Za kultúrou bez kultúry

Ak sa vyberiete do Slovenského národného divadla, budete určite zmietaní rôznymi emóciami. Pri kúpe vstupenky vás optimisticky naladí príjemná a ochotná pracovníčka pokladne, možno aj cena lístka, ak si zvolíte miesto na druhom balkóne, tzv. galérii.

Čo sa týka dobrých pocitov, je to hádam všetko. Nepočítajúc do toho, samozrejme, samotné predstavenie a vynikajúce výkony sólistov SND. Ak totiž vstúpite do galérie, býva pravidlom, že omladnete. No pozor, iba na chvíľu. Hľadisko tejto časti budovy totiž navštevujú školy, zrejme v snahe oboznámiť mládež s kultúrou. Vzápätí mladosť pominie a to vtedy, keď vás už spomenutí žiaci svojím nedisciplinovaným správaním zdvihnú z kresiel.

A tak namiesto prekrásnych operných sól v podaní Ľubice Vargicovej počúvate triá, kvintetá až “ventitetá” v podaní adolescentov. Je zarážajúce, že učitelia nielenže nedokážu svojich zverencov upokojiť, ale sa o to ani nepokúšajú. Keď už teda ide o morálne a kultúrne obrodenie “našich detvákov”, stojí za zamyslenie, či by sa nemalo uskutočniť ešte pred predstavením - najmä v rodine a škole.

Podobne je to aj s prítomnosťou ľudí infikovaných chrípkou. Na predstavení Čarovnej flauty ich bolo minimálne osem. Kašľanie sa ozývalo počas celého predstavenia a prehlušovalo to, čo sa dialo na javisku. Ich prítomnosť v divadle treba hodnotiť ako prejav neúcty voči umelcom snažiacim sa sprostredkovať nám krásny umelecký zážitok, voči ostatným divákom a v konečnom dôsledku dochádza aj k šíreniu infekcie.

Česť publika zachraňujú rakúski divadelní turisti. Ich prítomnosť vyplňuje potleskom a gestami uznania nielen priestor medzi áriami, ale aj miesta v hľadisku, ktoré by ináč zostali voľné. Kde je ten náš kultúrny slovenský divák? Vo Viedni?

Peter Scherhaufer, Karlova Ves