavskej židovskej náboženskej obce synagógu aj s pozemkom kúpil a budovu ako „nevkusnú a nepotrebnú romantickú stavbu“ nemilosrdne zbúrali.

V 90. rokoch sa uvažovalo o rekonštrukcii hmoty synagógy ako pamätníka holokaustu. Napriek tomu, že sa tam už položil aj základný kameň, plány sa zmenili a namiesto skutočného pamätníka sa realizoval len sochársky stvárnený pomník na mieste inej zbúranej synagógy - synagógy neológov.

Štefan Holčík

Reprodukciu historického záberu zo septembra 1864 (obrázok hore) poskytol prof. František Tomík, druhá fotografia je dielom K. H. Gürtha z obdobia okolo roku 1960.